Zlepšujú vzťahy v triedach Už deti majú problém prijať iný názor. Ak so spolužiakom nesúhlasia, majú ho za nepriateľa

„Deti rovnako ako my reflektujú, čo sa okolo nich deje. Majú problém prijať iný názor, a ak ho nemajú v niečom so spolužiakom rovnaký, automaticky sa pokladajú za nepriateľov. A to sa nerozprávame o žiadnych spoločenských či ideologických sporoch. Ak vo všetkom nesúhlasia, nechcú ani vzájomne spolupracovať. Toto sa snažíme zmeniť,“ približujú školitelia programu Orientačné dni Paulína Mäsiarová a Štefan Masič z Banskej Bystrice. Tvrdia, že dospelí neraz zľahčujú prežívanie mladých. 

Program Orientačné dni bol odpoveďou Nemeckej konferencie biskupov na závery Druhého vatikánskeho koncilu. Vznikli v 70. rokoch so zámerom novej pastorácie medzi mladými a ako výchova k hodnotám. Na Slovensko prišli v roku 2016 od moravských saleziánov ako preventívno-zážitkový program pre triedne kolektívy. Ako prví s nimi začali v bratislavskom stredisku na Mamateyke. Od roku 2017 ich robia členovia mládežníckych organizácií Laura, združenie mladých, a Domka – združenie saleziánskej mládeže aj v Banskej Bystrici. 

Orientačné dni sú určené pre druhý stupeň základných škôl a stredné školy. Cieľom je rozvíjať osobnosť žiakov a posilňovať pozitívnu klímu v triedach. Ako dokáže trojdňový kurz zmeniť triedny kolektív? Rozumejú učitelia tomu, čo sa deje v ich triedach, a záleží im na tom, aby sa to zmenilo?

Aké vzťahy v triedach dospievajúcich žiakov dnes vidíte a akým ťažkostiam pri nich čelia?

Štefan Masič: Je to veľmi rôznorodé. Kým pre deti na druhom stupni je top témou neprijatie v kolektíve, kto s kým ako (ne)vychádza, tak na strednej škole sú to už viac veci individuálneho charakteru ako sebapoškodzovanie, poruchy príjmu potravy. Asi neexistuje trieda, v ktorej by sme sa s niečím podobným nestretli.

Paulína Mäsiarová, FMA: Závisí to aj od toho, či ide o výberovú školu, štátnu alebo cirkevnú. Nie pre každého je trieda, v ktorej trávi väčšinu svojho času, bezpečným prostredím, kde zažíva rešpekt a môže vyjadriť svoj názor. A už vôbec nie spolupracovať s niekým, kto nie je môj „kamoš“. Práve na vytváraní bezpečných a rešpektujúcich kolektívov sa snažíme pracovať. Vnímame to ako základ akejkoľvek prevencie.

Vnímajú to tak aj triedni učitelia alebo k vám privádzajú svoje triedy z iných dôvodov?

Paulína: Mnohí triedni učitelia sú citliví, zodpovední a rozumejú, že byť v škole neznamená iba sa učiť. Že je to aj voľný čas a predovšetkým vzťahy. Mnohým naozaj záleží na tom, aby boli v ich triede dobré vzťahy, aby sa tam aj vďaka tomu dobre učilo, hoci realita býva často niekde úplne inde. Už keď sa na náš program prihlásia, je zrejmé, že im na týchto témach záleží, keďže si to museli obhájiť pred školou, rodičmi aj žiakmi.

Síce sa od triedneho učiteľa očakávajú najmä manažérske zručnosti, často je to nepomenovane otec či mama triedy. Trieda je akoby malou rodinou, ktorá spolu funguje, má svoju identitu, kultúru a platia v nej nepísané pravidlá. Učitelia, ktorí k nám prichádzajú, nie sú mimo reality a vnímajú svojich žiakov, vedia, čo potrebujú. Vedia veľmi veľa odpozorovať, načítať, preto sme radi, keď sú aj na kurzoch zapojení celý čas a sledujú interakcie medzi žiakmi priamo v akcii.

Čo deti najviac trápi z ich prežívania v triednom kolektíve?

Paulína: Viaceré veci sa nám môžu zdať malicherné. Nemusí ísť hneď o šikanu, ale ak má napríklad niektorý žiak naozaj veľký problém s dvomi spolužiakmi a chodí kvôli nim do triedy so stresom, sú to vážne veci, ktoré majú pre triedu dlhodobé následky.

