Zygar v Spiegli Kto je Vladimir Medinskij, ktorý velebí Stalina a v mene Putina rokuje s Ukrajinou o mieri

Nebezpečný konflikt medzi Izraelom a Iránom, americké bombardovanie iránskych jadrových zariadení, ale aj následný summit NATO celkom zatienili nový stupeň ruskej propagandy aj rekordný počet rakiet a dronov, ktoré Rusi zhadzujú na ukrajinské mestá.

Vladimir Putin už ani nečelí Trumpovmu tlaku na prímerie, počas ktorého by sa mali dohodnúť podmienky trvalého mieru.

Súčasne sa usiluje o udržanie Trumpovej náklonnosti, útok USA na spriatelený Irán, pochopiteľne, kritizoval, ale inak volil mierne a zdržanlivé slová, dokonca sa ponúkol ako sprostredkovateľ.

V otázke Ukrajiny sa však Putin a jeho okolie tvária sebavedome, pritvrdzujú nielen na fronte, ale aj v rétorike.

Celá Ukrajina je naša

Nikolaj Patrušev, bývalý šéf tajnej služby FSB a momentálne Putinov vplyvný poradca, už začiatkom roka v rozhovore pre denník Komsomoľskaja Pravda vyhlásil, že „nemožno vylúčiť, že Ukrajina budúci rok prestane existovať“.

Patruševov výrok bol odpoveďou na otázku, aké územné ústupky by mohli Rusi ponúknuť počas mierových rokovaní pod vedením Trumpa. Patrušev k tomu ešte dodal, že ak sa Moldavsko bude usilovať o členstvo v EÚ a pokračovať v protiruskej politike, aj ono prestane existovať.

V tomto duchu, len vágnejšou formou, prehovoril pred dvoma týždňami na Petrohradskom ekonomickom fóre aj sám prezident Putin.

Na otázku moderátora, či chce Rusko získať viac než štyri regióny, ktoré anektovalo, a aká je vlastne konečná hra, Putin reagoval najskôr neprekvapivo: „Už som viackrát povedal, že Rusov a Ukrajincov považujem za jeden ľud.“ A vzápätí dodal: „V tomto zmysle nám patrí celá Ukrajina,“ na čo nasledoval búrlivý potlesk i smiech publika.

Putin potešil ultranacionalistické kruhy aj ďalšími vetami: napríklad keď sa s iskrou v oku zmienil o starom ruskom pravidle, podľa ktorého „Kam ruský vojak položí nohu, tam to patrí nám“.

Mimochodom, vcelku sa to podobá aj na Hitlerov slogan z propagandistického plagátu NSDAP z roku 1941 „Wo der deutsche Soldat steht, kommt kein anderer hin“ (doslovne: „Kde stojí nemecký vojak, tam nikto iný neprejde“).

No najväčším radikálom v Rusku sa ešte viac páčilo, keď Putin naznačil strategický záujem o zabratie severovýchodného ukrajinského regiónu vrátane jeho centrálneho mesta Sumy (pred vojnou malo okolo 260-tisíc obyvateľov), čo považujú za potvrdenie ich požiadavky, aby sa Kremeľ neuspokojil s anexiou štyroch regiónov, ale rozšíril ich o ďalšie.

V tejto súvislosti je preto zaujímavé meno Vladimira Medinského, ktorého Putin poveril, aby viedol takzvané mierové rokovania s Ukrajincami.

Biznismen a propagandista bez zábran

Medinskij stál na čele ruskej delegácie už v marci a apríli 2022 v Bielorusku a Istanbule, Putin ho poveril rokovaniami aj teraz – Medinskij sa stretol s Ukrajincami v polovici mája a začiatkom júna v Istanbule. Išlo o krátke stretnutia, ktoré nepriniesli žiaden posun smerom k mieru, úspechom bola len dohoda na výmene väzňov a tiel padlých vojakov.

Medinskij by mal stáť na čele aj ďalšieho kola rokovaní. Kto je však tento muž a akú rolu plní v putinovskom Rusku?

Médiá o ňom najčastejšie píšu ako o Putinovom poradcovi a bývalom ministrovi kultúry, čo môže navodiť dojem, že ide o neveľmi významnú figúrku z akéhosi nižšieho sledu.

Svetoznámy ruský novinár Michail Zygar, autor viacerých bestsellerov o tom, ako Putin postupne pretvoril Rusko na militaristickú autokraciu, nedávno v nemeckom Spiegli zasvätene opísal, kým je vlastne Vladimir Medinskij.

Zygar ho spoznal už dávno, on aj Medinskij študovali v rôznom čase na rovnakej fakulte žurnalistiky aj u nás známeho MGIMO (Moskovský štátny inštitút medzinárodných vzťahov). Medinskij založil v 90. rokoch známu reklamnú agentúru, do ktorej sa túžili dostať mnohí Zygarovi spolužiaci, Medinskij si vyberal najlepších a sám mal povesť chlapíka bez zábran.

Koncom 90. rokov sa stal PR poradcom daňovej polície, neskôr ministerstva financií, pričom v tom období začali daňové úrady prenasledovať Medinského konkurentov z biznisu.

Ako píše Zygar, po nástupe Putina zavetril Medinskij nové možnosti a začal sa venovať histórii a patriotizmu. Najskôr ako biznismen: písal edíciu knižiek o dejinách, niesli názvy ako Mýty o Rusku, Mýty o ruskom alkoholizme, lenivosti a krutosti alebo Mýty o ruskej demokracii, špine a väzení národov.

