Pri čítaní Zamarovského Tie tri razy, keď dejiny antického Grécka zneli znepokojujúco súčasne

Ak ste čítali môj článok o rozporuplnosti slova pokrok, už viete, že letnú dovolenku som strávil čítaním knihy Grécky zázrak Vojtecha Zamarovského, ktorá sa zaoberá gréckymi dejinami od polomýtickej prehistórie až po začlenenie Helady do Rímskej ríše v polovici 2. storočia pred Kristom.

Iste, ide o pomerne starú knihu. No napriek občasným povinným odkazom na Lenina a Engelsa je Zamarovského dielo skvelým spôsobom, ako si zopakovať, prípadne utriediť roztrúsené poznatky o antickom Grécku, ktoré čitateľ nosí v hlave od svojich školských liet.

Nejde len o to, že Grécko je jedným zo zdrojov západnej civilizácie (spolu s Rímom a Jeruzalemom). Staroveké grécke dejiny sú tiež akoby mikrokozmom, kde sa v malom meradle a zárodočnej podobe odohralo už skôr veľa z toho, čo sa neskôr udialo na veľkej ploche Európy i sveta.

O starovekom Grécku sa dokonca dá rozmýšľať ako o akejsi zmenšenine (či miniatúre) Európy. Bolo ňou tak svojou členitou, neveľmi pohostinnou geografiou a kľukatým pobrežím, ktoré zvádzali na zámorské plavby, ako aj rozdrobenosťou do množstva štátikov, ktoré spolu súperili v umení, športe (olympijské hry), vo vedách a, žiaľ, aj vojensky.

Ktosi povedal, že dejiny sa neopakujú, ale rýmujú. Nech sa zaoberáte dejinami starovekého Grécka v ktoromkoľvek čase, vždy v nich nájdete epizódy, ktoré akoby rezonovali s práve aktuálnym politickým dianím. Aj keď žiadna paralela, pochopiteľne, nie je jedna k jednej, pri čítaní Zamarovského knihy som mal tento pocit znepokojujúcej aktuálnosti prinajmenšom trikrát.

Maratón a perzská hybridná vojna

Väčšina ľudí pozná bitku, ktorá sa odohrala v septembri 490 pred Kr. pri Maratóne, od konca. Vedia, že Gréci po svojom víťazstve nad Peržanmi vyslali bežca do 42 kilometrov vzdialených Atén, aby tam odovzdal správu o prekvapivom víťazstve. On to úspešne vykonal a následne vypustil dušu. Na jeho počesť sa dodnes beží maratónsky beh na dlhú vzdialenosť...

No skutočne zaujímavé sú okolnosti, ktoré tejto bitke predchádzali. Víťazstvo Grékov totiž nebolo také samozrejmé, ako sa môže javiť s odstupom dva a pol tisícročia.

Na začiatku 5. storočia pred Kr. Peržania najskôr zlomili odpor vzbúrených gréckych miest v Malej Ázii (na dnešnom egejskom pobreží Turecka), upevnili pozíciu svojej ríše v Trácii (dnešné Bulharsko), Macedónii či na niektorých ostrovoch v Egejskom mori a následne sa mali jej poddanými stať aj občania gréckych mestských štátov na pevnine.

Hoci dnes hrdinstvo Grékov v boji proti Peržanom obdivujeme, proti tomuto prvému pokusu o perzskú inváziu sa rozhodne nepostavili zomknutí. Práve naopak. Tradičnú grécku rozdrobenosť a hašterivosť (medzi jednotlivými gréckymi obcami navzájom aj medzi občanmi v ich vnútri) ešte umocnili intrigy Peržanov.

Ich kráľ Dareios I. sa podľa Zamarovského „postaral, aby hrozbami a úplatkami rozleptal beztak nepevné spojenectvo gréckych štátov“. V politike väčšiny z nich pôsobili properzské strany, ktoré odporúčali podrobenie sa a dúfanie vo veľkorysosť nového hegemóna, lebo boj s perzskou presilou sa im zdal vopred márny.

Platilo to čiastočne aj pre Atény. Peržania odtiaľ dokonca získali prebehlíka, akéhosi Hippia, ktorý dúfal, že bude s perzskou pomocou dosadený do čela svojho mesta.

Podľa Zamarovského „niet pochýb, že v Aténach existovala dosť silná strana Hippiových prívržencov, ktorá bola za dohodu či rovno za kolaboráciu s Peržanmi“. Keď perzské vojsko zničilo mesto Eretriu na ostrove Eubója, ktorý chráni polostrov Atika zo severovýchodu, Atény chceli bojovať a vyslali do Sparty posolstvo so žiadosťou o pomoc. No Sparťania sa vyhovorili na práve prebiehajúce sviatky.

