Poľsko volí prezidenta Zápas dvoch prúdov, nadŕžanie favoritovi a vzostup podpory pre tretiu alternatívu

V nedeľu 18. mája idú Poliaci voliť v prvom kole prezidentských volieb. Nakoniec to vyzerá tak, že nás v druhom kole bude o 14 dní čakať tradičné stretnutie liberálov s konzervatívcami – varšavského primátora Rafała Trzaskowského za Občiansku koalíciu premiéra Donalda Tuska a šéfa Ústavu národnej pamäti Karola Nawrockého za Právo a spravodlivosť.

V posledných prieskumoch sa podpora pre Trzaskowského pohybuje v rozmedzí 29 – 36 percent. Jeho hlavný súper Karol Nawrocki z konzervatívneho Práva a spravodlivosti získava 23 – 29 percent hlasov.

Poľské prieskumy sú povestné vo svojej nespoľahlivosti, takže sa v pondelok môžeme dočkať ako veľmi tesného výsledku, tak jednoznačnej výhry. V každom prípade za týmito relatívne predpokladanými výsledkami sa v rozdelenej krajine skrýva veľmi ostrý boj bez pravidiel.

V pondelok prebehla posledná veľká debata prezidentských kandidátov. Jej príbeh ako v miniatúre zhŕňa celú predvolebnú kampaň.

Osem z jedenástich kandidátov protestovalo proti obsadeniu Doroty Wysockej-Schnepf zo štátnej televízie TVP do úlohy hlavnej moderátorky. Ide o manželku prominentného predstaviteľa liberálneho vládneho establišmentu, ktorá aj v rámci poľských pomerov, v ktorých sú novinári súčasťou politického a ideologického boja, vyčnieva ako veľmi otvorená fanúšička jednej strany barikády.

Verejnosť pobavila aj skutočnosť, že vládny kandidát a favorit volieb získal v údajnom žrebovaní poradia, v ktorom budú kandidáti odpovedať na otázky moderátorov v troch posledných kolách debaty, najvýhodnejšiu poslednú pozíciu. Ako hneď spočítali štatistici, pravdepodobnosť takýchto výsledkov žrebovania je podstatne menšia ako výhra v Športke.

A aj napriek všetkým týmto „barličkám“ predviedol favorizovaný kandidát Tuskovej Občianskej koalície nakoniec biedny výkon. Dokonca aj spriatelené médiá museli uznať, že „pôsobil unavene“. Debata tak mala najväčšieho porazeného, ​​nemala však jednoznačného víťaza.

Táto historka je dobrou skratkou celého predvolebného vývoja: máme tu jednoznačného favorita, ktorého sa celý štátny aparát a väčšina médií snaží dotlačiť do prezidentského úradu, on sám však rozhodne nepôsobí presvedčivým dojmom lídra. Nádej mu tak dáva hlavne slabosť súperov.

Nad všetkými – hlavne v posledných dvoch dňoch kampane, keď „vybuchla“ kauza nejasného pôvodu rozsiahlej vplyvovej kampane na sociálnych sieťach podporujúcej kandidáta liberálov – visí tieň rumunského precedensu cudzieho zásahu do zápolenia a zrušených volieb.

Poľské prezidentské voľbyTuskova autokracia alebo roky tvrdého politického pretláčania

Jan Rokita

Špinavá hra o všetko

Poľské kampane bývajú dosť brutálne. Tento rok je najčastejším terčom útoku kandidát konzervatívcov, ktorý v posledných mesiacoch schytal obvinenia z napojenia na mafiu, z manželskej nevery a pod drobnohľadom sa ocitla jeho rodina vrátane sestry a nevlastného syna.

V posledných týždňoch sa potom kampaňovou témou číslo jeden stala garsónka v gdanskom paneláku, ktorú Nawrocki vykúpil od bývalého suseda, seniora a alkoholika, za prísľub doživotnej možnosti využívania bytu. Keď novinári portálu Onet opísali celú kauzu ako prejav podvodného konania (Nawrocki vraj sľúbil, že sa o seniora postará, v skutočnosti ani netušil, že sa už niekoľko mesiacov nachádza v domove sociálnej starostlivosti), kandidát a jeho štáb v prvej chvíli neboli schopní celú kauzu presvedčivo vysvetliť.

A aj keď to nakoniec vyzerá, že nedošlo ani k porušeniu zákona, ani dobrých mravov, konzervatívci pod paľbou zo všetkých strán, podľa všetkého podporovanou aj riadenými únikmi dokumentov z Nawrockého bezpečnostnej previerky, stratili v kľúčovom okamihu kampane iniciatívu.

