Friedrich Merz Nemecko má konečne kancelára, ktorý hýbe vecami

Friedrich Merz je celkom iný typ politika a lídra než Donald Trump.

Je predvídateľný a systematický, vždy bol súčasťou transatlantického establišmentu a navyše pôsobí v inom politickom prostredí. Kým Merz stojí na čele krajiny s komplikovanou koalíciou, kde musí vážiť každé slovo a rozhodnutie, americká politika je od januára nepretržitou šou v rytme inštinktov a emócií mocensky veľmi silného prezidenta.

Merza však s Trumpom spája niečo podstatné: síce nie veľmi hlučne, ale pomerne jasne mení kurz krajiny v oblastiach, v ktorých bol už dávno potrebný radikálny obrat, ale nikto naň nemal vôľu ani silu.

V prvom rade, nemeckému kancelárovi, ktorý nastúpil do úradu začiatkom mája, sa v krátkom čase podarilo zásadne zmeniť migračnú a azylovú politiku.

A to nielen rečou symbolov, keď na Merkelovej slávnu vetu „Wir schaffen das“ (Zvládneme to) pred pár dňami odpovedal jasným „Očividne sme to nezvládli“.

Friedrich Merz však zmenil nielen rétoriku, ale aj politiku.

Z hlavy na nohy

Celých desať rokov – od septembra 2015 – totiž Nemecko pod vedením Angely Merkelovej a neskôr Olafa Scholza umožňovalo každoročne státisícom migrantov, aby napriek tomu, že doň pricestovali z bezpečnej susednej krajiny (Poľska, Rakúska či Talianska), prechádzali bez väčších problémov cez hranicu a podávali tam žiadosť o azyl.

Nasledovala byrokratická tortúra a bez ohľadu na to, či bola žiadosť o azyl úspešná, migranti ostávali v Nemecku, včleňovali sa do sociálneho systému a menili obraz a atmosféru krajiny.

Nemci s tým nič podstatné nedokázali urobiť. Spoliehali sa na európske procesy v rámci takzvaného Dublinského dohovoru, to však na masovom migračnom prúde smer Nemecko nič nemenilo.

Minulý rok sa podarilo previesť odtiaľ späť do iných štátov len zhruba 5 800 ľudí. Pritom len v rokoch 2023 – 2024 prišlo do Nemecka okolo 600-tisíc žiadateľov o azyl, najmä zo Sýrie, z Afganistanu, Turecka, Iraku či zo Somálska.

Naprieč spoločnosťou rástla frustrácia z bezmocného štátu – a hoci sa antimigrantská AfD postupne čoraz viac radikalizovala, v posledných rokoch rástli aj jej percentá (na dnešných 23 až 25 percent).

Až teraz prišla priam revolučná zmena.

Nový minister vnútra Alexander Dobrindt nariadil sprísnenie hraničných kontrol s tým, že všetkým migrantom, ktorých polícia zachytí bez platných dokumentov, bude odopretý vstup do krajiny. A to aj tým, ktorí na hraniciach požiadajú o azyl.

Podľa nemeckého azylového práva to tak malo platiť aj doteraz.

Osoby žiadajúce o azyl, ktoré sa do Nemecka dostanú cez bezpečnú tretiu krajinu – pričom platí, že Nemecko je obkolesené len bezpečnými štátmi –, mali byť na hraniciach odmietnuté a poslané späť.

Za Merkelovej sa však nemecký azylový zákon s odvolaním sa na humanitárne dôvody a jednotné európske postupy prestal uplatňovať.

Tento politický obrat je stále krehký, pretože sa proti nemu búri nielen ľavicová opozícia, časť mimovládneho sektora aj cirkví, ale problém s tým má aj ľavicové krídlo v koaličnej SPD, ako aj merkelovské krídlo v Merzovej CDU. Napokon, v posledných týždňoch sa svojou autoritou mediálne pripomína exkancelárka Angela Merkelová, ktorá chápe Merzovu politiku ako útok na svoje dedičstvo, stretáva sa s utečencami a kritizuje vládnu politiku.

Merzovu migračnú agendu uskutočňuje minister vnútra Dobrindt z bavorskej CSU, ktorá bola počas utečeneckej krízy v spore Merkelová verzus Orbán viac na strane Maďarska a už vtedy požadovala radikálny obrat.

Kritici Merza a Dobrindta sa momentálne držia v ústraní, keďže im nepraje duch doby, veľa zmenil nástup Trumpa, obava z ďalšieho vzostupu AfD, ale najmä platí, že nový prístup prináša rýchle výsledky.

Počet žiadateľov o azyl klesol oproti rovnakému obdobiu minulého roka o 40 percent.

V porovnaní s brutálnym postupom Trumpovej administratívy voči nelegálnym migrantom sú Nemci, samozrejme, veľmi umiernení. Prvýkrát od roku 2015 však vyslali do sveta signál, že nemecké hranice už nefungujú ako korzo. Vláda zároveň zostruje odsuny odmietnutých žiadateľov do štátov ako Afganistan, Dobrindt tu odbúral ďalšie tabu, keď odsúhlasil, aby nemecké úrady mohli o vyhosteniach rokovať s vládou Talibanu.

Zostrené hraničné kontroly znervózňujú najmä ľudí žijúcich v pohraničí a všetkým je zrejmé, že nie sú pekným ani trvalým riešením. Preto Merzova vláda tlačí aj na hlbšie zmeny v európskej migračnej politike.

Minulý piatok zvolal k sebe Dobrindt ministrov vnútra Francúzska, Česka, Poľska a Rakúska aj s európskym komisárom, výsledkom má byť pritvrdenie migračnej politiky na úrovni EÚ. Ako hovorí sám Dobrindt, Nemecko už v tomto procese nebude brzdou, ale lokomotívou.