Peržania sa následne vylodili na pláni v zálive pri Maratóne, ktorý sa nachádza na opačnej strane polostrova Atika, ako ležia Atény. Mesto proti nim vyslalo vojsko pozostávajúce z 9-tisíc ťažkoodencov. Pomoc Aténčanom poslali zo všetkých gréckych obcí len Plataje, a to tisícku mužov. Proti nim stála podľa historika Hérodota až stotisícová armáda Peržanov, aj keď ich skutočný počet bol zrejme nižší.

Počas prvej perzskej invázie sa teda len Atény a Plataje postavili na ozbrojený odpor za slobodu Grécka. No aj v samotných Aténach bolo obyvateľstvo na vážkach, či to má zmysel, a tieto nálady vplývali aj na stratégov, ktorí mali veliť vojsku pri Maratóne. Niekoľko dní váhali, či vôbec proti Peržanom vyraziť z poľného tábora.

Napokon ostatných aténskych veliteľov strhol na svoju stranu vojvodca menom Miltiadés. O vnútornom rozpoložení Aténčanov svedčia jeho slová: „Ak teraz nezvedieme bitku, očakávam, že veľká nesvornosť rozdelí Aténčanov a otrasie ich mysľou, takže sa priklonia k Médom (pozn. aut.: označenie pre Peržanov). Ak však zvedieme bitku skôr, ako daktorí Aténčania upadnú do malomyseľnosti, môžeme, ak nám to dožičia bohovia, v zrážke zvíťaziť.“

A skutočne, v deň, keď velenie aténskeho vojska v rámci rotácie pripadlo na Miltiada, dal príkaz vyraziť proti Peržanom. Využijúc močaristý terén, Grékom sa podarilo presadiť na krídlach, obkľúčiť jadro perzskej armády a ostatných zahnať k úteku smerom k lodiam kotviacim v zálive.

V bitke padlo 192 Aténčanov, 11 Platajcov a 6400 Peržanov. Popol gréckych padlých je dodnes súčasťou dvoch mohýl, jednej menšej – Platajcov v areáli múzea v meste Maratón – a jednej väčšej s pozostatkami Aténčanov, okolo ktorej sa nachádza pekne udržiavaný park.

Porážkou Peržanov pri Maratóne sa skončil ich prvý pokus o inváziu do Grécka. Druhý pokus uskutočnil o desať rokov neskôr, teda v roku 480 pred Kr., perzský kráľ Xerxés I. Vtedy sa už k Aténam pridala aj Sparta a niektoré ďalšie grécke štáty. Počas tejto druhej invázie sa udiali aj slávne bitky pri Termopylách, Salamíne či Platajach...

Mohyla s pozostatkami Aténčanov, ktorí padli v bitke pri Maratóne v septembri 490 pred Kristom, stále existuje. Maratón, Grécko. Foto: archív autora

Ruská hybridná vojna

Súvislosti bitky pri Maratóne sú povzbudením pre dnešok. Na Slovensku sme svedkami rôznych kontroverzných vyhlásení vládnych politikov a súčasne prieskumov verejnej mienky svedčiacich o nízkej ochote občanov brániť svoju vlasť v prípade jej napadnutia. Časť z našich krajanov by vraj dokonca privítala pripojenie k Ruskej federácii. Existujú náznaky, že proruská je aj časť nižších kádrov slovenskej armády.

Inde panujú obavy, že Rusko by sa v najbližších rokoch mohlo po Ukrajine pokúsiť otestovať odhodlanie európskych krajín a vtrhnúť do Pobaltia, Moldavska či inam.

Lenže ako sme videli vyššie, vnútropolitická polarizácia, prehlbovaná perzskou hybridnou vojnou, existovala aj v gréckych štátoch, ba v samotných Aténach. Medzi Grékmi nepanoval jednoznačný názor, ako perzskej rozpínavosti čeliť a či má vôbec zmysel stavať sa jej na odpor.

Napriek tomu, že veci stáli na vážkach, prevážila napokon aspoň v Aténach ochota konfrontovať Peržanov vojensky. A toto úsilie bolo korunované úspechom. Aj keď s nutnou dávkou šťastia a vďaka pohotovému a rýchlemu víťazstvu na bojisku (dlhá vyčerpávajúca vojna by, naopak, zrejme bola viedla k vychýleniu kyvadla ľudových nálad ku kapitulácii).

