Kanadský recept na dobrého učiteľa

Hromady teórií odtrhnutých od reálneho života, tony publikácií nehodných ani len papiera, na ktorom boli vytlačené, povinné prednášky vo forme čítania skrípt, stovky referátov, ktoré nikto nečítal, či, naopak, desiatky hodín, kde znudení študenti čítali svoje referáty. A k tomu ešte vrtochy niektorých akademikov, ktorí – vedomí si svojej nepoužiteľnosti mimo sveta univerzity – knokautovali našich výborných a kreatívnych pedagógov (potenciálnych konkurentov) a lipli na svojej formálnej prestíži. To všetko pre jeden papier, bez ktorého na Slovensku nemožno učiť.

S ešte väčším hnevom pozerám späť na svoje prvé hodiny v štátnej škole, kde som s červeným diplomom absolútne nepripravená zažívala dehonestujúce peklo v triede tínedžerov. Nie, nespomenula som si vtedy na bloomovú taxonómiu ani na vymenovanie diel Samuela Tešedíka (na čom, mimochodom, vyletela tretina nášho ročníka na bakalárskej štátnej skúške). Nemala som si na čo spomenúť ani sa o čo oprieť.

To, že to tak nemusí byť, viem už zo svojich štúdií vo Fínsku. Nikto ma nepresvedčí, že učiteľ sa musí na fakulte päť rokov prehrýzať jalovými teóriami a kopami balastu, aby potom v praxi začínal od nuly. Ako teda vyzerá kvalitné vzdelávanie učiteľov?

Pred pár mesiacmi som mala možnosť skúsiť štúdium učiteľstva v Kanade, kde som si robila tzv. TESOL DIPLOMA (Teaching English to Speakers of Other Languages – teda kvalifikácia potrebná na vyučovanie angličtiny v Kanade, USA a mnohých ďalších krajinách). A keďže si myslím, že na Slovensku je debata o kvalite prípravy učiteľov nevyhnutná, prinášam svoje postrehy o tom, čo z kanadského systému vieme použiť.

1. Náročné vstupné kritériá – hoci za peniaze, no nie pre každého

Prvou do očí bijúcou odlišnosťou oproti Slovensku bola silná selekcia uchádzačov o kurz. Na začiatku som si myslela, že do kurzu sa ani nedostanem. Zložiť TOEFL jazykový test na 28 z 30 bodov v dvoch subtestoch totiž nie je len otázkou znalosti jazyka, ale aj šťastia. Okrem jazykového testu bola potrebná kópia (bakalárskeho) diplomu, motivačný list a pohovor s manažérkou programu.

Kurz viedla súkromná inštitúcia, ktorá si pýta školné 1 500 dolárov, čo je dostatočná motivácia na to, aby maximalizovali počet prihlásených. Napriek tomu, že som sa snažila preukázať znalosť angličtiny diplomom z učiteľstva angličtiny, vo svojich kritériách boli neoblomní. Dokonca až tak, že boli radšej ochotní zrušiť kurz pre nízky počet uchádzačov, ako by mali popustiť zo svojich štandardov.

Existuje aj komerčnejšia verzia TESOL kvalifikácie (TESOL CERTIFICATE), kde väčšina z vyššie uvedeného nie je potrebná. Háčik je však v tom, že na učenie v Kanade vám „certificate“ nestačí a každý uchádzač o prácu sa musí okrem pracovného víza preukázať aj kvalifikáciou TESOL DIPLOMA od inštitúcie schválenej národnou federáciou.

2. Metodológia tréningu cez demolessons – bezprostredné prepojenie na použiteľnosť v triede

Najcennejšie na kurze bolo, že celá metodológia bola priamočiaro prepojená s dianím v školskej triede. Hoci sa nie úplne vyhýbali teóriám, vyberali si len tie, ktoré mali vplyv na vyučovaciu prax. Robili to dvomi spôsobmi:

Jednak dobre vedenými otázkami alebo interaktívnymi aktivitami nás doviedli k tomu, aby sme skonštruovali teóriu (napríklad ako použiť „information gap“ pri dialógových cvičeniach). Vzápätí túto teóriu demonštrovali na tzv. DEMOLESSON – teda náš lektor k nám začal rozprávať, akoby sme boli študenti angličtiny, pričom sme mali pozorovať, čo a ako lektor robí a ako to na nás vplýva.