Druhý bod obratu: obranyschopnosť

Kým Merzov predchodca Olaf Scholz hovoril po vpáde Ruska na Ukrajinu o „Zeitenwende“, teda akomsi novom letopočte, v ktorom Nemci zásadne zmenia svoju obrannú politiku, až s Merzom prichádza šanca, že sa tieto slová naplnia.

Nemecká vláda si pod vedením Merza stanovila za cieľ vybudovať zo svojej armády najsilnejšiu konvenčnú európsku armádu. Tempo má byť veľmi rýchle, už v roku 2029 by mali Nemci dávať v pomere k HDP na vojenské výdavky toľko peňazí ako Američania.

Západné Nemecko ešte v 80. rokoch vynakladalo na obranu zhruba tri percentá HDP, po páde komunistického bloku a rozpade ZSSR išli výdavky prudko nadol, už v roku 1992 sa prepadli pod hranicu dvoch percent.

Merz sa rozhodol pre čo najrýchlejší návrat na tri až viac než tri percentá. Paradoxne, najsilnejšieho spojenca má v osobe Borisa Pistoriusa, ministra obrany z SPD, ktorej pacifistické krídlo to prijíma s nevôľou, ale zatiaľ na viac nemá.

Opäť to súvisí aj s Trumpom – hoci sa Friedrich Merz aktívne usiluje o čo najlepšie vzťahy s americkým prezidentom, chápe, že staré časy sa skončili a americký záujem o Európu bude slabnúť, aj keď tu Trump nebude.

Navyše Merz a jeho okolie sa na základe najnovších informácií nemeckých spravodajských služieb o rozvoji ruského zbrojného priemyslu obávajú, že Putinovo Rusko sa v najbližších rokoch pokúsi otestovať kolektívnu obranu NATO.

Isteže, nie tankovým útokom na Varšavu a Berlín, ale napríklad útokom dronov v Pobaltí. Takáto eskalácia nie je istá, ale možná, preto Merz a spol. stavili na razantný nárast nemeckej a európskej odstrašujúcej sily, aby podobné scenáre zostali len na papieri.

Merzov plán radikálnej a nákladnej modernizácie nemeckej armády má mnoho úskalí, nikto ešte celkom nevie, ako sa podarí vyriešiť akútny problém s nedostatkom personálu, pokiaľ by sa neobnovila základná vojenská služba.

Ale energia nového kancelára a schopnosti staronového ministra obrany sú istým prísľubom, že neostane len pri veľkých slovách a slabých skutkoch.

Ako zachrániť Ukrajinu: aj pred Trumpom

Olafa Scholza, ktorý bol v zahraničnej politike pasívny a nevýrazný, vystriedal konečne kancelár, ktorý sa neprizerá dianiu, ale preberá iniciatívu.

Nemecké médiá preto Merza – niektoré s iróniou, iné s obdivom – titulujú označením „Aussenkanzler“ (kancelár pre zahraničie).

Kancelár si dal od začiatku záležať, aby nadviazal čo najlepší kontakt s Donaldom Trumpom, jeho návšteva v Bielom dome dopadla začiatkom júna nad očakávania.

Merz sa Trumpovi nezaliečal ako generálny tajomník Mark Rutte, ktorý sa pri stretnutiach s americkým prezidentom oberá o časť osobnej dôstojnosti. Zostal sám sebou a súčasne bolo cítiť, že si obaja padli do noty. Merz Trumpovi efektne pripomenul jeho nemecké korene, zjavne ich spojila aj neláska k Merkelovej a jej migračnej politike. Od stretnutia v Bielom dome boli v každom prípade v pravidelnom telefonickom kontakte.

Podľa amerického denníka Wall Street Journal to bol Merz, ktorý nemalou mierou prispel aj k otočke Donalda Trumpa vo veci Ukrajiny.

Keď začiatkom júla americké ministerstvo obrany prekvapivo oznámilo, že okrem iného zastavuje dodávky častí obranného protivzdušného systému Patriot, Merz hneď požiadal Trumpa o rozhovor a ponúkol mu, že Nemecko od USA kúpi dva systémy Patriot, ktoré zašle na obranu Ukrajiny.

O tejto ponuke hovoril Merz už predtým, nastala však zaujímavá situácia: Trump bol zaskočený krokom svojho ministra obrany, o ktorom zjavne netušil.

O pár dní bolo všetko inak, Pentagón obnovil dodávky a Trump sa vrátil k Merzovej ponuke s tým, že mu predá nie dva, ale päť systémov Patriot. Merz hneď súhlasil s výhradou, že na takú kúpu sa budú musieť zložiť viaceré štáty EÚ, o čom sa momentálne rokuje.

Nič z tohto zaiste nie je bodom obratu vo vojne na Ukrajine. Merz si uvedomuje, že ruský prezident Putin v tejto chvíli snahu o mierové rokovanie predstiera a hrá o čas, aby ďalšie mesiace postupoval na fronte a bombardoval ukrajinské mestá a infraštruktúru. Kancelár preto Trumpa presviedča, že ak chce Rusko dotlačiť k reálnym rokovaniam o mieri, USA nemôžu zastaviť vojenskú pomoc do Kyjeva a mali by pritvrdiť v protiruských sankciách.

Merz chápe, že keby USA Ukrajinu celkom hodili cez palubu, neznamenalo by to začiatok konca vojny, ale začiatok konca Ukrajiny, ako ju ešte poznáme.

Nový nemecký kancelár tak ešte v európskej vojne nedosiahol veľa, ale nateraz pomohol odvrátiť najhorší možný scenár. A to po prvých mesiacoch s Trumpom a najmä po jeho roztržke so Zelenským v Bielom dome vôbec nie je samozrejmosť.