Deti rovnako ako my reflektujú, čo sa okolo nich deje. Majú problém prijať iný názor, a ak ho nemajú v niečom so spolužiakom rovnaký, automaticky sa pokladajú za nepriateľov. A to sa nerozprávame o žiadnych spoločenských či ideologických sporoch. No už tu sa začína problém, že žiaci, ktorí spolu vo všetkom nesúhlasia, nechcú ani vzájomne spolupracovať. A toto sa snažíme zmeniť.

Po korone vidíme mnohé znaky patologických javov už u piatakov, a to šikana vôbec nie je jediný problém, napriek tomu vidíme v triedach aj veľa pekných vecí.

Napríklad?

Štefan: Súčasná generácia je v niečom komunikačne zručnejšia, kreatívnejšia a flexibilnejšia. Hoci je určite krehkejšia, niektorí, naopak, vedia lepšie pracovať so svojimi emóciami. Iní sú zas veľmi skoro zrelými osobnosťami. Na rozdiel od nás chcú veci riešiť, nepoznajú tabu témy. Myslím, že keby sme sa s nimi viac rozprávali, videli by sme, že vedia mať aj usporiadané hodnoty. Len ich treba vypočuť a pomôcť im zorientovať sa najmä v samých sebe. 

Dajú sa vôbec „opraviť“ triedne kolektívy počas trojdňového kurzu?

Štefan: Určite za tri dni všetko nevyriešime, no minimálne triede počas kurzu nastavíme nejaké pravidlá, hranice a formu komunikácie. Pre mnohých žiakov je to prvýkrát, čo zažijú komunitný štýl. Netvrdíme, že to v školách robia zle, ale na druhom stupni či vyššie už nemajú učitelia toľko času, aby dali každému slovo, sadli si do kruhu a debatovali.

Štefan Masič. Foto: Postoj/Adam Rábara

Paulína: Vytvárame tu pre nich bezpečný priestor. Aj triedny učiteľ má viac priestoru spoznať svoju triedu v uvoľnenej atmosfére, hoci neraz musíme zreálňovať aj jeho očakávania. Je totiž naivné myslieť si, že po troch dňoch sa do školy vráti vymenená trieda. Nevieme robiť zázraky na počkanie, ale dejú sa tu rôzne vyznania, ospravedlnenia, triedne rozhodnutia, ktoré dokážu pre ďalšie fungovanie triedy veľa znamenať.

Ako to docielite?

Paulína: Je to veľmi živý proces. Zážitkové aktivity namixujeme čo najviac na mieru pre danú triedu, keďže vieme, s akými obavami a očakávaniami k nám prichádza. Počas tímových aktivít vnímame jednotlivcov aj celú skupinu súčasne. Keď treba, priebežne program meníme. Je to pedagogická práca, ktorá má v sebe aj kus psychológie.

Keď zachytíme, že niekto z kolektívu má isté znaky patológie, problém, alebo sa nám len niečo nezdá, sme sito, cez ktoré sa to nesmie stratiť. Ale nie sme tu nato, aby sme to vyšetrovali alebo dávali návod, ako to riešiť. Môžeme len analyzovať situácie, ktoré sa diali na kurze, a to, aká bola reakcia, keď sme sa niektoré vzťahy snažili posilniť. Ide hlavne o prevenciu, až sekundárne o to, čo patologické sme si všimli. 

Keď si všimnete nezdravé vzorce v triede, aký je ďalší postup, ak tvrdíte, že tam nie ste nato, aby ste to riešili a vyšetrovali?

Paulína: Tieto informácie si nenechávame pre seba. Kurz sa pre nás končí stretnutím s učiteľom, ktorému vieme dať vzhľadom na to, čo sa u nás udialo, nejaké odporúčania a rady, ako posilniť triedny kolektív. A učitelia majú o to záujem. Nie je to tak, že sme tu preto, aby sme učiteľov kritizovali, čo robia zle. Veľakrát počujeme, že sme ich inšpirovali alebo im dodali novú nádej.

Vidíme, že učitelia majú dobre vycibrenú intuíciu, a hoci niektorí mávajú na našich kurzoch „aha“ momenty, môžu vďaka tomuto kurzu naplno vidieť problém, o ktorom len tušili, no ukázalo sa, že má väčšie rozmery. Niektoré veci si v škole ani nemôžu všimnúť.

Nevyhľadávajú váš program učitelia až v čase, keď už v triede zúria medzi žiakmi problémy, a idú tak za vami s vidinou, že to za tri dni dáte dokopy?

