Juraj Červenák sa mýli Progres je dostať človeka na Mars, nie „tehotné osoby“ z programu PS

Autor literárnej fantasy a historických detektívok Juraj Červenák patrí právom k najpopulárnejším slovenským spisovateľom. Hádam neprezradím služobné tajomstvo, keď napíšem, že jeho knihy majú radi aj kolegovia z redakcie, Jozef Majchrák a Martin Hanus.

Juraj Červenák sa netají ani svojimi politickými názormi. Napríklad v roku 2022 naložil Robertovi Ficovi priamo pod jeho statusom na Facebooku. Červenákov vtedajší rant patrí do zlatej a zatiaľ neveľmi hrubej knihy slovenských filipík. A historicky znesie azda porovnanie aj s listom záporožských kozákov tureckému sultánovi.

No kým vtedy sa nad slovami majstra dalo krochkať Blahom, dnes s ním budeme trochu polemizovať. Pred pár týždňami totiž Juraj Červenák na svojom Facebooku zverejnil takýto status:

Opakom progresívneho je spiatočnícky. To je horšie ako zaostalý, lebo zaostalý len zaostáva, pretože je... taký pomalší... proste konzervatívny. Spiatočník SMERuje zámerne dozadu, do minulosti, proti pokroku. Obhajuje to často tzv. tradíciami, ktoré nie sú ničím iným ako slabošskou ufňukanou nostalgiou za kubánskymi pomarančmi a „chlapskými“ časmi, keď sme počas povinnej vojenskej služby šikanovali citlivejších (možno aj teplých) kamarátov až k samovražde.

Toľko dnešné jazykovedné okienko, pekný večer.

Status mal asi 1500 lajkov. Iste, jeho hlavným adresátom je zrejme súčasná národnosocialistická vládna koalícia a jej okolie. No my konzervatívni pravičiari skúsime ako tie trafené husi reagovať tiež.

Je to totiž schéma, na ktorú v internetových diskusiách narážame často. Kritizuješ stranu Progresívne Slovensko (respektíve agendu progresívnej ľavice ako takej) a nejaký ich fanúšik ti odpíše: Ty si proti progresu? Tak to si vlastne proti pokroku, čiže si spiatočník!

Pokrok ako rétorická manipulácia

Je to veľmi naivné uvažovanie, ktoré akoby predpokladalo, že pojem „pokrok“ má nejakú objektívnu, samozrejmú a nespochybniteľnú podstatu, ktorú navyše reprezentuje jeden konkrétny politický prúd, ba jedna politická strana.

V skutočnosti slovník definuje progres (respektíve jeho slovenské synonymum pokrok) ako „spoločenský rozvoj smerujúci k vyšším vývinovým stupňom“. Iné definície ho vidia ako „zdokonaľovanie sa postupným rozvojom“ alebo proste len jedným slovom „napredovanie“.

A teraz moja zásadná námietka: Prepáčte, ale čo vás vedie k presvedčeniu, že práve špecifický okruh politických požiadaviek Progresívneho Slovenska ako strany, prípadne progresívnej ľavice ako ideologického prúdu, predstavuje nejaké želateľné napredovanie, zdokonalenie alebo nejaký vyšší stupeň vývoja?!

Inými slovami, na základe akých kritérií posudzujete, čo predstavuje onen žiaduci pokrok?!

Asi by sme našli pomerne širokú spoločenskú zhodu, že pokrokom by bolo napríklad úspešné vyslanie ľudskej posádky na Mars, vynájdenie lieku proti rakovine, prípadne postavenie lietajúceho auta a vybudovanie životaschopného biznismodelu okolo tohto vynálezu.

Nie je však jasné, prečo by mal pokrok spočívať práve v zvrhnutí akýchkoľvek sexuálnych tabu, v tranzíciách detí, v premene žien (a asi aj mužov) na akési „tehotné osoby“ a v kriminalizovaní každého, kto si dovolí tieto zmeny spochybňovať. Pričom ako cenu útechy za stratenú slobodu prejavu dostaneme slobodu beztrestne si zapáliť marihuanový joint...

