Meč, pluh a hlasovací lístok Vojak ako občan v uniforme a občan ako vojak v zálohe

Hoci v centre deja legendárneho sci-fi románu Hviezdna pechota z roku 1959 je téma natoľko odťažitá ako boj ľudstva proti mimozemským pavúkovcom, jeho autor Robert Heinlein je pre toto dielo dodnes predmetom serióznych ideologických kontroverzií. Spisovateľ totiž v knihe na pozadí fantastického deja načrtol aj politické inštitúcie ľudskej spoločnosti v budúcnosti, ktoré by sa dali označiť ako „demokracia veteránov“.

Ak v nej má jednotlivec záujem o plné politické práva (najmä aktívne a pasívne volebné právo), musí absolvovať dobrovoľnú vojenskú službu. Je za tým myšlienka, že človek, ktorý dobrovoľne podstúpil takúto náročnú obetu pre vlasť, bude mať pri politickom rozhodovaní väčšiu tendenciu nadraďovať dobro celku nad svoje vlastné. V románe je taktiež naznačené, že tento systém vybudovali vojnoví veteráni po rozklade klasických demokratických štátov na konci 20. storočia, ktoré sa zrútili pod ťarchou nárokovej mentality voličov v situácii, keď sa dlhodobo uprednostňovali občianske práva pred občianskymi povinnosťami.

Heinlein, ktorý je spolu s Isaacom Asimovom a Arthurom C. Clarkom radený medzi velikánov literárnej science-fiction, bol pre tieto úvahy obviňovaný z militarizmu, ba dokonca fašizmu. No Hviezdna pechota vyšla v čase, keď v Spojených štátoch vládol vcelku konsenzuálne prezident Dwight Eisenhower, kým vo Francúzsku bol prezidentom Charles de Gaulle, obaja populárni generáli z druhej svetovej vojny. Heinlein teda nemusel chodiť po svoj nápad ďaleko.

Navyše, ani v kontexte ľudských dejín nebola intuícia spisovateľa až tak mimo. Vzťah medzi vojenskou službou na jednej strane a občianskymi právami či podielom na moci na strane druhej totiž naozaj v mnohých spoločnostiach existoval.

Technológia – armáda – občianstvo

Po zhoršení bezpečnostnej situácie v Európe v dôsledku rusko-ukrajinskej vojny sa vojensko-politické otázky vrátili do stredu spoločenskej diskusie. Okrem zvýšenia výdavkov na obranu čoraz viac krajín rozmýšľa o opätovnom zavedení nejakej formy základnej vojenskej služby.

Popri úvahách o zaistení vojenskej bezpečnosti Slovenska by sme mohli oprášiť knihu, ktorú takmer pred desiatimi rokmi napísal právnik a politológ Daniel Šmihula. Nesie na prvý pohľad nenápadný názov Vojenská služba, politické práva a občianstvo (vyd. Aleš Čeněk, Plzeň). No svojou tézou i spracovaním vysoko vyčnieva z bežného slovenského štandardu. Keby ju napísal Američan, stal by sa z nej spoločenskovedný bestseller.

Daniel Šmihula tvrdí, že v dejinách sa dá vysledovať väzba medzi dobovými vojenskými technológiami, veľkosťou ozbrojených síl a podielom občanov na moci.

Alebo inak: ak vojenské technológie a z nich vyplývajúce taktické a operačné inovácie vedú k potrebe veľkej masovej armády, účasť širokých vrstiev spoločnosti na vojnovom úsilí spravidla vedie k inkluzívnejším modelom občianstva a k väčšej participácii obyvateľstva na správe vecí verejných.

Naproti tomu, ak vojenské technológie a spôsoby boja uprednostňujú malú armádu vojenských profesionálov, v spoločensko-politickej rovine štát často smeruje k oligarchizácii vlády, keď sa prístup k moci uzatvára a obmedzuje na relatívne neveľký okruh osôb.