Ako nemeckým čitateľom vysvetľuje Zygar, zmyslom týchto kníh bolo dokázať, že všetko zlé, čo sa o Rusku kedy hovorilo, nie je ničím iným než osočovaním zo strany nepriateľov. Medinskij preto Rusov presviedčal, že Ivan Hrozný nebol žiadnym šialeným tyranom, ale vlastencom, ktorý konal vždy pre blaho národa, a jeho ukrutnosti si vymysleli európski historici.

Samozrejme, seriózni ruskí historici tieto Medinského pamflety ostro kritizovali, ale v Kremli jeho hviezda stúpala. Najskôr sa stal poslancom Putinovej strany, v roku 2012 ho Putin vymenoval za ministra kultúry.

Zygar opisuje, že Medinskij už nebol ministrom ako jeho predchodcovia, ale dostal od Putina poverenie, aby ideologicky zaštítil projekt militarizácie ruskej spoločnosti.

Sám Medinskij ako minister vyhlásil, že štát by mal financovať len to, čo ho glorifikuje, a aby to znelo lepšie, začal šermovať pojmom „tradičné hodnoty“.

V roku 2013 prevzal riadenie takzvanej Ruskej vojenskohistorickej spoločnosti, ktorej úlohou podľa Zygara bolo, aby ospevovala minulé ruské víťazstvá. Preto sa vo veľkom začali financovať filmy o druhej svetovej vojne, ako pointuje Zygar, podstatou novej kultúrnej politiky boli „vojnová propaganda a hrdosť na násilie“.

Aj za smutne slávnou Putinovou esejou z leta roku 2021, ktorú možno spätne čítať ako ideologický predslov k invázii na Ukrajinu, stojí Medinskij a tím jeho autorov z Vojenskohistorickej spoločnosti.

Rehabilitácia Stalina aj ZSSR

Ako vysvetľuje Zygar, systém funguje takto: Putin nadiktuje svoje tézy Medinskému, ktorý ich rozvíja ďalej a potom ich posiela pracovníkom svojej spoločnosti, aby z toho vypracovali texty. Takto vznikla aj zmienená Putinova esej o Ukrajine ako „Antirusku“ a Rusoch, Ukrajincoch a Bielorusoch ako jednom ľude (jedinyj narod).

Michail Zygar upozorňuje, že od septembra 2023 sa všetci starší žiaci učia o ruských dejinách z učebnice, ktorú napísal Vladimir Medinskij, pričom jeho interpretácia histórie je aj základom pre všetky záverečné skúšky.

Medinskij v tejto učebnici zavrhol celú líniu historického poznania, ktoré sa v Rusku etablovalo po rozpade Sovietskeho zväzu. Napríklad vo všetkých učebniciach posledných tridsiatich rokov sa Josif Stalin označoval za krvavého diktátora, ktorý niesol zodpovednosť za smrť miliónov nevinných osôb. No v učebnici Medinského naraz vystupuje ako múdry a efektívny vodca, ktorému vďačí Sovietsky zväz za víťazstvo vo Veľkej vlasteneckej vojne a ktorý veľmi zlepšil život jednoduchých ľudí.

Stalinove represie sa spomínajú len okrajovo, aj to spôsobom, ktorý čitateľovi sugeruje, že vinné boli samotné obete a svoj trest si zaslúžili, píše Zygar.

Rovnako sa zmenila paradigma, ktorou sa hľadí na rozpad Sovietskeho zväzu: v predošlých učebniciach sa písalo o rozklade sovietskeho plánovaného hospodárstva a senilnosti straníckeho vedenia, podľa Medinského novej interpretácie sa v ruských školách učia, že pád ZSSR zavinil nekompetentný Gorbačov, ktorý ustúpil tlaku Západu.

Ako dodáva Zygar, posledná kapitola novej učebnice sa venuje aj útoku na Ukrajinu, teda „vojenskej špeciálnej operácii“, ktorá nemá nič spoločné s opisom histórie, ale je „odpudivou propagandou, zbierkou floskúl, aké všetci poznajú z vysielania ruskej štátnej televízie“.

Medinskij je podľa Zygara autorom viacerých šokujúcich vyhlásení, ktoré celkom posúvajú doterajšie mentálny schémy. Súčasnú vojnu na Ukrajine prirovnal k sovietskemu útoku na Fínsko v zime 1939/1940, hoci ešte pred pár rokmi sa táto Stalinova vojna považovala za zahanbujúcu kapitolu ruských dejín. Momentálne je aj toto vznešená vojna, napokon ako všetky ostatné vojny, ktoré Rusko kedy viedlo.

Medinskij dokonca vyhlasuje, že Rusko nepotrebuje žiaden mier, lebo dokáže viesť dlhé vojny, za príklad dáva Petra Veľkého, ktorý bojoval proti Švédom 21 rokov.

No a keďže práve tohto šéfa kultúrnej a vojnovej propagandy poveril Putin vedením mierových rokovaní, podľa Zygara je zjavné, o čo v skutočnosti Kremľu ide: „Z pohľadu Moskvy nejde o žiadnu skutočnú diplomaciu, ale propagandistické divadlo. Kremeľ iba predstiera, že je ochotný rokovať – v skutočnosti len využíva rozhovory na to, aby získaval čas, a presne tento signál vysiela pre vlastné publikum.“