Druh „pokroku“, po akom volá progresívna ľavica, nájdete napríklad v pavilóne opíc ktorejkoľvek zoologickej záhrady. Také šimpanzy bonobo (na rozdiel od prudko patriarchálneho šimpanza učenlivého) žijú v matriarchálnom usporiadaní (feministický sen), každý súloží s každým, jedince tohto druhu občas žujú rastliny so psychotropnými látkami a všetky pobývajú na stromoch – čo by sa progresívnemu bojovníkovi proti klimatickým zmenám tiež mohlo páčiť. Šimpanz bonobo nepoužíva spaľovací motor ani nestavia jadrové reaktory, takže jeho uhlíková stopa je zanedbateľná...

Refrén zo šibalskej piesne The Bad Touch od skupiny Bloodhound Gang by doslova mohol slúžiť ako hymna progresívnej ľavice. Aby nedošlo k omylu, toto nie je obhajoba našich vládnucich sociálnych demokratov (či skôr národných socialistov). Oni si zase môžu vzhľadom na stav krajiny po 14 rokoch svojich vlád pospevovať spoločne s bloodhoundmi „the roof is on fire“ (napokon, ešte aj v klipe k tej pesničke to vyzerá ako na smeráckom mítingu)...

Problém „pokroku“ progresívcov

Je veľa spôsobov, ako spochybniť koncept „pokroku“. V realite sa pod pláštikom tohto slova presadzuje často len samoúčelná zmena pre zmenu samotnú (čokoľvek nové sa automaticky pokladá za lepšie). Pričom prísľuby, ktoré sa pod heslom „pokroku“ sľubovali, môžu zostať nenaplnené.

Ako napísal kolumbijský spisovateľ (a hrdý reakcionár) Nicólas Gómez Dávila: „Keďže ,pokrok‘ nedokáže splniť to, čo je túžobne želané – vyhlási akurát to, čo napokon dosiahol, za vytúžený cieľ.“

Dobré plody „pokrokovej“ zmeny, s ktorými jej zástancovia rátali, nenastanú alebo môže dokonca nastať zhoršenie oproti východiskovej situácii – lebo nezamýšľané následky...   

Z pohľadu nás konzervatívcov tkvie problém aj v tom, že progresívna ľavica vníma pokrok na mnohých frontoch proste ako postupné oslobodzovanie sa od kultúrnych zábran, ktoré držia na uzde naše živočíšne pudy, neresti a temné vášne. Výsledkom však nie je väčšia sloboda, ale skôr svojvôľa na úkor seba i druhých. Ak svoje temné vášne neovládate, ovládajú ony vás.

Naopak, konzervatívec, zvlášť kresťanského strihu, by mal (aspoň teoreticky) vidieť pokrok vo zvýšenej schopnosti ovládať svoje pudy, opanovať svoje neresti či vášne a v podpore spoločenských inštitúcií, ktoré tomuto individuálnemu morálnemu rastu napomáhajú.

Slovami už spomenutého Dávilu: „Jediný možný pokrok je vnútorný pokrok každého jednotlivca. Proces, ktorý s koncom každého jedného života dochádza k svojmu záveru.“

Konzervatívec liberálnejšieho zamerania (v zmysle klasického liberalizmu) k tej schopnosti sebaovládania ešte možno pridá schopnosť technologického ovládania okolitého prostredia – odtiaľ aj tie ľudské lety na Mars.

Pekne tú nespokojnosť s pokrokom, ktorý nám sľúbili, v kontraste k pokroku, ktorý sme dostali, pred pár rokmi vyjadril konzervatívny libertarián (a áno, gej) Peter Thiel: „Chceli sme lietajúce autá, namiesto toho sme dostali 140 znakov.“ Tých 140 písmen je narážka na Twitter a rozvoj sociálnych médií, ktoré naozaj nepriniesli ľudstvu veľa dobrého...

