Rodina de Villiers Katolícka šľachtická rodina, ktorá pretvorila francúzsky región Vendée

Západné Francúzsko je pri pobreží Biskajského zálivu nádherným regiónom, ktorého mnohé pamiatky patria k najznámejším na svete. Na juhu sa nachádza mesto Bordeaux, ktorého celé centrum je na zozname UNESCO, severnejšie je mesto vojvodov Nantes a ešte severnejšie sa nachádza Bretónsko so svojím špecifickým jazykom, gastronómiou, hradmi a vysokými vlnami.  

V tejto časti Francúzska sa však nachádza jedna oblasť, ktorá je na Slovensku takmer neznáma, ale ročne priťahuje milióny návštevníkov – department Vendée. Tento vidiecky región je totiž domovom jedného z najväčších zábavných parkov na svete Puy du Fou, ktorý poskytuje pohľad do celej histórie Francúzska. Park verne replikuje nielen rytierske zápasy na koňoch či dobové oblečenie a stravu, ale dokonca aj veľkolepé bitky námorných lodí či armád.

Za založením tohto nesmierne úspešného parku stojí starobylá šľachtická rodina de Villiers, predovšetkým jej najznámejší člen Philippe de Villiers. Členovia tejto rodiny, ktorej korene siahajú do 16. storočia, sídlia od začiatku 20. storočia práve v regióne Vendée a prispeli k jeho nevídanému rozmachu. 

Okrem založenia zábavného parku zastávali v posledných desaťročiach významné posty na lokálnej aj celonárodnej úrovni od starostov, regionálnych predsedov, poslancov, ministrov až po post náčelníka generálneho štábu francúzskej armády. Sú zároveň skúsenými manažérmi a úspešnými spisovateľmi.

Rodina de Villiers je však predovšetkým stelesnením prepojenia lokálneho pohľadu s globálnym a aktívneho angažovania sa v spoločnosti bez toho, aby sa zriekli svojich katolíckych a konzervatívnych hodnôt.

Potomkovia šľachticov

Rodina de Villiers, celým názvom Le Jolis de Villiers, sa po prvýkrát oficiálne spomína v 16. storočí. V tomto období bol Guillaume Le Jolis za svoju snahu o zachovanie hradnej pevnosti v Saint-Lô na severe Francúzska kráľom Henrichom IV. povýšený do šľachtického stavu. Od tohto momentu až do 20. storočia bola história rodiny spojená so službou kráľovi a regiónu Normandia.

Ako uvádza denník Le Journal de Dimanche vo svojom nedávnom profilovom pohľade na túto rodinu, počas nasledujúcich storočí jej členovia „vstupovali do služby (kráľa) a čestne umierali na (bojom) poli“. Väčšina mužských členov rodiny slúžila v armáde: k najznámejším patrí François-Alexandre Le Jolis, ktorý ako kapitán dragúnov v armáde Ľudovíta XIV. zahynul vo vojne o španielske dedičstvo. 

Rod zároveň spravoval malú normandskú obec Villiers-Fossard, neskôr po francúzskej revolúcii tu v 19. storočí naďalej určitý čas pôsobili ako starostovia.  

Prostredníctvom svadieb sa rodina počas storočí spojila s ďalšími významnými šľachtickými rodmi. Súčasní členovia rodiny tak napríklad majú prostredníctvom rodu de Ségur príbuzenský vzťah s Philippeom Orleánskym, regentom Ľudovíta XV., či markízom Philippeom Henri de Ségur, ktorý bol ministrom vojny za vlády Ľudovíta XVI.  

Na začiatku 20. storočia zahynul Louis Le Jolis de Villiers počas bojov v prvej svetovej vojne. Jeden z jeho synov, Jacques de Villiers, sa pred druhou svetovou vojnou rozhodol natrvalo presunúť z Normandie do Vendée. Odvtedy je história rodu pevne spojená s týmto regiónom.

Jacques de Villiers sa priženil do miestneho šľachtického rodu d'Arexy a v rokoch 1947 až 1983 pôsobil ako starosta obce Boulogne. Okrem toho bol aj regionálnym poslancom a podnikateľom. Mal päť detí, ktoré za posledných päťdesiat rokov výrazne ovplyvnili dianie nielen vo Vendée, ale v celom Francúzsku.

Francúzsky filozof Fabrice HadjadjModernita sa skončila, pokrok sa vyčerpal. Islam pre nás môže byť provokáciou na prebudenie

Ján Cipár

Generál, riaditeľ rádií a poslanec

Najvýznamnejší z nich sú Pierre, Bertrand a Philippe.