Okolnosti bitky pri Maratóne svedčia o tom, že odpor môže mať zmysel aj v rozpoltenej spoločnosti bez pevného politického konsenzu a v situácii, keď sú politické karty zdanlivo rozdané nevýhodne.

Model aténskej agory – centra spoločenského života starovekých Atén –, nachádzajúci sa v Attalovej stoe v Aténach. Foto: archív autora

Aténsky výpalnícky spolok

V roku 479 pred Kr. Gréci pod vedením Atén a Sparty odrazili aj druhý pokus Peržanov o inváziu. No hoci Perzskú ríšu naďalej pozorne sledovali ako potenciálnu hrozbu a viac ráz s ňou skrížili zbrane, v mnohých ohľadoch sa Gréci vrátili najmä ku konfliktom medzi sebou.

V Grécku sa sformovali dve mocenské centrá: Peloponézsky spolok pod vedením Sparty a Délsky námorný spolok pod vedením Atén. Spory medzi nimi poznačili veľkú časť zvyšku 5. storočia pred Kr. a vyvrcholili najmä v peloponézskej vojne (niekedy je označovaná aj ako druhá peloponézska vojna) v rokoch 431 – 404 pred Kr.

Tento vojenský konflikt, ťahajúci sa neuveriteľných 27 rokov, sa skončil víťazstvom Sparty, porážkou Atén, zbúraním ich hradieb, odovzdaním loďstva a nahradením ich demokracie oligarchickou vládou...

Informácie v troch horných odsekoch si možno nejeden čitateľ pamätá ešte z hodín dejepisu. Čo to má však spoločné s dneškom?! Odpoveď je: detaily.

Väčšine našich súčasníkov budú na prvý pohľad zrejme vtedajšie Atény sympatickejšie než Sparta. Veď obyvateľstvo Sparty nepoznalo takmer nič iné ako vojnu, celý život sa cvičilo v armádnom remesle a popritom ešte brutálne utláčalo svojich helótov (pôvodných obyvateľov Peloponézu, ktorí museli na Sparťanov robiť). Aj Zamarovský píše o kasárenskej spoločnosti, ktorá vyznávala rovnostárstvo v relatívnej chudobe.

Na druhej strane Atény tohto obdobia boli majákom demokracie, bohatstva z námorného obchodu, sofistikovanej učenosti a vrcholných umeleckých výkonov. Dokonca aj otroci sa tu podľa niektorých svedectiev mali menej zle než inde v antickom svete.

Meč, pluh a hlasovací lístokVojak ako občan v uniforme a občan ako vojak v zálohe

Lukáš Krivošík

Niekto by mohol vidieť dnešné Spojené štáty americké ako „moderné Atény“, kým vojensky organizovaná Sparta trochu pripomína Rusko (alebo ešte viac: pred ním existujúci Sovietsky zväz). V každom prípade, pre dnešný svet môže byť výstrahou príbeh Aténami vedenej aliancie.

Délsky námorný spolok (niekedy tiež nazývaný proste Aténsky námorný spolok) združoval 150 až 300 gréckych mestských štátov pod vedením Atén.

Kým Spartou vedený Peloponézsky spolok existoval už od polovice 6. storočia pred Kr., Délsky námorný spolok vznikol až v roku 478 pred Kr., teda krátko po odrazení druhej neúspešnej perzskej invázie do Grécka.

Pôvodným účelom Délskeho námorného spolku bola obrana Grécka pred Peržanmi. A hoci Atény boli najsilnejšou polis, jednotliví členovia boli v zásade rovnoprávnymi spojencami. Na kolektívnu obranu prispievali loďami či peniazmi, ktoré sa ukladali v spolkovej pokladnici umiestnenej v Apolónovej svätyni na ostrove Délos v Egejskom mori. Toto sa však časom začalo meniť.

Rozhodujúcim zlomom bol rok 454 pred Kr., keď aténsky štátnik Perikles preniesol spolkovú pokladnicu z ostrova Délos (kde vraj prostriedky neboli bezpečné pred Peržanmi) do Atén. Tu však boli príspevky jednotlivých členov používané nielen na vojenské účely, ale napríklad aj na stavbu aténskych verejných budov vrátane chrámov na Akropole.