Skrátka, masovosť vojenskej služby ovplyvňuje podobu spoločenskej zmluvy. Nejde len o to, že tí, ktorí majú zbrane a vojenský výcvik, dokážu presadiť svoje záujmy. Ak štát od širokých vrstiev obyvateľstva očakáva, že zaň budú bojovať a riskovať zdravie i život, občania si následne pýtajú aj náležitý podiel na moci či v moderných časoch na hospodárskom produkte. Občianske a sociálne práva sa rozširujú.

Pokiaľ je však obrana len poslaním malej hŕstky profesionálov (často vysoko špecializovaných v umeniach boja), štát od zvyšku populácie príliš veľa neočakáva a ani ľudia nemôžu veľa očakávať od štátu.

Robert Heinlein by sa cítil argumentáciou Daniela Šmihulu potvrdený: „Predstava, že ten, kto bojuje alebo vykonáva v nejakej forme aspoň dočasne vojenskú službu, by mal vládnuť – resp. mať politické práva –, bola prítomná dlhodobo,“ píše slovenský právny mysliteľ. „Podľa tejto predstavy ten, kto nevie zaobchádzať so zbraňou, tieto práva postupne stráca a možno na ne ani nemá morálny nárok.“

Grécka polis a demokratizácia bojiska

Daniel Šmihula svoju tézu dokumentuje na početných príkladoch od staroveku cez stredovek a novovek až po súčasnosť. Obdobia, keď vojenské technológie favorizovali veľké ľudové armády, a obdobia, keď vojna bola remeslom úzkeho okruhu špecializovaných profesionálov, sa totiž striedali.

Napríklad okolo 8. – 7. storočia pred Kristom pokroky v metalurgii viedli k zmenám vojenskej organizácie gréckych mestských štátov: kým dovtedy dominovali bojisku šľachtici na vozoch a koňoch, ktorých dopĺňali chudobní ľahkoodenci s minimom práv, zrazu bolo možné vyzbrojiť porovnateľne kvalitnou ťažkou výzbrojou väčšiu masu vojakov.

„Vznikol nový typ bojovníka – pešieho ťažkoodenca vyzbrojeného železným mečom, ťažkou prilbou, kopijou, štítom, chráničmi predkolení a predným a zadným plátom chrániacim jeho hruď, brucho a chrbát,“ píše Šmihula. „Hospodárskym pokrokom si zrazu kvalitnú dobovú high-tech výstroj a výzbroj mohol dovoliť väčší počet bojovníkov.“

Hopliti sa zároveň museli naučiť lepšej koordinácii na úrovni jednotky, keď sa navzájom kryli štítmi a bojovali ako jeden celok. Takto vytvorené zväzky medzi vojakmi sa prenášali v podobe zmyslu pre komunitu aj do civilného života. A mali vplyv aj na mocenskú štruktúru starogréckej polis.

Slovami Šmihulu: „Hopliti bojujúci vo falange už nemohli a nechceli byť naďalej ovládaní rodovou aristokraciou a postupne jej vládu vo všetkých významných gréckych štátikoch zvrhli. Požadovali následne také politické zriadenie, ktoré by poskytovalo politickú moc príslušníkom nového, výrazne väčšieho vojska, a to na rovnoprávnom základe – tak ako v jednej línii ako rovní stáli pred nepriateľom v poli, tak chceli hlasovať aj na agore. Touto požiadavkou sa stali zakladateľmi antického občianstva aj demokracie.“

Reč, samozrejme, ešte nie je o modernej zastupiteľskej demokracii. Trebárs v najznámejšom prípade Atén hovoríme o priamej demokracii, v rámci ktorej na moci participovali akurát slobodní muži miestneho pôvodu. Účasť na politickom živote sa netýkala žien, otrokov ani v meste žijúcich cudzincov (metoikov), hoci by aj boli veľmi bohatí.

Slobodní aténski muži podstupovali dvojročnú vojenskú službu medzi 18. a 20. rokom života. Následne zložili prísahu a boli zapísaní do zoznamu občanov a vojakov v zálohe.

