Fuzáč alpský v Sade Janka Kráľa | Mestá sú pre hmyz už niekedy lepšie ako vidiek na rovine, hovorí entomológ Kautman

Fuzáča alpského, pomerne veľkého bledomodrého chrobáka s čiernymi škvrnami a dlhými tykadlami, by sme zrejme čakali v pralese či inom panenskom prostredí. Napriek tomu ho v týchto týždňoch môžeme pozorovať ako v Bratislave, tak aj iných slovenských mestách.

Jednou z lokalít hlavného mesta, kde je hojne zastúpený, je Sad Janka Kráľa – jeden z najstarších stredoeurópskych mestských parkov, nachádzajúci sa v centre Bratislavy, v tesnom dotyku obchodného domu a diaľnice.

Práve tu sa máme stretnúť s výtvarníkom a entomológom Václavom Kautmanom, ktorý sa špecializuje na fuzáče a májkovité chrobáky.

Prichádza na bicykli a na ruke má fuzáča drsnotykadlového, čo je ešte väčší chrobák ako fuzáč alpský. „Tu neďaleko sa pária roháče,“ hovorí a ukazuje na brest, kde sú práve tieto naše najväčšie chrobáky.

To, že sú v centre mesta, ho nijako neprekvapuje. „Boli tu oveľa skôr ako my,“ hovorí Kautman. „Aj v lužných lesoch, aj Karpatoch, aj na mieste súčasnej Bratislavy.“

To sa však celkom netýka fuzáča alpského, ktorého by sme ešte pred niekoľkými rokmi v mestskom parku nenašli. Webová stránka Štátnej ochrany prírody hovorí, že ide o ohrozený druh európskeho významu a spoločenská hodnota jedného jedinca je dvesto eur.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

„Fuzáč alpský bol na Slovensku donedávna známy ako horský druh viazaný na buk. Je to asi dvadsať rokov, keď sa našli prvé exempláre na rovine na ostrove Kopáč, ale dnes ho nachádzame na oboch typoch lokalít od Bratislavy až po Poloniny,“ vysvetľuje entomológ.

Ako sa dostal do týchto nížinných oblastí, nie je celkom jasné. Podľa niektorých teórií sem prišiel z južných populácií z Balkánu popri riekach, Kautman však má iné vysvetlenie.

„Keď si ľudia nechajú doviezť bukové palivové drevo z Karpát, tak samice, ktoré odtiaľ vylezú, po spárení nemajú kde klásť a nájdu si náhradné dreviny,“ hovorí. Takto našiel fuzáča alpského na troch druhoch javora, jaseni, breste, čerešni, orechu či dokonca lipe.

„Na Slovensku evidujem asi 460 lokalít fuzáča alpského a pribúdajú nové,“ pokračuje so slovami, že tento druh je už takmer na celom území Slovenska. Podľa entomológa to však nie je dôvod na spochybnenie ochrany tohto chrobáka.

„Je to symbol, ktorý sa nachádza vo všelijakých znakoch, napríklad aj Slovenskej entomologickej spoločnosti pri SAV. Je teda dobre, že ostáva ako chránený druh,“ dodáva. Zaujímavé podľa neho je, že kým u nás je pomerne hojný, v susednom Česku je iba pár známych lokalít výskytu tohto chrobáka. Prečo je to tak, nie je známe, no môže za tým byť aj spôsob hospodárenia v lesoch.

Václav Kautman. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Fuzáčovi sa darí v Sade Janka Kráľa vďaka tomu, že je tu niekoľko mŕtvych stromov, ktoré neboli celkom odstránené, ale spravidla iba zrezané do určitej výšky. Práve to fuzáč potrebuje, aby sa rozmnožil.

„Je to skvelá vec, keď sa nechávajú takéto zrezané stromy, nielen pre vtáky, ale aj pre hmyz,“ hovorí Kautman.

Samička po spárení kladie vajíčka do škár v dreve, ktoré larva žerie, niekoľkokrát sa zvlečie, zakuklí a následne vyletí ako dospelý jedinec von. Celý cyklus trvá obvykle dva až tri roky.

Dospelý chrobák žije niekoľko týždňov, v závislosti od toho, ako rýchlo sa spári, a vidieť ho môžeme asi od polky júna do septembra. Ako potrava mu slúži vytekajúca miazga stromov, najmä bukov, a sám sa stáva potravou pre vtáky, jašterice, drobné cicavce a aj iný hmyz.