Pierre de Villiers bol v roku 1975 prijatý na vojenskú akadémiu Saint-Cyr, ktorá vychováva francúzske vojenské elity. Počas svojej desaťročia trvajúcej kariéry velil jednotkám KFOR v Kosove, jednotkám v Afganistane či pôsobil ako vedúci vojenského poradného orgánu francúzskeho premiéra.

V roku 2014 sa stal náčelníkom generálneho štábu francúzskej armády, získal teda najvyššiu pozíciu, akú je vo francúzskej armáde možné získať. Po teroristických útokoch v Paríži v roku 2015 viedol útoky voči Islamskému štátu, koordinoval aj bojové operácie v regióne Sahel a v Stredoafrickej republike. 

V roku 2017 musel nakoniec zo svojho postu odstúpiť, pretože sa verejne postavil proti Macronovým plánom znížiť výdavky na obranu. Jeho demisia vyvolala vo francúzskej spoločnosti šok a denník Le Monde ju označil za najvážnejší precedens od roku 1958.

Pierre de Villiers odišiel zo svojho postu s nesmiernymi poctami a s rešpektom, a to naprieč politickým spektrom. Podriadení mu v posledný deň vytvorili sprievod vedúci k jeho autu a rozlúčili sa obrovským potleskom. Okrem vojenskej kariéry napísal úspešnú knihu o budúcnosti francúzskej armády, z ktorej sa predalo viac ako 150-tisíc výtlačkov. Je otcom šiestich detí.

Bertrand de Villiers svoju kariéru začal rovnako ako Pierre na vojenskej akadémii Saint-Cyr a následne viac ako desať rokov pôsobil na pozícii dôstojníka. Od roku 1982 sa však vrhol do podnikania a po svojom bratovi Philippeovi prebral rádiostanicu Alouette FM, ktorá vysiela nielen vo Vendée, ale aj v ďalších desiatich departmentoch s publikom 500-tisíc poslucháčov. 

V nasledujúcich rokoch začal vydávať regionálne noviny, stal sa aj riaditeľom rádia Voltage v parížskom regióne a rádia Sud Radio, ktoré je na juhu Francúzska populárne medzi pravicovými voličmi. Okrem toho v rokoch 1987 až 2010 pôsobil v regionálnom parlamente Vendée.

Philippe de Villiers

Najznámejším členom rodiny je však Philippe de Villiers. Ten na rozdiel od svojich bratov nevstúpil do armády, ale vyštudoval najprestížnejšie francúzskeho vysoké školy, Sciences Po Paris a ÉNA, ktoré mu zabezpečili priamy vstup do vysokých funkcií vo francúzskej štátnej správe. Po ukončení štúdií sa stal riaditeľom kancelárie prefekta departmentu Charente-Maritime a krátko nato zástupcom prefekta v departmente Loir-et-Cher.

V roku 1978 začal vytvárať svoje životné dielo, zábavný park Puy du Fou, na mieste ruín hradu s rovnomenným názvom. To, čo bolo najskôr historickou divadelnou hrou po západe slnka, ktorú hrali miestni dobrovoľníci, sa o pár rokov vďaka obrovskému úspechu pretvorilo na zábavný park, ktorý si prišli pozrieť prezidenti, premiéri a milióny návštevníkov. V roku 1993 ho dokonca navštívil známy disident Alexander Solženicyn, ktorý ním bol uchvátený.

V roku 1981 Philippe de Villiers rezignoval na svoju pozíciu zástupcu prefekta, pretože odmietol slúžiť pod novozvoleným ľavicovým prezidentom Françoisom Mitterrandom, s ktorým výrazne nesúhlasil. V nasledujúcich rokoch sa venoval rozvoju Puy du Fou a zároveň zakladaniu miestneho rádia a novín.

Keďže jeho zábavný park naberal na popularite, v roku 1986 bol menovaný za štátneho tajomníka na ministerstve kultúry vo vláde Jacquesa Chiraca. O rok neskôr sa ako náhradník po prvýkrát dostal do francúzskeho parlamentu a v nasledujúcich štyroch parlamentných voľbách v rokoch 1988 až 2002 získal kreslo poslanca vo svojom obvode vo Vendée vždy s viac ako 65 percentami hlasov.

V roku 1988 bol zvolený aj za predsedu departmentu Vendée. Túto exekutívnu funkciu zastával až do roku 2010, teda viac než 22 rokov, počas ktorých sa Vendée zmenilo na atraktívny ekonomický región. 

Okrem toho pôsobil niekoľko období aj v Európskom parlamente, založil konzervatívnosuverenistickú stranu Mouvement pour La France, ktorá niekoľko desaťročí konkurovala hlavným stredopravým stranám, a dvakrát kandidoval za prezidenta. Patril k hlavným tváram kampane za odmietnutie európskej ústavy v referende v roku 2005, ktoré bolo nakoniec aj úspešné.  

