Andrzej Duda Prezident Poľska jagelovského a atlantického

Presne o mesiac sa skončí desaťročné prezidentské obdobie poľského prezidenta Andrzeja Dudu. Keď sa k jeho výkonu funkcie pred pár týždňami vyjadril český liberálny týždenník Respekt, dozvedeli sme sa už z titulku, že „Dudova hanba konečně skončí“.

Posledné roky, hlavne obdobie od začiatku ruskej invázie na Ukrajinu, znamenajú pre európsky liberálny mediálny mainstream výrazné prehodnotenie mnohých základných postojov – k Rusku, bezpečnosti, geopolitike.

Je však zaujímavé, že dávni „obľúbenci“ týchto médií, aj keby mali na krku reset s Moskvou ako Obama alebo veľký podiel na príprave priestoru na ruskú inváziu skrze svoju naivnú/sebeckú (nehodiace sa prečiarknite) politiku ako Merkelová, zostávajú aj naďalej ich obľúbencami.

Naopak, politici, ktorí o Rusku hovorili vždy to, čo je teraz „správne“ hovoriť, ale pochádzajú z iného ideového tábora, s takou veľkorysosťou počítať nemôžu. Pritom pri pohľade z odstupu sú práve oni tými, ktorí vo veľkej dejinnej skúške obstáli lepšie.

Andrzej Duda predstavuje ten druhý prípad. Vo všetkých kľúčových hodnotových otázkach medzinárodnej politiky a regionálnej bezpečnosti obstál, napriek obmedzeným skúsenostiam dokázal v kľúčovom okamihu po začatí ruskej invázie fungovať ako neformálny líder regiónu, nemusel sa hanblivo vyhýbať svojim dávnym názorom na Rusko, pretože ich mal vždy nastavené správne. Napriek tomu sa od liberálnych médií dočkal nakoniec presne takých titulkov, ako je ten citovaný vyššie.

Dve tradície

Existujú dva tradičné pohľady na miesto Poľska v Európe. Podľa najstarších poľských panovníckych rodov sa nazývajú piastovský a jagelovský.

Piastovská vízia, na ktorú sa nedávno odvolával aj Donald Tusk, sa usiluje o silný, kompaktný a maximálne sebestačný štát, ktorý si drží „rovný odstup“ od všetkých susedov a na prvé miesto stavia národný záujem. Piastovská škola sa spája s tradíciou poľského nacionalizmu 20. storočia.

Jagelovská škola vychádza zo spomienky na poľsko-litovskú Rzeczpospolitu, tradíciu štátu mnohých národov spojených spoločným ideálom občianskej slobody, pre ktorú je jednoznačným hlavným nepriateľom Moskva a hlavnou zárukou bezpečnosti silná stredovýchodná Európa, či už spojená do federatívneho celku, alebo len prepojená priateľstvom nezávislých štátov.

Tú druhú tradíciu stelesňoval zakladateľ povojnového Poľska Józef Piłsudski, po vojne sa potom transformovala do tzv. Giedroyćovej doktríny – do tézy, že hlavným pilierom poľskej bezpečnosti je nezávislá Ukrajina, Bielorusko a Litva.

O platnosti poľských prezidentských voliebHry so zápalkami v muničnom sklade alebo Ako sa z liberálov stávajú plochozemci

Maciej Ruczaj

Andrzej Duda idúci v stopách svojho politického učiteľa, prezidenta Lecha Kaczyńského bol nepochybne dedičom tej druhej tradície.

Jej súčasťou bola obrovská nedôvera voči Rusku, „zoologická rusofóbia“, ako o tomto postoji ešte pred pätnástimi rokmi písal Adam Michnik a ďalšie hviezdy liberálneho mainstreamu. Presvedčenie, že ruský plyn a ropa sú mocenské nástroje a že budovanie energetickej nezávislosti od Ruska je nevyhnutnou podmienkou samostatnosti strednej Európy.

Presvedčenie, že dejiny sa neskončili a armáda (a hodnotový étos celej spoločnosti, ktorý silná armáda na svoj vznik a fungovanie potrebuje) je stále kľúčovou inštitúciou štátu, nielen zbytočným výdavkom. Napokon presvedčenie, že priorita národnej bezpečnosti určuje hlavné vektory poľskej zahraničnej politiky: udržať čo najužšie spojenectvo s USA a dbať na vzťahy s bezprostrednými východnými susedmi Poľska – Litvou, Bieloruskom a Ukrajinou.

Tri odkazy

Tá posledná premisa sa nakoniec pre Dudov prezidentský úrad ukázala ako kľúčová. S obľubou nadväzoval na odkaz ranonovovekej Poľsko-litovskej únie a na jej základe spoluinicioval formát Lublinského trojuholníka, ktorý združoval Poľsko, Litvu a Ukrajinu. Chýbajúci bieloruský prvok (vzhľadom na Lukašenkovu servilitu voči Kremľu) nahradila jasná podpora bieloruskej demokratickej opozície po sfalšovaných voľbách v roku 2020.