Aristokratická strana v aténskej politike to kritizovala. Zamarovský cituje ich námietky vo svojej knihe, ako ich sprostredkoval Plutarchos: „Ako dajaká márnivá ženská pozlacujeme a okrášľujeme svoje mesto, ovešiavame ho drahými kameňmi, sochami a chrámami v cene tisícok talentov, kým spojenci si pripadajú ako obete ukrutnej a tyranskej spupnosti, keď na vlastné oči vidia, ako vynakladáme ich príspevky.“

Naopak, Perikles sa bránil: „Atény chránia spojencov pred barbarmi loďstvom a vojskom, nastavujú životy svojich občanov, kým spojenci obetujú iba peniaze. Peniaze predsa patria tým, čo ich dostali, a nie tým, čo ich dali. Keď Atény plnia svoje povinnosti – a Atény ich plnia –, tak môžu so zvyškom slobodne robiť, čo chcú, a nemusia nikomu skladať účty.“

Periklova argumentácia bola dosť účelová. Verejnú výstavbu v Aténach za peniaze Délskeho námorného spolku v skutočnosti využíval ako „fiškálny stimul“: na stavbách boli ako robotníci a remeselníci zamestnaní väčšinou slobodní aténski občania a štát cez ich odmeny dostával do obehu veľké sumy peňazí, z ktorých následne profitovala ekonomika celého mesta.

Prenesenie spolkovej pokladnice z ostrova Délos do Atén v roku 454 pred Kr. sa pokladá za medzník, keď sa Délsky námorný spolok, dovtedy obranná aliancia relatívne rovnoprávnych gréckych štátov, premenil fakticky na aténske impérium. Dokonca by sa dalo povedať, že Atény začali vypaľovať svojich spojencov.

Namiesto spojeneckého príspevku v podobe lodí začali čoraz viac vyžadovať od nich peniaze, direktívne zasahovali do ich vnútorných záležitostí, ovplyvňovali ich zahraničnú politiku, rozhodovali spory medzi členmi a trestali odpor. Keď sa niektorí členovia snažili Délsky námorný spolok opustiť (ako Samos v roku 440 pred Kr. alebo Mytilény na ostrove Lesbos v roku 428 pred Kr.), Aténčania reagovali vojenskými intervenciami.

Aténske impérium vo forme Délskeho námorného spolku pretrvalo až do jeho porážky Spartou v peloponézskej vojne v roku 404 pred Kr. Mimochodom, na porážke Atén nemala podiel len Sparta a jej spojenci z Peloponézskeho spolku. Protiaténsku koalíciu finančnými prostriedkami podporovala z pozadia Perzská ríša...

Grécky svet v predvečer peloponézskej vojny (v roku 431 pred Kr.). Žltou farbou je znázornený Délsky námorný spolok pod vedením Atén, červenou Peloponézsky spolok, ktorý viedla Sparta. Modrou sú znázornené neutrálne grécke štáty a fialovou Perzská ríša. Zdroj: Wikimedia Commons

Aténske a americké impérium

Spojené štáty americké v súčasnosti čelia chronickým fiškálnym problémom: ich rozpočty sú dlhodobo deficitné a vládny dlh vysoký. Najväčšie výdavky idú na sociálne poistenie (dôchodky a dávky pre invalidov), zdravotné programy Medicare a Madicaid a na... ozbrojené sily.

Najmä sociálne a zdravotné výdavky sú z hľadiska voličov nedotknuteľné. Čoraz viac Američanov si kladie otázku, načo im je status svetového policajta, keď doma čelia neriešeným ekonomicko-spoločenským výzvam.

O čo sa teda pokúša Trump? Tlakom na spojencov v Ázii i Európe (päť percent obranných výdavkov pre štáty NATO) sa pokúša obmedziť bremeno amerických vojenských záväzkov v zahraničí. Súčasne Európanov colným vydieraním dotlačil, aby sa zaviazali, že budú kupovať americké zbraňové systémy, americké energie a investovať do americkej ekonomiky.

Zafantazírujme si! Postupne môže hroziť, že Američania, tak ako pred nimi Aténčania, budú mať tendenciu pretvoriť svoju neformálnu sieť relatívne rovnoprávnych spojenectiev po celom svete na faktické impérium.

Inak povedané, kým doteraz boli tieto spojenectvá založené viac-menej na vzájomnej výhodnosti, neradostná fiškálna situácia Spojených štátov môže viesť k premene ich aliančného systému na systém imperiálnej nadvlády, z ktorého budú Američania nepokryte a jednostranne vysávať bohatstvo na vydržiavanie životnej úrovne u seba doma.