A aj to je problém konceptu „pokroku“: fejkový pokrok, keď ste si objednali lososa s kôprovou omáčkou, ale naservírovali vám tresku s rožkom.

Na obranu tradície

Netreba obísť ani kopnutie si Juraja Červenáka do tradícií. Voliči vládnych strán si naozaj možno zamieňajú tradicionalizmus s nostalgiou za kubánskymi pomarančmi. Na druhej strane kritici „tradícií“ často robia chybu, že ich pokladajú za niečo, čo sa v dejinách len nejako vyskytlo a čo ľudia potom nezmyselne opakovali alebo čo bolo arbitrárne určené nejakou dávno mŕtvou autoritou, spravidla na mocenské ovládanie druhých.

Tradičné hodnoty či tradičnú morálku možno však chápať aj inak. Etymologicky slovo tradícia doslova znamená „to, čo je odovzdávané naprieč“ generáciami.

Učenci od Edmunda Burkea po Friedricha Hayeka argumentovali, že tradičná morálka je niečo ako nahromadená múdrosť alebo skúsenosť mnohých generácií ľudí, ktorí sa stretávali s nejakým druhom problémov. Tradícia, spravidla vo forme zákazu (ako nekonať) alebo príkazu (ako konať), je spôsobom, ako tento problém riešiť alebo sa mu rovno vyhnúť.

Ateista a biológ Richard Dawkins v podobnom duchu písal o mémoch, teda o akýchsi základných jednotkách kultúrneho prenosu. Tradície (alebo mémy) sú podobne ako gény alebo trhové ceny (opäť odkaz na Hayeka) nosičmi komplexných informácií. Medzi ľudskými skupinami dochádza zároveň ku kultúrnej evolúcii medzi rôznymi systémami kultúrnych pravidiel.

Ani veľmi inteligentným, vzdelaným a vedecky zdatným ľuďom nemusí byť často účelový zmysel tej-ktorej tradície na prvý pohľad zjavný, pretože tá – ako múdrosť mnohých ľudí naprieč viacerými generáciami – v sebe zohľadňuje aj dlhodobé, nezamýšľané či nepredvídané dôsledky konania, ktoré si myseľ jedného človeka nemusí vedieť predstaviť.

Inak povedané, tradičná morálka sa dá chápať ako istý druh racionality vyššieho rádu, ktorá tomu, kto sa ňou riadi, umožňuje vidieť „za roh“ a vystríhať sa prekážok v nelineárnych systémoch.

Aby bolo jasné, tento článok nemá byť manifestom proti akýmkoľvek zmenám. Len výzvou, aby sme k zmenám pristupovali evolučne, nie revolučne alebo živelne. Aby sme veci menili postupne a premyslene. A hlavne aby sme vedeli rozlíšiť, čo zmeniť a čo zachovať.

Nie náhodou je jedno z osvedčených konzervatívnych pravidiel: Nesnaž sa opravovať, čo nie je pokazené. A jemu podobné: Dokonalé je nepriateľom dobrého.

Kto boli minulí pokrokári

Je mi jasné, že o vyššie zmienených tézach by sa dali viesť siahodlhé diskusie. No je tu ešte jeden argument, prečo pristupovať s opatrnosťou voči „pokroku“, ako ho predstavuje progresívna ľavica. Je to argument dejinami.

Pokrokom sa totiž v 20. storočí zaklínali najmä zástancovia rôznych druhov totalitarizmu a/alebo sociálneho inžinierstva.

Facebookový status Juraja Červenáka ma zastihol počas letnej dovolenky pri mori. Na čítanie som si na ňu vzal populárno-náučnú klasiku: knihu Grécky zázrak od Vojtecha Zamarovského. A ak sa vám tento článok zdá dlhý, je to preto, že vznikol ako výsledok príliš dlhej dovolenky.