Zohral kľúčovú úlohu na prácnom obnovovaní vzájomnej dôvery s Kyjevom prostredníctvom budovania vzťahov s prezidentom Zelenským. To sa ukázalo ako osudné. Nakoniec bol prvou hlavou štátu, ktorá odchádzala z Kyjeva doslova pár hodín pred začiatkom invázie, a prvým iniciátorom medzinárodnej pomoci Ukrajine po vypuknutí konfliktu.

„Keď susedovi horí dom, je normálne, že urobíte všetko, aby ste mu pomohli. Aj vo vlastnom záujme,“ povedal v nedávnom rozhovore. „Preto som bol ochotný vystupovať s občas úplne nerealistickými požiadavkami v prospech Ukrajiny, aby som vec jej podpory posúval vpred.“

Druhým odkazom Dudovho prezidentského úradu bude tvrdošijná snaha dostať Poľsko (a teda aj celú strednú Európu) von z pozície „druhoradých členov NATO“. Toto členenie umožnila zakladajúca zmluva NATO-Rusko, ktorá už v roku 1997 bránila reálnemu posunu infraštruktúry Aliancie smerom za dávnu želenú oponu.

Duda pokračoval v dlhodobej poľskej snahe pritiahnuť do krajiny americké vojenské zariadenia a vojakov. Bude spojený s nápadom na vybudovanie Fort Trump – čo však možno ohodnotiť ako podarený pokus zaútočiť na márnivosť vtedajšieho a súčasného amerického prezidenta.

Fort Trump v Poľsku síce nestojí, ale úsilie Dudu v kombinácii s radikálnou zmenou geopolitickej situácie po ruskej invázii na Ukrajinu spôsobilo, že v krajine sa teraz nachádza (opäť slovami prezidenta) „súostrovie rozptýlených súčastí Fort Trump“ v podobe niekoľkých základní rôznych typov amerických a spojeneckých vojsk.

Napokon po tretie – Trojmorie, teda projekt spolupráce krajín bývalého východného bloku od Tallinnu po Záhreb a Bukurešť. Projekt, ktorého je Duda duchovným otcom a ktorý sa pokúšal roky budovať.

S výsledkami, ktoré asi zaostávajú za očakávaním (hoci sa skupina členov iniciatívy rozrastá). No spôsob myslenia, z ktorého Trojmorie vychádza a ktorého pilierom je nutnosť silnejšieho prepojenia krajín východného krídla EÚ na osi sever – juh, ktoré má byť impulzom na ekonomický rast regiónu, sa teraz stal samozrejmosťou.

Všetci v regióne už chápu, že nemôžeme večne zotrvať v úlohe subdodávateľa pre nemecký priemysel, ale cestou úniku z tejto pasce večnej periférnosti je práve lepšie vzájomné previazanie a využitie potenciálu regiónu.

Poľská plynová epopejaAko sa Poliakom podarilo vyhrať preteky v odstrihnutí sa od ruského plynu

Maciej Ruczaj

Obrusoval hrany a ukazoval smer

Hodnotenie úlohy Andrzeja Dudu v poľskej vnútornej politike bude asi navždy zaťažené sporom medzi liberálnoľavicovým a konzervatívnym táborom.

Mimochodom, ku cti prezidentovi môže slúžiť, že „problém“ s jeho úradovaním majú nielen skalní priaznivci toho druhého, teda liberálneho tábora. Nikdy nepatril ani k „miláčikom“ straníckych ultras strany Právo a spravodlivosť, pretože napriek mediálnej legende opakovane dokázal pri mnohých kľúčových zákonoch (napríklad v oblasti justičnej reformy, návrhov na zmenu volebného zákona či vzťahov medzi vládou a samosprávou) zohrať úlohu toho, kto brzdil najradikálnejšie nápady aj predchádzajúcich konzervatívnych vlád.

Avšak z historickej perspektívy bude omnoho významnejšia rola, ktorú zohral ako štátnik, ktorý sa v podmienkach bezprecedentnej bezpečnostnej krízy v Európe nebál formulovať požiadavky a návrhy, ktoré v danom okamihu mnohých dráždili a mnohým zneli bizarne.

Andrzej Duda, človek, ktorý vymyslel Fort Trump (a aj vďaka tomu dopomohol k trvalej prítomnosti americkej armády na poľskom území), ktorý ako prvý navrhol členstvo Ukrajiny v EÚ dva dni po začiatku ruskej invázie, ktorý ako prvá hlava štátu tlačil na dodávky ťažkej vojenskej techniky pre Ukrajinu v čase, keď väčšina európskych lídrov čakala na pád Kyjeva, napokon človek, ktorý ako prvý vyhlásil, že ak berieme ruskú hrozbu vážne, je nutné zdvihnúť povinné výdavky na obranu v NATO na minimálne tri percentá HDP.

Každé z týchto vyjadrení vyvolávalo podráždenie alebo výsmech, napriek tomu sa nakoniec ukázalo, že mierilo správnym smerom.

Text vychádza paralelne v českom denníku Echo24.