Daniel Šmihula uvádza aj text aténskej vojenskej prísahy, ktorá vyznieva pôsobivo aj po tisícročiach:

Nikdy nezneuctím svoje posvätné zbrane a neopustím druhov, s ktorými budem stáť v jednom šíku. Budem brániť oltáre našej vlasti a svojich spoluobčanov – bez ohľadu na to, či budem sám alebo spoločne s ostatnými. V okamihu mojej smrti nenechám svoju vlasť menšiu, ale naopak, väčšiu a lepšiu, než som ju zdedil. Budem poslúchať príkazy zákonných politických predstaviteľov počas výkonu ich funkcie a podriadim sa ustanoveným zákonom a všetkému, čo ľud schváli v budúcnosti. Postavím sa proti každému, kto sa pokúsi zvrhnúť naše zriadenie, a budem ho brániť, a to sám alebo za podpory ostatných. Budem ctiť vieru svojich otcov. Svedkami nech sú mi bohovia (a bohyne): Agrlauros, Hestia, Enyalius, Ares, Aténa Bojovníčka, Zeus, Thallo, Auxo, Hegemone, Herkules a aj hranice mojej vlasti, jej pšenica, jačmeň, vinič, olivovníky a figovníky.

Ideálny Riman: občan, vojak, farmár

Aj v ranej rímskej republike existovalo silné povedomie o väzbe medzi občianstvom a vojenskou službou, porovnateľné s gréckymi mestskými štátmi.

Ideálny Riman bol niekto ako Lucius Quinctius Cincinnatus (519 – 430 pred Kristom), bývalý konzul, ktorý sa po skončení politického života utiahol na svoju farmu. V roku 458 pred Kristom ho pri práci s pluhom zastihla delegácia senátu s ponukou, aby sa stal diktátorom a pomohol republike poraziť kmeň Aequiov, ktorý proti Rimanom práve viedol vojnu.

Cincinnatus protivníka dokázal poraziť v priebehu dvoch týždňov, a hoci by diktátorom mohol zostať šesť mesiacov, už po šestnástich dňoch zložil úrad a vrátil sa k pokojnému životu na svoju farmu. Pre rímskych dejepiscov bola táto postava príkladom nesebeckosti a občianskych cností. Jeho príbeh ostro kontrastoval s neskoršími rímskymi vojvodcami, pre ktorých boli úspechy na bojisku často len prvým krokom k uchváteniu absolútnej politickej moci v štáte.

Slobodný Riman ranej republiky bol často občan, farmár a vojak v jednej osobe. Poľnohospodársky statok mu zabezpečoval ekonomický základ jeho obživy, no keď bolo treba, odložil pluh a siahol po meči, aby slúžil vlasti ako vojak.

Dejiny rímskeho vojska sú príliš komplexné, než aby sa dali opísať v jednom článku. No v zásade sa dá konštatovať, že v prvej fáze obdobia republiky za Rím v podstate bojovala občianska armáda. Podiel širokých vrstiev obyvateľstva na vojnovom úsilí štátu viedol vnútropoliticky k posilňovaniu práv plebejcov proti patricijom.

V dôsledku takzvanej spojeneckej vojny v rokoch 91 – 88 pred Kristom si rozšírenie rímskeho občianstva vynútili aj spojenci Ríma na Apeninskom polostrove, ktorí už dlho bojovali za „večné mesto“ v jeho vojnách. No v tom čase už prebiehali zmeny, ktoré profesionalizovali rímsku armádu a postupne mali vyprázdniť republikánsky obsah rímskeho občianstva.

Čo sa stalo? Najmä po definitívnej porážke a zničení Kartága v roku 146 pred Kr. sa začalo prejavovať, že inštitúcie malého mestského štátu prestávajú stačiť potrebám územne rozľahlej ríše. Vojaci z fariem trávili príliš veľa času na ťaženiach. Trpeli tým ich grunty. Následne často prichádzali o pozemky v prospech veľkostatkárov, na ktorých pôde hospodárili otroci.

