Chorvátsky prezident Zoran Milanović Hlava štátu alebo kráľ konšpirátorov?

Zoran Milanović provokatívnymi vyhláseniami nahneval nejednu vládu v zahraničí, ospravedlňovať sa zaňho už musel chorvátsky premiér Andrej Plenković aj ministerstvo zahraničných vecí.

Chorvátsky prezident sa prednedávnom dostal do titulkov, keď vyhlásil Ukrajinu za „jednu z najkorupčnejších krajín na svete“, naznačil, že ho možná invázia nezaujíma, a oznámil, že v prípade vojny „stiahne posledného vojaka“. Že sa pritom na Ukrajine žiadni chorvátski vojaci nenachádzajú, ho už nezaujímalo.

„V mene chorvátskej vlády by som sa chcel ospravedlniť obyvateľom Ukrajiny, jednej z prvých krajín, ktoré uznali Chorvátsko,“ reagoval na prezidentove výroky chorvátsky premiér Andrej Plenković.

Spôsob vyjadrovania označil za „neskutočný“ a komentoval: „Myslel som si, že je to brífing a že to je nejaký ruský predstaviteľ.“

„Môžem vám povedať, čo je politikou Chorvátska. Politikou Chorvátska je deeskalovať napätie, predchádzať konfliktom a podporovať integritu Ukrajiny. To je naša základná pozícia,“ dištancoval sa Plenković od prezidenta.

Čítajte tiež

Chorvátsky prezident Pre Ukrajinu nie je v NATO miesto. Ak dôjde k eskalácii, stiahneme vojakov

„Ak dôjde k eskalácii, stiahne sa všetko až do posledného chorvátskeho vojaka,“ povedal Zoran Milanović pre chorvátske médiá. Kyjev proti výrokom prezidenta protestuje.

Prezident antirúškar

Milanović sa v Záhrebe narodil do rodiny člena Zväzu komunistov Juhoslávie SKJ, no sám sa začal politicky angažovať až ako tridsiatnik. V roku 1999 vstúpil do postsocialistickej Sociálnodemokratickej strany SDP a po víťazstve vo voľbách v roku 2011 sa stal premiérom. Šťastie mu prialo a Milanović zožal vstup do Európskej únie, ktorý vyjednala predchádzajúca vláda.

V týchto podmienkach bolo takmer nemožné voľby prehrať, ale Milanović sa prepočítal. V kampani stavil na pokus prevziať voličov HDZ a populistickú rétoriku. Jeho pokus však nevyšiel a SDP sa ocitla v opozícii.

Svoj comeback zažil o tri roky neskôr, keď presvedčil mnohých centristických voličov a porazil úradujúcu prezidentku Kolindu Grabar-Kitarović, ktorá sprava čelila tlaku nacionalistického speváka Miloslava Škora. Mnohých svojich pôvodných voličov však odvtedy sklamal.

Počas pandémie vyostril svoju rétoriku a pridal sa na stranu antisystému.

Odporuje noseniu rúšok, v Lombardsku údajne zomrelo len preto toľko ľudí, „pretože každého s kašľom zavreli do špitála“, a protipandemické opatrenia podľa neho pochádzajú z pera „bruselských idiotov“. V prezidentskom paláci opatrenia odmieta dodržiavať a vyhlásil, že kontrolóri neprejdú cez hradnú stráž.

„Besnota je strašná choroba a dúfam, že Milanović nebude trpieť trvalými následkami,“ reagoval na prezidentove eskapády premiér Plenković.

Nový Tuđman?

Sociológ Slavo Kukić vysvetľuje: „Loboval som za Zorana Milanovića v posledných chorvátskych prezidentských voľbách a myslel som si, že je v civilizačnom zmysle omnoho lepšie riešenie než pani Grabar-Kitarović (HDZ). Teraz mi je ľúto, že som to urobil. On sa ukázal ako človek, ktorý nemá žiadnu ideológiu, je klasický machiavelista.“

Kukić pokračuje: „Zjavne to je dôvod, prečo mu teraz vyhovuje líder bosnianskych Srbov Milorad Dodik, človek, ktorý o dnešnom chorvátskom štáte hovorí, že je nástupcom NDH (nemeckého satelitu v Druhej svetovej vojne).“

Sociológ sa nazdáva, že Milanović sa svojou politikou v Bosne a Hercegovine snaží získať pravicových voličov, „aby sa ukázal ako druhý Tuđman“. Či mu táto stratégia vyjde, je však otázne, podľa Kukića Milanović podobne ako v roku 2016 nacionalistov nepresvedčí, zato však stratí ľavicových a centristických voličov.

Historik Dragan Markovina tvrdí: „Žiaľ, v tomto priestore sú len dvaja politici, ktorí rozmýšľajú o tom, ako ich bude história súdiť. A to sú dvaja z najhorších, Aleksandar Vučíć a Zoran Milanović.“

„Milanović sa rozhodol byť nový Franjo Tuđman, to je jasné ako deň, a on to neskrýval, keď bol predsedom SDP a premiérom, a neskrýva to ani dnes,“ pokračuje Markovina. Jeden rozdiel však vidí: „Tuđman, a ja si o ňom nemyslím nič dobré, mal konzistentný plán. Nech bol akokoľvek zlý, presne vedel, ako usporiadať Chorvátsko, región a rozdeliť Bosnu a Hercegovinu. On (Milanović) nemá žiaden nápad, len vo vzduchoprázdne chce hrať veľkého štátnika.“

Machiavelista, populista alebo bábka Kremľa?