Tie Zamarovského knihy o staroveku sú plné zaujímavých informácií, no pri ich čítaní trochu irituje, že vzhľadom na obdobie vzniku do nich autor povkladal kadejaké komunistickému režimu poplatné a nadbytočné vsuvky. Napríklad čo si Lenin a Engels mysleli o myšlienkach toho-ktorého antického gréckeho filozofa. Prípadne čo boli „pokrokové“ a čo na druhej strane „reakčné“ prvky starovekej aténskej demokracie podľa Karla Marxa.

V každom prípade Juraj Červenák mal v čase Nežnej revolúcie pätnásť rokov. Čiže asi už vnímal svet okolo seba.

Je neuveriteľné, že si nepamätá „pokrok“ ako všadeprítomný komunistický buzzword (rozumej: slovo na buzerovanie druhých), rovnako ako jeho protiklad – „reakciu“. A že mu nepripadá ani prinajmenšom čudné, ak dnes zase nejakí politickí šmejdi šermujú pokrokom, respektíve jeho cudzo znejúcim synonymom – „progresom“ – ako niečím a priori pozitívnym.

Z pohľadu marxistov bolo „pokrokom“ všetko, čo smerovalo ku komunizmu. Podľa nich išlo o objektívny a historicky nevyhnutný proces – tvrdenie, ktoré malo od začiatku odzbrojiť akýchkoľvek odporcov. Veď kto už by sa staval proti niečomu, čo má nastať s istotou prírodného zákona?!

„Reakcia“ bol zase hanlivý výraz, ktorým komunistický režim označoval „spiatočníkov“, čo sa chceli vrátiť k trhovej ekonomike, náboženskej slobode a k systému „buržoáznej demokracie“ s viacerými politickými stranami.

Z perspektívy našej prítomnosti sa komunizmus javí ako slepá ulička či slepá vetva vývoja, nie ako nejaký jeho ďalší stupienok. No ešte v polovici 20. storočia táto ideológia priam hypnoticky lákala svojimi prísľubmi pokrokovej budúcnosti mnohých popredných intelektuálov, akademikov a umelcov.

Neskončí podobne ako komunizmus aj tá súčasná agenda progresívnej ľavice? Neukáže sa napokon, že jej ciele sú nezlučiteľné s antropologickou podstatou človeka?

Slovami môjho obľúbeného Dávilu: „Progresívec bude v starobe podráždený, keď uvidí, že dejiny odkladajú ad acta, čo v mladosti nazýval pokrokom.“

Progresívni zástancovia eugeniky

Taliansky fašizmus a nemecký nacizmus sa „pokrokom“ zaklínali menej. No aj tieto hnutia sa pokúšali prezentovať ako revolučné modernizačné sily. Skôr než sa Mussolini priklonil k rímskej imperiálnej estetike, koketoval s umeleckým smerom známym ako futurizmus a s jeho zakladateľom, básnikom Filippom Tommasom Marinettim. Hitler zase tvrdil, že jeho Tretia ríša pretrvá tisíc rokov...

Nemecký historik a sociológHitler sa pokladal za sociálneho revolucionára a budoval príkazovú ekonomiku

Lukáš Krivošík

Výkričníkom pre všetkých súčasných progresívcov by mohlo byť, že v Spojených štátoch amerických od konca 19. storočia do približne 20. rokov 20. storočia existovalo hnutie, ktoré si doslova hovorilo „progresívne“ (pozri aj Progressive Era). K jeho agendám okrem obmedzenia vplyvu priemyselných korporácií a zlepšenia postavenia pracujúcich patrila aj eugenika (pozri Eugenics in the U. S.), často podporovaná ctihodnými dobovými vedeckými kapacitami a financovaná zámožnými nadáciami.

