Pohľad z Moskvy po rokovaniach v Istanbule Pohár je asi spolovice plný, dôvod na mierny optimizmus je namieste

Je pohár spolovice plný alebo prázdny? V tureckom Istanbule sa uskutočnilo prvýkrát po troch rokoch priame rokovanie medzi Ruskom a Ukrajinou. Výsledok schôdze vyjednávačov môže vyzerať ako neúspech. Dôvod na mierny optimizmus je však namieste.

Skončí sa ukrajinský konflikt v dohľadnom čase? Úplne určite nie. Napriek tomu sa dá povedať, že Moskva a Kyjev k ukončeniu ruskej agresie proti Ukrajine nevyhnutne smerujú. Dôkazom je práve nedávne rokovanie ruskej a ukrajinskej delegácie v Turecku. Stretli sa síce za Putinových podmienok, bez prítomnosti samotného ruského lídra – ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj na neho čakal zbytočne –, ale ani to nie je málo.

Ale pekne po poriadku. Diplomatické manévre sa začali minulú sobotu, keď ukrajinský prezident Zelenskyj a vodcovia štyroch veľkých európskych krajín navrhli Rusku prímerie, ktoré by trvalo najmenej 30 dní. Ruský prezident Putin priamo nereagoval, ale v nedeľu prišiel s protinávrhom, aby sa priame rozhovory s Ukrajinou uskutočnili vo štvrtok 15. mája v Istanbule. Zelenskyj opakovane šéfa Kremľa vyzýval, aby spolu rokovali osobne, a do Turecka skutočne odcestoval.

„Urobíme všetko pre to, aby sa toto stretnutie uskutočnilo,“ povedal ukrajinský prezident ešte pred svojím odchodom. „Ak Putin nedorazí a bude hrať hry, bude definitívne jasné, že nechce ukončiť vojnu,“ povedal Zelenskyj. „Domnievam sa, že Putin nechce, aby sa vojna skončila, nechce prímerie, nechce rokovania,“ vyhlásil.

Zelenskyj poznamenal, že sa Putin možno bojí osobného stretnutia, ale emócie by mali ísť bokom a malo by sa hľadieť len na možný výsledok, ktorým by podľa ukrajinského vodcu malo byť ukončenie vojny alebo aspoň prvý krok k tomu v podobe prímeria.

Domnievam sa, že Vladimir Putin sa svojho ukrajinského soka nebojí. Vhodnejšie by bolo povedať, že ním opovrhuje. Ruský líder sa domnieval, že Zelenskyj bude ochotný Rusku vychádzať v ústrety. Dohodne sa s Ruskom na zastavení konfliktu na východe Ukrajiny, ktorý sa tam rozhorel v roku 2014, a zastaví nacionalizáciu krajiny. A prinajlepšom sa z Ukrajiny opäť stane stojatá voda, pod ktorej hladinou Moskva môže rôzne veci poriešiť. Ako to bolo pred revolúciou dôstojnosti z prelomu rokov 2013/2014.

To sa nestalo. Ba čo viac, keď ruský vodca dal svojim tankom príkaz ťahať na Kyjev, Zelenskyj sa nezľakol, nekapituloval, kládol odpor a úplne bez nejakého zveličenia zachránil ukrajinskú štátnosť. Zelenskyj sa stal zosobneným symbolom vzdoru Putinovi. A niektorí politici z krajín ležiacich na západ od Ukrajiny ho dokonca považujú za lídra slobodného sveta...

Naopak, Kremeľ stále naznačuje, že Zelenskyj nie je legitímny prezident, pretože vlani v máji sa neuskutočnili na Ukrajine prezidentské voľby (a ani nemohli, keďže v krajine platí vojnový stav, ale to Moskva ignoruje).

Prečo je pohár spolovice plný?

Vladimir Putin by sa teraz stretol so Zelenským iba za jedinej situácie: ak by Ukrajina kapitulovala pred Ruskom. Alebo by bola predrokovaná nejaká dohoda. A ani to možno nie. Aspoň takýto signál nedávno vyslal tlačový hovorca Kremľa Dmitrij Peskov. „Táto schôdzka ako výsledok práce oboch strán pri dosiahnutí určitých dohôd je možná. Pritom pri podpisovaní dokumentov je pre nás dôležité, kto presne z ukrajinskej strany tieto dokumenty podpíše,“ uviedol na tému možnej schôdzky Putin – Zelenskyj, o ktorú sa usiluje iba ukrajinská strana.

Ukrajinský prezident sa Putina nedočkal a z Turecka po rokovaní s tamojším lídrom Recepom Tayyipom Erdoganom odletel do Albánska. Západní predstavitelia však Zelenského presvedčili, aby rokovania neskrečoval a ukrajinská delegácia sa stretla s tou ruskou.