Počas tohto obdobia vychoval množstvo súčasných významných politikov, medzi inými Bruna Retailleaua, ktorý ho v roku 2010 nahradil na čele Vendée a ktorý je v súčasnosti ministrom vnútra a novou nádejou konzervatívnej strany Republikáni.

Študijné objekty pre KDHNeisté náznaky malej renesancie kresťanskej demokracie v Holandsku a vo Francúzsku

Martin Leidenfrost

Po svojom odchode z aktívnej politiky v roku 2014 ďalej aktívne vystupuje vo verejnom priestore, vydal niekoľko kníh o francúzskej histórii a politike, ktoré sú bestsellermi, a má svoju reláciu na pravicových staniciach CNews a Europe 1, kde komentuje politické dianie. Táto relácia láme rekordy s priemerným počtom vyše 800-tisíc divákov.

Philippe de Villiers okrem toho vychoval sedem detí so svojou manželkou Dominique de Buor de Villeneuve, ktorá tiež pochádza zo šľachtického rodu. Jeho syn Nicolas de Villiers pokračuje v rozvíjaní zábavného parku a dve z jeho dcér vstúpili do rehoľného rádu.

Puy du Fou, ukážka francúzskej histórie a katolíckej viery

Najvýznamnejším počinom rodiny de Villiers je určite zábavný park Puy du Fou, ktorý ročne navštívi viac než 2,5 milióna ľudí. Pritom príbeh tohto parku a myšlienok, ktoré za ním stoja, sa môžu zdať ako paradoxné.

V roku 2017 si pri príležitosti 40. výročia prvého predstavenia Philippe de Villiers zaspomínal takto: „Dlho som chcel vzdať hold tejto krajine Vendée, ktorej vďačím za tak veľa... Hľadal som silné miesto, miesto, ktoré prehovára. Dňa 13. júna 1977 som tak trochu náhodou zaparkoval svoje staré auto... vošiel som na nádvorie Puy du Fou a objavil ruiny. Rýchlo som sa dozvedel, že tento renesančný zámok bol v roku 1794 vypálený Turreauovými vojenskými kolónami. Našiel som, čo som hľadal.“

Turreauove vojská boli republikánske jednotky masakrujúce civilné obyvateľstvo v západnom Francúzsku, ktoré ako katolícka bašta odmietalo protináboženské zákony novej republiky a popravu kráľa Ľudovíta XVI. Žiadny región si to však neodniesol horšie ako Vendée.

Obyvatelia tohto regiónu totiž počas francúzskej revolúcie a po nej bránili kňazov a šľachticov, za čo si vyslúžili kruté vraždenie žien a detí. Zverstvá z tohto obdobia sú dodnes predmetom výskumov, veľa sa diskutuje o tom, či nešlo o genocídu. Faktom však zostáva, že medzi rokmi 1793 a 1796 bolo republikánskymi vojskami zabitých 100- až 200-tisíc obyvateľov Vendée.

Philippe de Villiers v Puy du Fou oživil práve históriu odvážnych obyvateľov Vendée, ktorí sa nebáli postaviť za svoju vieru, a to na miestach, ktoré boli vypálené krutými republikánskymi jednotkami. 

Okrem toho park poskytuje realistické hry zobrazujúce francúzske, ale aj svetové dejiny. V roku 2017 sa na predstaveniach podieľalo približne 2 000 lokálnych hercov. Veľkoleposť predstavení je možné vidieť na youtubovom kanáli parku.  

Puy du Fou okrem prilákania miliónov návštevníkov dvakrát získal aj Thea Award, ktorá je každoročne udeľovaná najlepším predstaveniam a zábavným parkom na svete.

Tento park má aj obrovský ekonomický dosah. Podľa štúdie z roku 2016 (pričom odvtedy sa počet návštevníkov ešte zvýšil) za každé jedno euro minuté v samotnom parku minuli návštevníci v priemere 3,2 eura v regióne na ubytovanie, stravu, parkovanie či iné atrakcie. Celkovo tak návštevníci v danom roku priniesli do regiónu približne 277 miliónov eur.

Puy du Fou je zároveň najväčším regionálnym zamestnávateľom v turizme s viac ako 1 700 zamestnancami. Podľa rovnakej analýzy je však širší dosah parku oveľa väčší a spolu s nepriamymi pracovnými miestami pomáhal v roku 2016 zamestnať približne 4 700 ľudí, teda 18 percent všetkého personálu, ktorý vo Vendée pracoval v turizme.

Okrem toho je záväzkom parku podporovať lokalizmus a svoje potraviny a materiály tak v drvivej väčšine berie od lokálnych producentov.