Druhý spôsob bol začať priamo v móde jazykovej triedy, teda demolesson. Niekedy to bolo naše voľné pozorovanie, inokedy sme dostali špecifické inštrukcie, na čo sa zamerať. Na základe pozorovanej ukážky sme potom odvodili teóriu a viedli o nej diskusiu.

Výhodou používania demolessons bolo, že sme videli metódu z pohľadu učiteľa aj z pohľadu žiaka. Zároveň sme mali možnosť odpozerávať drobné nuansy práce skúsených lektorov a ich jazykové formulácie (akýsi „teachspeak“, to jest jazyk učiteľov, ktorý používali v istých situáciách). Zároveň sa obsah stal oveľa ľahšie zapamätateľným. Nesporným benefitom je, že som si z kurzu odniesla desiatky drobných aktivít, techník a tipov na uľahčenie učiteľského života.

3. Zapojenie študentov – intenzívny zaberák

Hoci všetky moje spolužiačky už mali nejaké učiteľské skúsenosti, pravidelne sme si ešte o pol druhej nadránom písali sms-ky a radili si, ako zvládnuť prípravu na ďalší deň. Kurz totiž pozostával zo štyroch povinných komponentov:

Po prvé, intenzívne hodiny mali workshopový charakter a trvali päť hodín každý deň. Nedalo sa na nich zašiť, človek musel neustále reagovať, spolupracovať a produkovať. Samozrejmou prípravou na každý deň bolo buď čítanie textov k danej téme, príprava zadaní, alebo oboje. Keďže namiesto vysvetľovania používali skôr metódu objavovania, často to bolo na úkor našich prestávok. Odísť z hodiny s tým, že tomu rozumieme, bolo pre trénerov dôležitejšie ako odísť z nej načas.

Po druhé, pozorovania, ku ktorým sa na našich školách dostanete najskôr v 2. ročníku, boli v kurze zaradené už druhý týždeň. Boli pre nás príležitosťu pozrieť si štyroch rôznych pedagógov vyučujúcich na štyroch rôznych úrovniach a obohatiť svoj repertoár techník.

Po tretie, vyučovanie spolužiakov (microteachings) bolo výborným priestorom na preskúmanie svojich limitov. Vyžadovali si dôslednú a originálnu prípravu a nútili človeka vykročiť z komfortnej zóny, pretože ich výstup súčasne hodnotilo šesť ľudí. Veľmi dobrý priestor na získanie spätnej väzby, ktorej poskytovanie malo presné pravidlá.

Po štvrté, praktikum v skutočnej ESL triede. Fakt, že zobrali na seba to riziko a počas piateho týždňa nás pustili učiť do triedy plnej svojich platiacich klientov, svedčí o tom, že verili efektivite svojho tréningu. Pre nás to bola opäť dobre cielená spätná väzba ako nevyhnutný predpoklad zlepšovania sa.

Analyzovanie jazyka, gest, variability techník, ale aj interakcií, názornosti na tabuli, citlivej, no dôslednej korekcie chýb študentov alebo večne problematického TTT (teacher talking time). Zaujímavé bolo napríklad priame definovanie bodu na hodine, kde študenti stratili fokus. Keďže hodnotiteľ sedel medzi študentmi, dokázal poskytnúť spätnú väzbu aj o tom, čo len zašumelo v zadných laviaciach a učiteľ to nezachytil.

Skombinovať všetky tieto aktivity znamenalo dennodenne vytvárať kreatívne a kvalitné výstupy. Rozhodne by som to nenazvala električkovou školou alebo diplomom zadarmo, ako sa to u nás traduje o pedagogickom vzdelaní.