Masy otrokov prúdili do Ríma práve v dôsledku víťazných vojenských ťažení. Bývalí vojaci a pauperizovaní roľníci následne končili v meste, kde však nemali veľmi čo robiť.

Okolo roku 107 pred Kristom sa udiali reformy rímskej armády, kedysi pripisované Gaiovi Mariovi, ktoré viedli k jej profesionalizácii. Vojaci z povolania slúžili 16 až 20 rokov a na konci služby spravidla dostali pozemok kdesi v provinciách.

Prechod na profesionálnu armádu mal však ďalekosiahle vnútropolitické dôsledky. Na strane občanov – civilistov poklesol pocit zodpovednosti za štát a jeho obranu. A vo vnímaní vojakov z povolania pokleslo napojenie na republiku, reprezentovanú rímskym senátom. Stali sa viac závislí od svojich veliteľov, často charizmatických a ctižiadostivých vojvodcov. Otvorili sa tak dvere k sérii občianskych vojen, ktoré pochovali rímsku republiku a viedli k nastoleniu cisárstva.

Kým v ranej republike občania vyberali svojich úradníkov, časom došlo k úplnému zvráteniu tohto chápania. Profesionálni vojaci neskoršieho obdobia často sami seba stotožňovali s rímskym ľudom a aj v období cisárstva z času na čas vyberali, kto sa stal cisárom (podľa toho, kto vojakom najviac zaplatil). Popritom pokračovala aj postupná erózia rímskych občianskych slobôd.

Prvky „vojenskej demokracie“ sa vrátili na rímske územia až s nájazdmi germánskych kmeňov, ktoré západnú ríšu v 5. storočí rozvrátili. Nastal stredovek.

Od rytierov k totálnej vojne

Príklady pre Šmihulom nastolenú tézu sa nájdu aj v neskoršom období. Napríklad stredoveké inovácie ako strmene, hlboké sedlá s prednou a so zadnou opierkou, podkovy a ostrohy umožnili vzostup rytierstva, teda obrnenej ťažkej jazdy v 10. – 11. storočí.

Koňa a brnenie si mohla dovoliť len šľachta a tá zo svojej pripravenosti bojovať za kráľa a „ochraňovať“ poddaných odvodzovala legitimitu celého feudálneho poriadku. Vojna sa opäť stala záležitosťou úzkeho výseku spoločnosti, pričom táto spoločnosť bola zároveň výrazne nerovná.

No dieru do feudálneho poriadku robil postupný rozvoj miest, s ich slobodami a mestskými milíciami, ale aj s meštiactvom, ktorého étos bol založený na remeslách a obchode, nie na vojenskej chrabrosti, ako tomu bolo u šľachty. Králi rozvoj miest podporovali, pretože im pomáhali vytvárať mocenskú protiváhu voči vysokej šľachte. Neskôr sa však práve mestá stali miestom šírenia nového svetonázoru, ktorý úplne rozvrátil feudálnych poriadok a s ním odvial šľachticov i kráľov...

No nepredbiehajme! Stredoveký rytier bol vo svojej idealizovanej podobe syntézou bojovníka, šľachtica a Božieho služobníka. Súmrak rytierstva medzi 14. a 16. storočím však opäť priniesli technicko-operatívne inovácie.

Išlo najmä o schopnosť strieľať na diaľku. V bitke pri Agincourte, ktorá sa odohrala v roku 1415 počas storočnej vojny, anglickí lukostrelci významne prispeli k porážke francúzskej armády, ktorej jadro tvorila ťažká rytierska jazda.

Je jedno, aký zámožný a urodzený ste, ako dobre viete jazdiť na koni alebo narábať s mečom, keď vás na diaľku trafí šípom neurodzený a lacno i rýchlo vycvičený lukostrelec. Alebo husita s primitívnou strelnou zbraňou. Práve českí husiti s ich vozovou hradbou a využívaním strelných zbraní sú príkladom ľudového vojska, ktoré dokázalo odrážať útoky stredovekých feudálnych armád.