Rodina de Villiers park ďalej inovuje. Každoročne prichádza s novými predstaveniami, pod vedením Nicolasa de Villiers zároveň dochádza k medzinárodnej expanzii. Po úspechoch niektorých hier vo Veľkej Británii, v Šanghaji, Španielsku a Holandsku chce vybudovať kompletne nový zábavný park v obci Bicester, približne hodinu od Londýna. Ďalší park by mohol byť postavený v Ázii, pravdepodobne v Číne. Obidva by mali byť dokončené do roku 2030 a majú byť zamerané na históriu krajiny, v ktorej sa budú nachádzať.

Nicolas de Villiers zároveň pri parku založil aj školu, ktorá slúži na vzdelávanie budúcich hercov a víta deti od materskej školy až po maturitu. V súčasnosti má 450 študentov.  

V súvislosti s expanziou sa rodina nevyhla kontroverziám. Problémovou epizódou kariéry Philippea de Villiers je návšteva Ruska po anexii Krymu v roku 2014 a osobné stretnutie s Vladimirom Putinom. Philippe de Villiers v tom čase totiž plánoval vytvorenie dvoch zábavných parkov na Kryme a v Moskve, poslúžil však Putinovej propagande legitimizáciou anexie. Navyše malo ísť o spoluprácu s ruským oligarchom nachádzajúcim sa na sankčných zoznamoch EÚ. Aj keď nakoniec z tohto investičného plánu zišlo a podobné plány už nie sú na stole, vnímalo sa to ako nesmierne problematický krok.

Ekonomický rozvoj – lokálny, ale postavený na globálnych príležitostiach

Philippe de Villiers počas svojich vyše dvadsať rokov na čele Vendée priniesol aj ďalšie rozvojové aktivity. 

Budovaním infraštruktúry, predovšetkým pripojenia na cestu A 87, uľahčil cestovanie do Nantes a do Paríža. Zameriaval sa aj na podporu odborného vzdelávania pre potreby malých a stredných podnikov v regióne. 

Zaviedol taktiež tzv. Vendéopoles, teda ekonomické zóny, ktoré majú predpripravenú infraštruktúru a ktoré vytvorili niekoľko tisíc pracovných miest. Okrem toho vytvoril silnú spoluprácu so štátom Benin v Afrike. 

Jeho veľkou zásluhou je založenie Vendée Globe. Toto podujatie je zamerané na sólovú plavbu okolo sveta na plachetnici. Námorníci oboplávajú Zem od západu na východ, pričom začínajú v prímorskom meste Les Sables-d'Olonne vo Vendée a musia sa tam aj vrátiť. 

V roku 2024 ho v súvislosti s týmto podujatím navštívilo približne 2,5 milióna divákov, z toho 350-tisíc prišlo v deň odchodu a 800-tisíc pri príchode lodí. Podujatie v roku 2024 iba na publicite zarobilo regiónu a mestu približne 415 miliónov eur.

Pochod za život v ParížiAktívni politici úplne chýbali, medzi 15-tisíc účastníkmi však dominovala energická mladá generácia

Ján Cipár

Vernosť katolíckej viere  

Logo departmentu Vendée obsahuje Najsvätejšie srdce Ježišovo a srdce Panny Márie spolu s krížom. Okrem náboženskej symboliky má aj iný význam – odkazuje na povstanie voči republikánskym armádam a dvojité srdce je symbolom dvojitej vernosti – voči viere a voči kráľovi.

Aktualizované logo bolo pre department oficiálne prijaté až v roku 1989, a to pod vedením práve Philippea de Villiers. Mnohé sekulárne organizácie sa snažili o jeho zrušenie, avšak sudcovia ho ponechali na mieste. Vendée tak dnes má spomedzi všetkých francúzskych departmentov logo s najexplicitnejším náboženským vyjadrením.

Rodina de Villiers v roku 1990 založila Institut catholique de Vendée, vysokú školu na základe katolíckeho učenia, ktorá má dnes niekoľko tisícok študentov. Vznikla za podpory vtedajšieho pápeža Jána Pavla II. a kardinála Josepha Ratzingera. Členovia rodiny sa navyše dodnes neboja ozvať v pálčivých konzervatívnych témach. Philippe de Villiers pravidelne vystupuje s príhovormi na pochodoch za život, ktoré sú pre všetkých ostatných politikov tabu.  

Jeho jasné postavenie za svoje hodnoty mu získalo rešpekt aj u oponentov. Pri jeho odchode z čela Vendée v roku 2010 mu vyjadril uznanie socialistický líder opozície, dlho mal aj veľmi srdečný vzťah s Emmanuelom Macronom, s ktorým mával pravidelné večere.