Vtedajší progresívci mali predstavu, že zdravšia, inteligentnejšia a morálnejšia ľudská populácia sa dá vyšľachtiť, podobne ako sa dajú vyšľachtiť plemená domácich zvierat so želateľnými vlastnosťami. Neprečítali si to v Biblii ani v katechizme, ale odvodili si to z diela Charlesa Darwina (Francis Galton, chlapík, ktorý doslova vymyslel pojem eugenika, bol dokonca Darwinovým polovičným bratrancom).

S úmyslom biologického „vylepšenia ľudstva“ boli zavádzané napríklad zákony proti rasovo zmiešaným manželstvám. Pôrodnosť viacdetných rodín mala zase obmedziť antikoncepcia či sterilizácia. Zástankyňou sterilizácie afroamerických žien bola napríklad Margaret Sangerová, zakladateľka pôvodcu dnešného poskytovateľa potratov v USA, Planned Parenthood.

Sterilizačným opatreniam sa zvlášť darilo v Kalifornii a programy tohto amerického štátu inšpirovali aj nemeckých nacistov. Vo Švédsku sa zase pre eugeniku nadchli v medzivojnovom období tamojší sociálni demokrati – okolnosť, ktorú spomína aj Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol.

Druhá svetová vojna eugeniku z veľkej časti zdiskreditovala. No práve skúsenosť s eugenikou v rámci amerického progresívneho hnutia na začiatku 20. storočia by mala byť mementom pre tých, ktorí dobovú úroveň spoločenskovedného poznania považujú za definitívnu úroveň vedeckého poznania ako takého.

Nie je to totiž tak, že konzervatívci sú „včerajší“ a progresívci tí „zajtrajší“. My konzervatívci skôr naše hodnoty vnímame ako nadčasové – zostávajú, aj keď dnešné ideologické módne vlny odveje čas.

Nie druhému extrému

Juraj Červenák občas na svojom Facebooku píše aj o tom, že bol práve v kine na nejakom hollywoodskom blockbusteri. Tento druh zábavy máme spoločný.

Človeku sa však nechce veriť, že si nevšimol, ako sú v posledných rokoch práve v rámci žánrovej fantastiky vandalizované kultové značky ako Star Wars, Star Trek alebo Marvel Cinematic Universe, lebo dôležitejším než dej sa pre filmové štúdiá stala progresívna mesidž a pri postavách je zastúpenie tých správnych menšín pomaly prednejšie než charakterová drobnokresba.

Navyše, ako upozorňujú Nerdrotic alebo Critical Drinker, často tieto pokusy ani nenalákajú divákov do kín a nezarobia na seba peniaze...

Je zrejmé a pochopiteľné, že Juraj Červenák nemá rád súčasnú vládu. Pálčivosť aktuálneho zla nás však často vedie k podceňovaniu alternatívneho zla, ktoré by ho mohlo nahradiť.

Netreba upadnúť do polohy, že ak nie Smer, tak jedinou alternatívou je príklon k progresívnej ľavici. Presne takýto duopol na politickej scéne by vyhovoval rovnako Ficovi, ako aj Šimečkovi. Výber je našťastie širší.

Z pohľadu nás pravičiarov je tragédiou Slovenska, že keď sa pozrieme do prieskumov volebných preferencií, na popredných miestach sú samé ľavicové strany: či už národnosocialistický Smer (... Republika, Hlas), alebo ľavicovoprogresívne PS.

V každom prípade odpoveďou na neschopnosť a skorumpovanosť starej ľavice nie je nová ľavica. Odpoveďou je pravica.

Pravica, ktorá by bola kultúrne konzervatívna, ekonomicky liberálna, zahraničnopoliticky vlastenecká (nie nacionalistická alebo proruská) a súčasne protikorupčná – a ktorá by dokázala našu krajinu dostať zo súčasného marazmu.