Ďalší vývoj európskeho vojenstva bol kľukatý. Viedol cez švajčiarskych žoldnierov a landsknechtov, talianskych kondotierov až k sformovaniu pravidelných armád v období absolutizmu.

Dôležitým medzníkom bola Francúzka revolúcia: „Táto udalosť bola symbolickým prechodom od koncepcie veľkej, ale počtom stále obmedzenej profesionálnej armády založenej na dobrovoľných alebo povinných, stále však výberových odvodoch k armáde masovej založenej na odvodoch, ktorým sa podroboval prakticky každý,“ píše Šmihula. „Takáto armáda mohla v sebe obsiahnuť veľký podiel mužskej populácie daného štátu.“

Práve Francúzkou revolúciou sa začalo obdobie, keď vojenské remeslo pohltilo nielen veľkú časť mužskej populácie. Do vojny bolo vtiahnuté i zázemie vrátane žien, pracujúcich na poliach a v továrňach, a detí, podliehajúcich vlasteneckej výchove v masových štátnych školách. Tento vývoj vyvrcholil fenoménom totálnej vojny, ktorá sa naplno prejavila v dvoch svetových vojnách počas 20. storočia. Svojou ničivosťou predbehli čokoľvek, s čím sa ľudia stretli v minulosti.

Na druhej strane, prvá a druhá svetová vojna výrazne prispeli aj k rozšíreniu vrstiev, ktoré smeli participovať na moci či na ekonomickom produkte krajiny. Prvá svetová vojna priniesla volebné právo ženám, keďže tie pracovali vo fabrikách, kým muži boli na fronte. Druhá svetová vojna priniesla dokonca aj v anglosaských krajinách volanie, aby sa vojaci vrátili do „domova hodného hrdinov“. Objavil sa dopyt po komplexnom štáte blahobytu.

V roku 1944 americký prezident F. D. Roosevelt podpísal takzvaný „G. I. Bill“, teda zákon, ktorý vojakom sľuboval výhodné pôžičky či prístup k vysokoškolskému vzdelaniu po návrate do civilu. Zrušenie segregácie amerických černochov v 60. rokoch bolo okrem iného podporené aj argumentom, že bojovali za Spojené štáty v druhej svetovej vojne, kórejskej i vietnamskej vojne. Európsky kolonializmus sa taktiež stal po druhej svetovej vojne neudržateľným.

Daniel Šmihula si všíma výrazný pokles príjmovej a majetkovej nerovnosti v rokoch 1914 – 1955. Rozlišuje však medzi evolučno-reformným prístupom západných demokracií a revolučno-totalitným prístupom fašistických a komunistických diktatúr. Práve totálna vojna totiž podľa jeho názoru stvorila aj totalitný štát.

Nie je to úvaha od veci. Napríklad sovietski boľševici naozaj videli efektívnosť nemeckého centrálneho plánovania počas prvej svetovej vojny. Hovorili si, že ak štát mohol takto fungovať vo vojne, aké veci by zvládol, keby sa centrálne plánovanie využilo aj počas mieru.

O následkoch prvej svetovej vojny Šmihula píše: „Totalitarizmus komunistický a fašistický bol priamym pokračovaním totálnej vojny, prenesením jej mentality a metód do spoločenského života v mierových (alebo zdanlivo mierových) podmienkach. Existoval predsa model vojnového všeregulujúceho štátu, v ktorom len stačilo pokračovať a využiť ho na radikálnu transformáciu spoločnosti smerom k vytýčenému ideálu. Zároveň bola prítomná snaha po radikálnom univerzálnom riešení, ktoré by bolo úmerné prežitému utrpeniu.“

A tak kým západné štáty budovali sociálne systémy, financované z vyšších daní, totalitné štáty priamo vyvlastňovali v mene bojujúcej väčšiny výrobné prostriedky „nepriateľských“ spoločenských či etnických skupín.