Štefan: Často k nám chceli triedy prísť, až keď videli, že to u nich horí. Metódou zážitkovej pedagogiky, ktorou kurzy robíme, ale aj z prístupu k danému problému to už nie je celkom vhodné. Chceme v tomto smere formovať aj dospelých, v našom prípade učiteľov a rodičov, aby vnímali, že problémy v triede sa dajú riešiť ešte predtým, ako vôbec vzniknú a vypuknú. 

Nech to vnímajú ako „preventívnu prehliadku“ pre vzťahy triedneho kolektívu. Sami vieme, že prísť k lekárovi až vtedy, keď nás už niečo veľmi bolí, nie je najefektívnejšie. Keď sa o vzťahy v triedach staráme preventívne, je menšia šanca, že to vybuchne.

No nemal by podobný kurz zmysel práve v prípade, keď to v triede už „vybuchlo“? 

Paulína: Na intervenciu sú iní odborníci, najmä školský podporný tím, ktorému však chceme byť partnerom. Ako odborníci sme si museli vymedziť a povedať, kde je hranica, že náš kurz už pre triedu nie je vhodný. 

Ak je v triede akútne prítomné šikanovanie, prísť k nám s tým na kurz je ohrozujúce nielen pre šikanovaného, ale aj pre toho, kto šikanuje. Preto sa už párkrát stalo, že po opise problémov učiteľom sme triedu odmietli, aby sme jej ešte viac neublížili. 

Nie ste trochu nároční? Šikana je dnes bežným javom v mnohých triedach.

Paulína: Nedávame si ružové okuliare, prijímame triedy aj s ťažkosťami, krehkými vzájomnými vzťahmi, ale musíme robiť hrubú čiaru medzi intervenciou a prevenciou, a to pre dobro detí.

Ak by k nám prišla na kurz napríklad trieda, v ktorej je trojica žiakov s obrovským problémom s rešpektovaním akejkoľvek autority, my sa môžeme snažiť, ale nemá pre nás veľmi zmysel, aby program celý čas ignorovali. Ak sme na niečo toxické narazili, tak to bolo väčšinou niečo, čo bolo medzi žiakmi ututlané alebo čo sa až na kurze aj učiteľom ukázalo ako správanie so znakmi šikany. 

Aká je v takom prípade vaša rada pre učiteľov? 

Štefan: Už keď komunikujeme pred kurzom s triednym učiteľom, pozývame na stretnutie aj členov školského podporného tímu, či už školského psychológa, sociálneho pedagóga, alebo výchovného poradcu, ak niekoho z nich škola má. Všetko, čo si všimneme, sa po kurze snažíme odkomunikovať, aby sa mohli spraviť kroky, ktoré môžu atmosféru v triede ovplyvniť k lepšiemu.

Aj my spolupracujeme s Centrom poradenstva a prevencie, sme súčasťou rôznych okrúhlych stolov na miestnej úrovni, máme kontakt s Národným koordinačným strediskom detí pred násilím a máme vybudovanú sieť, s ktorou sa aj my radíme, ako v niektorých situáciách postupovať. Naším záujmom je, aby sa veci neututlávali, ale riešili. Aj keď si všimneme riziko domáceho násilia, upozorňujeme na to, lebo chceme decká chrániť.

Už ste po kurze nahlasovali výskyt domáceho násilia?

Paulína: Neraz sme mali podozrenie, že pri niektorých účastníkoch je riziko, ktoré sa môže práve týmto smerom vyvíjať, preto sme školu upozornili, že by si to mala viac všímať, keďže má nahlasovaciu povinnosť podobné veci oznámiť. 

Paulína Mäsiarová. Foto: Postoj/Adam Rábara

Aký vek z toho, čo máte odpozorované, pokladáte za najkomplikovanejší pri formovaní vzťahov v triede?

Paulína: Veľmi náročný je vstup do puberty, teda vek šiestakov, u ktorých sa to najviac láme a keď je fajn to podchytiť. Inak sa môže veľmi rýchlo nabaliť veľa ťažkostí, ktoré následne ovplyvnia celú triednu klímu.

Štefan: Na druhej strane nikdy nie je neskoro začať s hľadaním cesty, ako z toho von. Vidíme to, keďže niektoré triedy mávame na kurzoch opakovane. Ak si niečo všimneme v šiestom ročníku a učiteľ s tým ďalej pracuje, vidieť, keď prídu znova, či sa niekam posunuli. No rovnako vidíme, keď to niekto dlhodobo neriešil. 