4. Kvalitní kantori – „naozajstní“ učitelia

Naši tréneri pochádzali z rôznych prostredí – od akademikov vyučujúcich na univerzite až po prirodzené talenty s titulom z iného odboru rekvalifikovaných na učiteľov cez TESOL tréningy. Všetci však mali jedno spoločné, a to, že všetci vyučovali aj v klasických ESL triedach. Ešte raz: učitelia, ktorí nás tu učili, boli naozajstní učitelia naozajstných študentov, a nie vedci pedagogiky. Na Slovensku ma za celé štúdium učili dvaja ľudia so skúsenosťami z vyučovania na základnej alebo strednej škole (a bolo to na ich hodinách naozaj poznať).

Nie všetci lektori boli rovnako kvalitní, našli sa aj dvaja, ktorí nás potrápili tradicionalistickým prístupom. Škola však dokázala zabezpečiť všeobecne vysokú úroveň a niekoľko fenomenálnych učiteľov.

„Fenomenálneho pedagóga“ poznáte podľa toho, že jeho hodina plynie hladko, prechod medzi aktivitami si ani nevšimnete a čas uletí ako voda. Navyše je na nej zábava a na ďalší deň si – ani neviete prečo – pamätáte takmer všetko, čo ste sa učili. Ich vystupovanie je súhrou profesionality a talentu, nedá sa to teda celkom zreplikovať. Pekné na týchto ľuďoch bolo, že si tento zázračný know-how nedržali pre seba, ale ochotne nám ho odovzdávali.

5. Dôležité detaily

Ako TESOL študenti sme sa mohli tešiť kolegiálnemu prístupu zo strany všetkých zamestnancov školy. Ten sa prejavoval spôsobom, akým sa s nami bavili (nezriedka sa absolventi rovno stávajú ich kolegami na tej istej škole).

Takáto atmosféra zásadným spôsobom ovplyvňovala celé naše štúdium. Na rozdiel od obyčajných ESL študentov sme mali voľný prístup ku kopírkam, kancelárskym potrebám alebo zariadeniam v miestnostiach pre učiteľov. Príkry kontrast k slovenským fakultám, ktoré sú vysokou školou sklonených hláv a kde poslušnosť sa cení nadovšetko. Práve tu má korene všeobecná neúcta a podceňovanie našej profesie.

Ďalším nedoceniteľným aspektom bola orientácia na „praktickosť“ – a tým nemyslím len „prax“. Napríklad ako si manažovať čas. Jedným z najťažších zadaní počas kurzu bolo pripraviť 90-minútovú hodinu za 45 minút z úplne neznámeho materiálu.

Na Slovensku nikoho z vašich univerzitných pedagógov nezaujíma, že prvé učiteľské roky trávite stovky hodín prípravou. Pretože tí ľudia sami nikdy neučili. Nikto vám nevie povedať, ako to robiť efektívnejšie a rýchlejšie. Cieľom na TESOL kurze nebolo len naučiť sa vytvoriť prvotriedne, kreatívne a originálne hodiny, nad ktorými ste strávili celý víkend, ale aj vedieť vytvoriť primerane kvalitnú hodinu za superkrátky čas. Výsledkom je, že keď vás zavolajú suplovať do cudzej triedy, tak namiesto hrania na mobiloch alebo obligátneho 90-minútového hrania obesenca viete vyprodukovať ako-tak hodnotnú hodinu.

Kanadský vzdelávací systém je hermeticky uzavretý a prísne kontrolovaný mikrokozmos. Môj diplom z učiteľstva ich ani len okrajovo nezaujímal. Akokoľvek je to dehonestujúce, musím priznať, že spravili dobre.

Vzhľadom na bezkonkurenčné platy a nadštandardné benefity je tu povolanie učiteľa veľmi populárne. Dostať sa k práci v štátnej škole je malý zázrak. Podmienky generujú záujem, záujem generuje kvalitu, kvalita generuje prestíž a všeobecnú úctu k vzdelaniu.

Všetky kolieska v tomto systéme sú rovnako dôležité.

No a lekcia pre Slovensko? Ak sa nezačneme v blízkom čase zaoberať reformou prípravy a vzdelávania učiteľov, ďalej sa budeme posúvať len slimačím tempom.