Návrat profesionálnej armády

V roku 1973 Spojené štáty zrušili po 33 rokoch základnú vojenskú službu. Americké ozbrojené sily sa plne profesionalizovali.

Zmenu presadil republikánsky prezident Richard Nixon. S intelektuálnymi argumentmi pomohol aj liberálny ekonóm Milton Friedman. Spätne svoj podiel na zrušení povinnej základnej vojenskej služby pokladal za svoj najväčší praktický politický úspech.

Prechod na plne profesionálnu armádu reagoval na silný protivojnový sentiment v americkej spoločnosti kvôli nepopulárnej vojne vo Vietname. No zdá sa, že vojsko z povolania lepšie vyhovuje aj technologicky mimoriadne vyspelým ozbrojeným silám súčasnosti.

Obsluhu komplexných moderných zbraňových systémov radšej zveríte špecializovanému profesionálovi, pre ktorého je vojenská služba dlhoročným zamestnaním, než mladému odvedencovi, ktorý si do uniformy len na rok či dva odskočil z civilného života.

No profesionalizácia amerických ozbrojených síl mala aj ďalekosiahle spoločenské dôsledky. Opäť raz sa občianstvo oddelilo od vojenskej skúsenosti. Narástla priepasť medzi armádou a spoločnosťou.

Vojnové konflikty Spojených štátov v zámorí sa pre väčšinu Američanov obmedzili na zábery z televízneho spravodajstva. Existenciálne sa dotýkali len mužov a žien v uniforme či ich rodinných príslušníkov.

Pre politikov je vďaka tomu ľahšie priechodné pristúpiť k nasadeniu ozbrojených síl, keď ich tvoria čisto vojaci z povolania, než keby život nasadzovali bežní odvedenci. Natíska sa otázka, či to v niektorých prípadoch neviedlo najmä počas posledných troch desaťročí k ľahkovážnemu nasadzovaniu armády zo strany amerických prezidentov.

Postupne ukončili základnú vojenskú službu aj ďalšie krajiny: Spojené kráľovstvo v roku 1963, Francúzsko v roku 2001, Slovensko v roku 2006 a Nemecko v roku 2011.

„Je hodné zreteľa, že spomenutý proces profesionalizácie armády v období 1970 – 2013 bol zakrátko nasledovaný iným procesom, a to procesom oligarchizácie moderného demokratického štátu,“ píše Daniel Šmihula.

Všíma si nárast majetkovej a príjmovej nerovnosti, rozpad spoločne pociťovaného pocitu občianstva i rezignáciu na demokratickú participáciu zo strany mnohých občanov. Slovami Šmihulu:

„Politická angažovanosť nie je považovaná za ,trendovú‘ prestížnu záležitosť. Ak áno, tak skôr v oblasti akejsi spoločenskej alternatívy, facebookových komunít, mimovládnych organizácií a pri šírení konšpiračných teórií. To logicky navodzuje dojem, že došlo k poklesu dôvery v klasické politické inštitúcie demokratickej spoločnosti.“

Základná vojenská služba kedysi umožňovala, že sa stretli ľudia s rôznym spoločenským zázemím a táto skúsenosť pôsobila integračne. Napríklad v Izraeli túto funkciu armádna služba dodnes má. Šmihula tvrdí, že takáto zdieľaná skúsenosť by v súčasnom európskom kontexte mohla posilniť aj integráciu prisťahovalcov do väčšinovej spoločnosti.

Zároveň kritizuje profesionalizáciu slovenských ozbrojených síl. Síce sme dostali malú armádu z povolania, technologicky však zostala na úrovni 70. rokov 20. storočia.

Výzva v podobe modernizácie Ozbrojených síl SR preto nie je samoúčelná: ťažko budete hľadať ľudí, ktorí by sa dali na dráhu vojaka z povolania, keď im v podstate ponúkate prácu s muzeálnou vojenskou technikou...