Prinajmenšom čudné je Milanovićovo správanie voči Ukrajine. Proruský sentiment je v Chorvátsku tradične omnoho slabší než v Srbsku či na Slovensku, voličov teda naň veľmi nenaláka. Platí to o to viac, keď sa Ukrajina nachádza vo veľmi podobnej situácii ako Chorvátsko v deväťdesiatych rokoch, ktoré vtedy tiež čelilo inštrumentalizácii vnútorného konfliktu omnoho silnejšou zahraničnou mocnosťou.

Zároveň je argumentácia, že Donbas či Krym sú pre Kyjev navždy stratené, s týmto pozadím obzvlášť nezmyselná.

Práve Chorvátsko ukazuje, že malé štáty aj za zložitých podmienok dokážu obnoviť kontrolu nad svojím územím, a to nielen vojenskou cestou ako v operácii Oluja, ale aj mierovým riešením ako v prípade východného Slavónska v roku 1998. Pritom vojenská situácia v rokoch 1992 – 1994 pre Chorvátov nevyzerala omnoho vábivejšie než dnes pre Ukrajinu.

Čítajte tiež

Chorvátsky prezident Neexistuje stabilita Európy bez Ruska, treba sa s ním dohodnúť

Zoran Milanovič obvinil Britániu zo štvania a povedal, že tlačenie Ukrajiny do konfrontácie s Ruskom je nezodpovedné.

Riaditeľ Medzinárodného inštitútu pre balkánske a blízkovýchodné štúdiá v Ľubľane Zijad Bećirović tvrdí, že Milanović sa svojou rétorikou snaží odvďačiť Moskve. „Chorváti sú veľmi dobre spojení s Rusmi, v niektorých segmentoch lepšie ako Srbsko. Vedia to len zakryť (...). Na Milanovićovom nástupe k moci sa podieľali Rusi, rovnako ako samotná albánska mafia,“ hovorí Bećirović pre N1.

Kríza vo vzťahoch s Ukrajinou nie je jediným prešľapom prezidenta. Rakúšanov si pohneval, keď ich plán povinného očkovania vyhlásil za fašizmus.

„Čo bude ďalej? Stormtroopersi? Sturmabteilung na cestách? Kde teraz mlčia bruselskí byrokrati? Zabrániť ľuďom vyjsť do ulíc? To je fašizmus,“ čertil sa prezident.

Ostro kritizované bolo aj Milanovićovo rozhodnutie vrátiť hodnosť a vyznamenania generálovi Baranimirovi Glavašovi, ktorý je obžalovaný za mučenie a vraždu srbských civilistov počas vojny v 90. rokoch. Glavaš bol odsúdený v roku 2009 a vtedajší prezident Josipović ho zbavil hodnosti, generál vtedy ušiel do Bosny a Hercegoviny. V roku 2016 chorvátsky Najvyšší súd nariadil obnovu konania, Glavaš svoju zodpovednosť za spáchané vraždy popiera.

„Hoci je to zákonné, rozhodnutie nie je vhodné, pretože skutkový stav o spáchaných trestných činoch súd zistil bez akýchkoľvek pochybností,“ kritizovala rozhodnutie prezidenta organizácia Documenta.

V Bosne a Hercegovine zase Milanović prekvapil bývalých stúpencov, keď namiesto sociálneho demokrata Željka Komšića podporil Komšićovho konkurenta Dragana Čovića z HDZ BiH, strany, ktorá je podstatne nacionalistickejšia než HDZ v Chorvátsku.

„Čo tým myslí? Že si dobrý Chorvát, ak volíš HDZ? Prečo nevolí HDZ v Záhrebe?“ reagoval na prezidenta Komšićov poradca Čedomir Jovanović.

Aj ku genocíde v Srebrenici, ktorú v roku 1995 spáchali jednotky bosnianskych Srbov, sa Milanović postavil svojsky. „,Ak je všetko genocída, musíme nájsť iný názov pre to, čo nacisti urobili Židom v druhej svetovej vojne‘, očividne zabúdajúc, že zabitie šiestich miliónov Židov nacistami má jedinečný názov – holokaust alebo šoa,“ píše Balkan Insight.

Kukić sa nazdáva, že Milanović nemá v úmysle aktívne podporovať rozpad Bosny a Hercegoviny, hoci jeho správanie to jasne napomáha. Vrcholom týchto aktivít bolo vyhlásenie, podľa ktorého je každý Chorvát, ktorý podporí sankcie proti Miloradovi Dodikovi, „vlastizradcom“. To, že rozpad Bosny a Hercegoviny, ktorý sa Dodik pokúša docieliť, by mal dramatické následky aj pre Chorvátsko, Milanovića nezaujíma. Podľa sociológa ho zaujíma už len jedno – udržanie vlastnej moci.