Vždy sa všetci z triedy zapoja do aktivít?

Paulína: Máme za sebou už vyše 200 kurzov a v drvivej väčšine je to tak. Platí to aj pre tých, ktorí boli prvý deň apatickí či nedôverčiví. Forma kurzu ich nakoniec osloví a motivuje prekročiť hranice svojho komfortu. 

Viacerí sú nadšení, že dokázali niečo povedať pred celou triedou, že sa dokázali rozprávať aj so spolužiakom, s ktorým sa nevedia vystáť, že zbúrali nejaký svoj predsudok. My dospeláci niektoré veci, ktoré mladí prežívajú, zľahčujeme, no pre nich ide o veľmi dôležité veci. Vidíme to, aj keď dostávame spätnú väzbu od žiakov, ktorí to naozaj oceňujú.

Nikdy nikto váš program nebojkotoval?

Paulína: Sú aj ťažšie a náročné triedy či žiaci, ktorí nechcú ani u nás vykročiť z roly, ktorú v triede majú. No nestáva sa nám, že by nám bojkotovali celý program. Nikoho do ničoho netlačíme, len motivujeme a žiaci majú kedykoľvek, pred aktivitou či počas nej, možnosť z nej vystúpiť.

Pre žiakov po celý čas platí princíp dobrovoľnosti, či už ide o diskusnú aktivitu, športovú, tvorivú, alebo individuálnu. Slobodná vôľa povedať nie je pre nás veľkou hodnotou. Stáva sa však málokedy, že žiaci využijú možnosť povedať nie.

Akú rolu v tom, čo medzi deťmi vidíte, zohráva ich rodinné prostredie?

Paulína: Je viditeľné, či rodičia detí nechcú riešiť ich prežívanie alebo to zas riešia až prehnane. Niekedy sa z komára robí somár, inokedy sa zas vážne problémy úplne prehliadajú. Je to v niečom paradoxné.

Napriek tomu si myslím, že rodičia dnes oveľa viac riešia to, ako sa ich deti majú v škole, vyberajú deťom triedu, kamarátov a prenášajú na seba viac zodpovednosti, než im dávajú. Preto tiež vnímajú dôležitosť podobných aktivít, ktoré môžu vzťahy v triede trochu napraviť.

Nemajú štátne školy problém posielať žiakov na podobný program práve k saleziánom?

Štefan: Rodičia sa neraz učiteľov pýtajú, či aktivity nie sú príliš náboženské, keďže sa kurz deje v saleziánskom stredisku. Aby nikto nemal pocit, že žiakov nejakým spôsobom nábožensky ovplyvňujeme, triedny učiteľ musí byť celý čas prítomný na kurze, či už ako účastník, ktorý sa do toho naplno vloží, alebo iba ako pozorovateľ. Je svedkom aj garantom toho, že počas kurzov s deťmi nerobíme nič neodborné. Žiadame ho zapojiť sa do takej miery, aby mu to bolo prirodzené.

Z našej strany sa snažíme byť maximálne otvorení a transparentní. Orientačné dni sa ani nesnažia byť evanjelizačným programom. My sme program prebrali už v zážitkovej forme, ktorá dáva dôraz skôr na prevenciu tried podporou dobrých vzťahov. To je aj to, na čo sa najviac zameriavame.

Paulína: Niektorým sa to kedysi zdalo veľmi málo, ale ako sme si všetci prešli obdobím korony, učitelia, rodičia a najmä samotné deti si uvedomili, že vzťahy vôbec nie sú samozrejmosť. Nielen deti sa nám začali „rozsypávať“ a téma dobrých vzťahov sa stala pre všetkých veľmi dôležitou. Trieda je tiež skupina, ktorá potrebuje byť sprevádzaná.

Prídavné meno orientačný v tomto prípade znamená hľadanie odpovedí na otázky, ktoré nás v živote sprevádzajú. Nejde o nábožensky zameraný program a nespadá ani pod rehoľu saleziánov alebo saleziánok. Áno, deje sa v priestoroch saleziánskych mládežníckych stredísk a tie mu fandia, ale realizátorom kurzov nie sú.

Ja ako rehoľná sestra som jednou z mnohých školiteľov. Kým nemáme na kurze zoznamovacie aktivity, žiaci ani nevedia, že som rehoľná sestra, veď na kurze rúcho nenosím. Často ani nevedia, čo to znamená, tak im vysvetlím, že je to životný stav, tak ako sú kolegovia ženatí či slobodní.