Namietate, že to je science-fiction? Už reči Trumpa na začiatku jeho druhého funkčného obdobia o anexii Kanady či odmietnutie vylúčiť vojenskú silu na účely pripojenia Grónska (dánskeho územia) k Spojeným štátom naznačujú zmenu tónu vo Washingtone. Takýto jazyk sa nepoužíva voči rovnoprávnym spojencom, ale voči vazalom.

Následne je možné, že s vyššie naznačeným vývojom budú mať spojenci (vazali) Ameriky čoraz väčší problém. V dôsledku posunu v nákladoch a výnosoch pre nich zväzok s Američanmi prestane byť výhodný, tak sa z neho pokúsia vyviazať. A Spojené štáty si budú následne poslušnosť vynucovať aj brachiálnymi metódami.

Napokon nespokojnosť medzi protektorátmi amerického impéria využijú Rusko a Čína na jeho rozloženie a presadenie vlastných záujmov, tak ako počas peloponézskej vojny Sparta (za pomoci perzského zlata) pokorila napokon Atény...

Perikles na pohrebe padlých na začiatku peloponézskej vojny vysvetľuje výhody aténskej demokracie. Reprofoto obrazu, ktorý v 19. storočí namaľoval Philipp von Foltz. Zdroj: Wikimedia Commons

Demografická kríza starých Grékov

Vráťme sa ešte naposledy ku gréckym starovekým dejinám. Hoci po svojom víťazstve v peloponézskej vojne v roku 404 pred Kr. sa Sparta stala najsilnejším štátom v Grécku, zo svojho postavenia sa netešila dlho. O pár rokov ju porazili Téby a mocensky sa zotavili aj Atény.

Gréci bojovali proti Grékom, čo ich, prirodzene, oslabovalo. Vojenské aliancie sa všelijako menili, až sa v druhej polovici 4. storočia pred Kr. stali hegemónmi nad veľkou časťou Grécka ich susedia Macedónci. Pod vedením Alexandra Veľkého si títo následne podmanili Perzskú ríšu. Ide o jednu z najznámejších kapitol dejín ľudstva. No keď Alexander zomrel, jeho ríšu si podelili jeho generáli, čo sa nezaobišlo bez ďalších vojen.

V nasledujúcich desaťročiach Gréci opäť bojovali proti sebe či proti macedónskej nadvláde. Až do týchto sporov vstúpil Rím. Najskôr v roku 196 pred Kr. ako obhajca gréckej slobody proti Macedónii a neskôr, po zničení Korintu v roku 146 pred Kr., ako nový pán Grécka.

Podrobný historický náčrt týchto okolností nie je nutný, no z dnešného pohľadu vyrážajú dych spoločenské pomery, do ktorých sa Gréci dostali v 2. storočí pred Kristom, krátko predtým, ako si ich podmanili Rimania.

„Celá krajina sa nešťastným vývinom dostala do hlbokej krízy, ktorá zachvátila všetky oblasti jej materiálneho a duchovného života,“ píše Vojtech Zamarovský. Pustošivé vzájomné vojny a ich dosah na životy a majetky Grékov neboli nevyhnutne tým najzásadnejším faktorom.

Ako ďalej píše Zamarovský: „Znova sa začali objavovať tyrani, ľudové snemy podliehali demagógom, z práv sa uplatňovalo hlavne právo silnejšieho. Postupne sa narušil celý systém tradičných morálnych hodnôt. Strácala sa úcta k zákonom a stará umiernenosť, vedomie povinnosti nahradzovala nedbalosť, náboženstvo predkov ustupovalo výstredným orientálnym kultom, vedľa biedy vyrastal prepych.“

Dochádzalo tiež k úniku mozgov (i rúk). Gréci sa začali masovo sťahovať na východ do helenistických kráľovstiev, ktoré zostali ako nástupnícke štáty po ríši Alexandra Veľkého a ponúkali nové príležitosti pre schopných, pracovitých a podnikavých. Odchádzali roľníci, remeselníci, učenci, umelci i žoldnieri.

Živé grécke komunity sa v helenistickom období rozšírili od Alexandrie v Egypte až po grécko-baktrijské kráľovstvo v oblasti dnešného Afganistanu a strednej Ázie. Na juh a východ, teda do egyptskej Alexandrie, sýrskej Antiochie či maloázijského Pergamonu, sa premiestnilo aj ťažisko gréckej kultúry a vzdelanosti.