Miesto Slovenska vo sveteDaniel Šmihula a jeho dobré slovo Slovákom súcim na slovo

Lukáš Krivošík

To najlepšie z oboch svetov

Čitateľ Postoja sa s menom Daniel Šmihula už stretol. Vlani sme sa rozprávali vo videorozhovore o jeho knihe Medzinárodná bezpečnosť v kríze (Premedia, 2023) a jej tézy sme si vyjasnili aj v samostatnej eseji.

Knihu Vojenská služba, politické práva a občianstvo napísal takmer pred desaťročím. Odvtedy sa z rusko-ukrajinského konfliktu stala najväčšia vojna na starom kontinente po roku 1945.

Zatiaľ vojna na východ od našich hraníc ukázala, že éra masových armád sa ani zďaleka neskončila. Zasýtenie bojiska relatívne lacnými dronmi možno tomuto vývoju dáva aj technologické odôvodnenie. Viaceré európske krajiny taktiež zvažujú pre ohrozenie zo strany Ruska návrat k povinnej základnej vojenskej službe.

Ozbrojené sily európskych krajín po desaťročiach úspor rozhodne majú kam rásť. Na začiatku 60. rokov mali britské ozbrojené sily asi 387-tisíc príslušníkov, v 80. rokoch ich bolo asi 220-tisíc, v roku 2000 slúžilo kráľovnej Alžbete II. 155-tisíc príslušníkov a dnes ich je len približne 136-tisíc.

Jeden youtuber nedávno upozornil, že Kráľovské námorníctvo má dnes viac admirálov ako veľkých vojnových plavidiel.

Personálny prepad sa netýka len Britov. V roku 1980 mal napríklad nemecký Bundeswehr 490-tisíc vojakov, v roku 1990 ich bolo skoro 460-tisíc, čo sa v roku 2000 znížilo na 318-tisíc vojakov a v roku 2010 bránilo Spolkovú republiku 245-tisíc príslušníkov. V súčasnosti má Bundeswehr asi 180-tisíc vojakov.

Cestou vpred sú možno selektívne odvody, ktoré zaviedlo Švédsko v roku 2018. Funguje to takto:

Každý mladý Švéd (muž aj žena), ktorý v danom roku dovŕši 18 rokov (týka sa to ročne asi 100-tisíc ľudí), dostane povinnosť vyplniť online dotazník. Obsahuje otázky o zdravotnom stave (fyzickom aj psychickom), záujme o vojenskú službu, fyzickej aktivite a životnom štýle a aj vzdelaní, motivácii a osobných schopnostiach.

Približne 13-tisíc ľudí ročne je predvolaných na osobné testovanie (trvá dva dni). Zahŕňa zdravotnú prehliadku, fyzické testy (beh, sila, výdrž), psychologické testy i rozhovor s vojenským psychológom a náborovým pracovníkom.

Na základe výsledkov z testovania sa vyberie približne štyri- až päťtisíc jednotlivcov, ktorí budú povolaní na základnú vojenskú službu (zvyčajne v trvaní 9–12 mesiacov). Ženy tvoria asi 15 percent brancov. Absolventi sa po návrate do civilu stávajú súčasťou zálohy, kde zostávajú do veku 47 rokov.

Švédsky model selektívnych odvodov podľa magazínu Foreign Policy spája v sebe „to najlepšie z oboch svetov“. Teda zo sveta všeobecnej vojenskej služby i profesionálnej armády.

Reálne z ročníka slúži len päť percent ľudí. Odfiltrovaní sú teda tí, ktorí o základnú vojenskú službu nemajú záujem. Armáda si navyše môže vyberať. O mladých ľudí, ktorí absolvovali takúto výberovú vojenčinu, majú následne väčší záujem aj firmy a univerzity.

Možno je toto cesta aj pre ďalšie členské štáty NATO. A aj cesta k renesancii občianskeho povedomia.

Ako hovorí súčasný stredopravý švédsky premiér Ulf Kristersson: „Občianstvo nie je len cestovný doklad.“