„Tieto rezné plochy a dutiny sú výborné,“ hovorí Kauman pri jednom zo stromov, okolo ktorého prechádzame. „Často sa to ošetruje, ale keď to nechajú takto, tak tam žijú rôzne vzácne druhy hmyzu vrátane fuzáčov. Je to tým, že sa tu vytvorí suchá plocha, pod ktorou vznikne oranžová hniloba a tá im vyhovuje.“

Foto: Postoj/Jakub Lipták

Prichádzame k mŕtvemu javoru, po ktorom lozí niekoľko fuzáčov alpských. Entomológ ukazuje na dierky v dreve. To sú výletové otvory a znamená to, že tento javor bol živnou rastlinou fuzáča.

Zatiaľ však vidíme len samcov, až na neďalekom mŕtvom platane máme šťastie na páriacich sa fuzáčov.

„Toto je platan a to je zaujímavý údaj,“ zbystrí pozornosť Kautman. „Ak sa tu potom nájdu výletové otvory, tak to môžem zapísať ako živnú rastlinu.“

Keď na seba na povrchu stromu narazia dvaja samci, spravidla začnú zápasiť a silnejší toho slabšieho zhodí na zem, no tomu stačí roztvoriť krovky a priletieť späť na strom. Niekedy aj fuzáč vlastnou nešikovnosťou zo stromu spadne, preto okolo neho každú chvíľu poletuje veľký chrobák.

Bitku samcov pozorujeme dokonca aj počas toho, ako sa jeden z nich pári so samičkou. Iný samec sa pokúsil toho druhého nahradiť, no ten sa nedal len tak odradiť a bránil si svoju pozíciu. Kým si samci hryzadlami merali sily, samička radšej odišla na pokojnejšie miesto.

Bitka samcov o samicu (hore). Foto: Postoj/Jakub Lipták

Okolo mŕtveho stromu poletuje aj lumok. Ide o parazitoidný hmyz, ktorý cudzopasí aj na fuzáčoch. Dokáže sa kladielkom prevŕtať cez drevo a zniesť vajíčka priamo na larvu fuzáča. Po vyliahnutí larva lumka zožerie larvu svojho hostiteľa a vďaka tomu sa dokáže vyvinúť na dospelého jedinca.

Ako hovorí Václav Kautman, mestské prostredie v mnohých ohľadoch hmyzu vyhovuje. „Niekedy začína byť pre hmyz lepšie ako poľnohospodárska krajina na rovinách. Tam sa orie až po cesty a je to samá chémia. Prakticky je to mŕtva krajina,“ konštatuje.

Prispieť k zmene môžu podľa neho aj biopásy medzi poľami. Tie si vraj pochvaľujú aj samotní poľnohospodári a poľovníci. „Zrazu zistili, že tam majú zajace, jarabice, bažanty. Je to o niečom inom, keď majú okolo seba zaujímavé prostredie ako len jednu plodinu a žiaden hmyz,“ hovorí Kautman.

To je aj dôvod, prečo máme celkovo menej hmyzu, napriek tomu, že v mestách sa mu darí. Významný pre hmyz je takzvaný ruderálny biotop, teda rôzne rumoviská, ale aj okolia parkovísk, letísk, železníc či diaľnic, hrádze, parky, stavebné plochy, cintoríny a podobne. „Druhy, z ktorých sme boli nadšení a mali sme len pár nálezov, sú tu zrazu v stovkách,“ hovorí. Netýka sa to len fuzáčov, ale napríklad aj májkovitých chrobákov, ktoré pre svoj vývoj potrebujú včely či koníky.

Pomôcť hmyzu môžeme podľa neho napríklad nekosenými plochami, respektíve takými, ktoré sa pokosia iba sporadicky. „Je to vynikajúca vec, ktorá zvyšuje biodiverzitu. Okrem divo rastúcih rastlín už prítomných na lokalite tam môžeme nasiať rôzne rastliny. Na ich kvety pôjdu opeľovače ako samotárske včely, na ktoré sú naviazané ďalšie živočíchy,“ vysvetľuje.

„Mestá majú fantastické možnosti. Pokiaľ sa budeme slušne správať k živočíchom okolo seba a budeme im vytvárať možnosti, aby mohli spolu s nami žiť, bude to fajn. Stačí aj takýto park, ktorý je prospešný aj pre ľudí. Radšej pôjdu sem ako na rozhorúčené námestie,“ uzatvára.