Ako poukazuje rad komentátorov, aj keď zdanlivo ide o pomerne malichernú záležitosť, pre mnoho voličov je omnoho predstaviteľnejšia, a teda aj nebezpečnejšia ako väčšie, ale abstraktnejšie kauzy. 

V tomto a v ďalších prípadoch si nebolo ťažké všimnúť zásadný nepomer síl, ktorý kampaň od začiatku ovplyvňuje. Na strane vládneho kandidáta stojí nielen štátny aparát a väčšina hlavných médií. V poslednom období sa prepierali aj rozsiahle kampane na zvýšenie volebnej účasti, niektoré financované štátnymi podnikmi ako Orlen alebo samosprávami, ktoré v skutočnosti nie príliš okato burcujú voličov proti opozícii. Neduh, ktorý sa v poľských kampaniach objavuje pravidelne.

Avšak 48 hodín pred začatím volebného moratória bola vďaka novinárom portálu WP odhalená rozsiahla vplyvová kampaň na sociálnych sieťach, ktorej rozpočet presiahol náklady na reklamu oboch hlavných kandidátov a ktorá bola údajne financovaná prostredníctvom rakúsko-maďarskej ľavicovej nadácie Estratos („podporujúcej progresívne politické iniciatívy a občianske kampane“). Kampaň na mieste v Poľsku koordinovala mimovládna organizácia, ktorej členovia sú personálne previazaní s prostredím Občianskej koalície.

Štáb Trzaskowského považuje odhalenie za pokus o diskreditáciu, ale liberálom nepridalo ani to, že sa jeden z koordinátorov kampane pred niekoľkými dňami objavil na fotke zo stretnutia vo vládnom inštitúte pre kybernetickú bezpečnosť, kde sa konala porada o tom, ako „ochrániť voľby“ pred dezinformáciami a vonkajšími vplyvmi...

Na oboch stranách sa tak stále viac hovorí o „rumunskom variante“ – vláda varuje pred cudzími (čítaj ruskými) hybridnými útokmi, naopak, opozícia upozorňuje, že kampane majú diskreditovať predovšetkým kandidátov pravicovej opozície, a vyjadruje obavy z neskorších dosahov týchto aktivít na legitimitu volieb.

Netreba tiež zabúdať na skutočnosť, že Právo a spravodlivosť, najväčšia opozičná strana, funguje aktuálne bez štátneho príspevku pre politické strany. Ten jej bol odňatý Štátnou volebnou komisiou pre prešľapy pri financovaní volebnej kampane v roku 2023. Vláda peniaze svojim súperom neposlala, ani keď rozhodnutie úradov po odvolaní zrušil Najvyšší súd.

Tuskova vláda totiž legitimitu príslušnej komory Najvyššieho súdu neuznáva, pretože jej členovia boli vybraní podľa údajne chybných pravidiel zavedených predchádzajúcou vládou. Mimochodom, ide o rovnakú komoru Najvyššieho súdu, ktorá – v súlade so zákonom – uznala platnosť výsledkov parlamentných volieb v jeseni 2023. Teda tých, vďaka ktorým sa Donald Tusk stal premiérom...

Tento právny gordický uzol ukazuje aj skutočnú hlavnú tému prezidentského zápasu. Donald Tusk a jeho liberáli sa v prvom roku a pol svojej vlády rozhodli prijať taktiku razantných personálnych zmien vo všetkých oblastiach štátneho aparátu aj za cenu obchádzania platných zákonov – napríklad pri prevzatí kontroly nad štátnymi médiami, prokuratúrou a súdnictvom.

Prijaté metódy vrátane snáh dostať do väzenia čo najviac zástupcov bývalej moci vysvetľovali nutnosťou „nápravy právneho štátu“. Poukazovali, že sa „nemôžu držať litery zákona“, pretože súčasný konzervatívny prezident Andrzej Duda by ich legislatívne návrhy neakceptoval a silu na prehlasovanie prezidentského veta v parlamente nemajú. Aby mohli takto zavedené zmeny spätne legalizovať a dotiahnuť do konca, potrebujú spoľahlivú osobu v prezidentskom paláci. Obe strany teda hrajú o veľa.

Kandidáti druhej kategórie

Už tradične sú poľské prezidentské voľby zápolením „hráčov z druhej politickej ligy“. Vzhľadom na to, že poľský prezident nemá vplyv na tvorbu vládnej politiky, ale má veľmi silné „blokovacie“ právomoci (na prehlasovanie jeho veta je potrebná trojpätinová väčšina v Sejme), dve najväčšie strany neposielajú do volieb svojich lídrov, ale skôr politikov, u ktorých predpokladajú menšiu mieru samostatnosti.