Podľa Zamarovského od 3. do 2. storočia stratilo Grécko štvrtinu až tretinu obyvateľstva. To by nebola bývala až taká katastrofa. V dôsledku preľudnenia a pre neprajné podmienky na pestovanie obilia opúšťali Gréci svoju vlasť už skôr. Napríklad počas gréckej kolonizácie v 8. až 6. storočí pred Kr. zakladali mestá na pobreží Čierneho mora, ale aj na Sicílii, v južnom Taliansku, ba dokonca založili aj dnešné Marseille na južnom pobreží Francúzska.

Tentoraz sa však k vysťahovalectvu pridal aj prepad pôrodnosti doma. Grécky historik Polybios (asi 200 až 118 pred Kr.), ktorý žil v tomto období, v 37. knihe svojich Všeobecných dejín o tomto vývoji píše:

V našej dobe postihla celé Grécko bezdetnosť a všeobecný úbytok obyvateľstva, v dôsledku čoho sa mestá vyľudnili a došlo k neúrode, hoci medzi nami neboli práve žiadne dlhotrvajúce vojny ani vážne morové nákazy. Bolo by zbytočné, ak by nám niekto radil, nech sa v tejto veci teda obrátime na bohov a opýtame sa ich, čo máme robiť či povedať, aby sme boli početnejší a lepšie zaplnili naše mestá, keďže príčina bola zrejmá a náprava sa nachádzala v našich vlastných rukách.

Toto zlo sa totiž rýchlo a bez toho, aby upútalo pozornosť, rozšírilo medzi nami tým, že naši ľudia podľahli vášni pre okázalosť, hrabivosť a pôžitky zo života v nečinnosti, a preto sa buď vôbec neženili, alebo ak sa oženili, odmietali vychovávať deti, ktoré sa im narodili, alebo vychovávali namiesto veľkého počtu nanajvýš jedno alebo dve, aby ich zabezpečili alebo ich mohli vychovať v márnivom prepychu. Keďže majú len jedného alebo dvoch potomkov, je zrejmé, že ak vojna alebo nákaza odnesie jedného z nich, otcovské domy zostanú bez dedičov a mestá sa postupne, ako je to pri včelích úľoch, stanú riedko osídlenými a slabými.

V tejto veci nie je potrebné pýtať sa bohov, ako sa máme zbaviť takéhoto prekliatia: každý na svete vám povie, že je to na samotných ľuďoch, aby podľa možnosti zmenili svoje ašpirácie, alebo, ak to nie je možné, aby sa prijali zákony na ochranu neviniatok.

Polybiove slová hovoria samy za seba. V čase, keď médiá prinášajú rozhovory s mladými ženami okázalo deklarujúcimi, že deti nechcú (pozri napríklad tu a tu), je toto rozprávanie historika mrazivým čítaním.

Rozhodnutie, či a koľko mať detí, je, samozrejme, výsostne osobná vec každého. No tie heroizujúce rozhovory už pôsobia priam ako kampaň za bezdetnosť.

V pozadí Héfaisteion v Aténach. Jeden z najzachovanejších antických gréckych chrámov. Pochádza z 5. storočia pred Kristom. Foto: archív autora

Thinking about the Roman Empire ancient Greece

Vraví sa, že demografia je osud. Na druhej strane nemusí byť pre národ fatálna úplne.

Grékov si možno v 2. storočí pred Kristom podmanili Rimania, no grécky národ nevyhynul. Práve naopak, Rimanov si Gréci podmanili kultúrne – ako v 1. storočí pred Kristom upozornil rímsky básnik Horácius.

Po tom, ako sa Rímska ríša v roku 395 po Kristovi rozdelila na Západorímsku a Východorímsku (Byzantskú) ríšu, fungovala tá druhá od 7. storočia v mnohých ohľadoch ako grécky štát. A Gréci prežili aj neskoršie stáročia osmanskej nadvlády vrátane genocídy zo strany Turkov počas prvej svetovej vojny a po jej skončení.

V horizonte stáročí sa grécka demografia hýbala hore-dole. Dnes žije v Grécku asi desať miliónov ľudí. Ďalších odhadom päť miliónov ľudí gréckeho pôvodu žije v diaspóre...

Čo dodať na záver? Pred pár rokmi sa začali na sociálnych sieťach šíriť memečká o (predovšetkým) mužoch, ktorí sústavne musia myslieť na Rímsku ríšu. Je to fajn, lebo mnohému zo súčasného diania sa dá porozumieť cez prizmu rímskych dejín.

No v tomto zmysle aj dejiny antického Grécka ponúkajú pozoruhodné paralely.