Prečo je pohár spolovice plný? Ešte pred niekoľkými mesiacmi bolo nemysliteľné, že Ukrajinci a Rusi budú priamo rokovať o zastavení konfliktu. Akákoľvek zmienka o mieri na jednej či druhej strane frontu bola považovaná za zradu. A v Európe bolo „chcemmierovstvo“ zakamuflovanou protiukrajinskou kampaňou. Naopak, zástancovia Ukrajiny si priali boj až do víťazného konca. Niektorí dokonca básnili o dobytí Moskvy. Prirodzene, najvyššiu cenu by museli platiť Ukrajinci, nie Západ.

Realita je iná.

Nehanbím sa to povedať: súčasného amerického prezidenta Donalda Trumpa nepovažujem za „stabilného génia“ ani za brilantného geopolitického stratéga. Trump nevedel zastaviť ruskú agresiu proti Ukrajine. Ani za dvadsaťštyri hodín, nieto za sto dní. Dokázal však to, čo nedokázal jeho predchodca Joe Biden ani európski politici: vnútil Rusku a Ukrajine, aby rokovali o mieri.

V prípade Ruska sú namieste pochybnosti, či Kremeľ myslí vyjednávanie o zastavení bojov na Ukrajine vážne.

Naopak, vidíme, ako sa snaží rôznymi kľučkami – energetické prímerie, veľkonočné prímerie, májové trojdňové prímerie – vyvliecť zo záväzku dlhodobého zastavenia paľby a zároveň sa snaží udržať USA vo vyjednávacom procese, aby Moskva nečelila novým americkým sankciám.

Kremeľ neustále tvrdí, že si bude diktovať podmienky, za ktorých sa vojna skončí. A s tým súhlasí aj majorita ruskej spoločnosti.

Podľa Rusov by sa mala vojna skončiť víťazstvom ruskej armády a splnením ruských záujmov. Trumpovi sa podarilo Rusku vnútiť myšlienku, že minimálne o zastavení konfliktu musí rokovať. Nielen s Američanmi, ale aj priamo s Ukrajincami.

Aj keby to bola Putinova hra o čas (ako so všetkou pravdepodobnosťou je), pán Kremľa musí reagovať na kroky Trumpovej administratívy. Nemôže ostentatívne ignorovať USA, ako to robil pred pol rokom.

Hoci spomínané prímeria, ktoré prišli počas jari v rýchlom slede za sebou, úplne boje nezastavili, iba intenzitu ozbrojených stretov obmedzili, s istotou možno povedať, že ich vyhlásenie ruskou stranou (sic!) by bolo v minulom roku takmer nemožné. Kremľu chýbala vôľa a záujem.

Je to málo? Možno.

Rokovania môžu pokračovať

Teraz už vieme, aké mala ruská strana požiadavky. Ich znenie zverejnili zahraničné médiá, ale tlačový hovorca Kremľa ich odmietol potvrdiť.

Ruská delegácia požadovala od Ukrajiny v Istanbule trvalú neutralitu bez prítomnosti cudzích vojakov a zbraní hromadného ničenia. Ako vzor by malo poslúžiť povojnové Rakúsko. Ďalšou požiadavkou je vzájomné vzdanie sa vojnových reparácií.

Ukrajina by tiež mala rešpektovať a zaručiť práva rusky hovoriacich obyvateľov krajiny a prestať s „nacionalistickou propagandou“. Kyjev by mal prijať aj stratu Krymu a štyroch ukrajinských regiónov na východe krajiny, ktoré Rusko ani plne neokupuje. Zároveň Rusi požadujú, aby tieto územia boli medzinárodne uznané.

Ruská delegácia na rokovaniach uviedla, že vodca Vladimir Putin pristúpi na prímerie iba vtedy, keď Ukrajina stiahne svoje jednotky zo spomínaných regiónov a vzdá sa ich.

To je štartovacia pozícia, z ktorej Moskva môže ustúpiť. Či tak urobí, ukáže ďalšie rokovanie, ktoré by mohlo prebehnúť budúci mesiac. Navyše nejde o nové požiadavky, Kyjev ich pozná. Putin aj jeho potentáti o nich verejne hovoria pomerne často.

Prepáčte mi môj mierny optimizmus, ale aj tu môžeme hovoriť o pohári ako spolovice plnom. Ukrajinci šli na rokovanie s jediným bodom: vyjednať s Rusmi tridsaťdňové prímerie. Po tom, čo im ruská delegácia predstavila svoje požiadavky, sa mohli zdvihnúť a odísť preč. To sa však nestalo a rokovania medzi Moskvou a Kyjevom môžu v budúcnosti pokračovať.

Či sú udalosti posledného týždňa len malý záblesk nádeje alebo skutočne Rusko a Ukrajina ťažko a s nechuťou smerujú ku kompromisnému mieru, sa ukáže už čoskoro.