Aj preto primárky u liberálov na plnej čiare prehral vo svete populárny minister zahraničných vecí Radek Sikorski. Trzaskowski je postava všeobecne známa – bol neúspešným kandidátom už v roku 2020 a môže sa opierať o väčšinu elektorátu súčasnej vládnej koalície. Je však považovaný za úplne lojálneho voči Donaldovi Tuskovi.

Počas kampane sa občas nešlo ubrániť pocitu, že viac ako samotný kandidát má väčší záujem na jeho zvolení premiér Tusk. Prispôsobil kampani svoju rétoriku – napríklad tvrdo hovoril o odmietnutí Migračného paktu alebo „repolonizácii poľskej ekonomiky“. Ostrým útokom na Nawrockého a PiS venuje veľkú časť svojej internetovej komunikácie na sieti X.

Nádeji na zvolenie Trzaskowského podriadil aj nie príliš výrazné predsedníctvo krajiny v Rade EÚ. Tento týždeň ostro zaútočil na Georgea Simiona, čoskoro možno prezidenta Rumunska, teda kľúčového partnera na východnom krídle NATO, pretože ten podporil kandidáta PiS.

Konzervatívci siahli po človeku z okraja politického diania. Nawrocki je šéfom vplyvného Ústavu národnej pamäti. Poľský ekvivalent Ústavu pamäti národa v Bratislave má síce veľkosť priemerného ministerstva a patrí medzi kľúčové štátne úrady, je však faktom, že kandidát konzervatívcov sa väčšinu kampane snažil skôr vôbec vstúpiť do povedomia voličov, trápil sa s nedostatkom skúseností z politických debát a príliš často hovoril iba k „už presvedčeným“.

Aj keď sa nakoniec jeho štábu podarilo z tejto neskúsenosti vybudovať určitú značku „obyčajného chlapca zo sídliska“, v rozhodujúcich momentoch (ako už spomínaná „kauza garsónka“) nepôsobil presvedčivým dojmom.

České sebabičovanie PoľskomNa čom stoja základy poľského ekonomického zázraku

Maciej Ruczaj

Zvrat doprava, koniec duopolu a faktor Trump

Trend v prieskumoch je negatívny pre tretieho v zápolení, ktorým je jeden z lídrov pravicovej Konfederácie Sławomir Mentzen. Ten jednu chvíľu bojoval s Nawrockým o druhé kolo, ale nakoniec, ako sa zdá, sa poľskí voliči aspoň čiastočne vrátili k zabehnutým koľajam stretu liberálov a konzervatívcov.

Mentzen na úkor iných menších kandidátov zrejme stratil aj časť „mladých, protisystémových voličov“. Jeho podpora sa teraz pohybuje okolo 12 – 15 percent.

Je však faktom, že Trzaskowski a Nawrocki získajú pravdepodobne najmenší podiel hlasov pre „duopol“ – ako sa v Poľsku hovorí dlhodobej dominancii Tuska a Kaczyńského – od roku 2005, čo by mohlo svedčiť o rastúcej túžbe Poliakov po nejakej alternatíve. Príznačné je aj to, že liberáli a konzervatívci jednoznačne dominujú už len vo vekových skupinách nad 40 rokov.

Skutočnosť, že „tým tretím vzadu“ je kandidát nacionalisticko-libertariánskej novej pravice, ovplyvnila aj volebnú kampaň, ktorá sa vychýlila výrazne „doprava“. Zvlášť v prípade Rafała Trzaskowského, zástupcu ľavicového krídla Občianskej koalície, to zapôsobilo veľmi výraznou (a nie vždy presvedčivou) zmenou rétoriky. Niekdajší pravidelný účastník dúhových pochodov a priaznivec európskej federalizácie sa teraz nechával fotiť pred ostnatými drôtmi a protitankovými zátarasami, zdôrazňoval nutnosť zastavenia migrácie, zbrojenia a uprednostňovania domáceho kapitálu. Dúhovým vlajkám sa starostlivo vyhýba.

Aj voľba konzervatívcov – Karol Nawrocki – patrí skôr k „národoveckému“ krídlu strany, v kampani akcentuje suverenistické motívy vrátane viac asertívneho a transakčného prístupu k pomoci Ukrajine.

Nie je jasné, ako nakoniec ovplyvní nálady verejnosti tzv. „faktor Trump“. Konzervatívci jeho voľbu privítali, avšak Trumpove chaotické kroky a pocit ohrozenia, ktorý vyvoláva v strednej Európe, spôsobil – rovnako ako v Kanade či Austrálii – skôr posilnenie liberálov.

Tuskova vláda môže ťažiť zo silnejšej pozície v rámci EÚ, ktorú veľká časť obyvateľov teraz vníma ako alternatívny zdroj bezpečnosti. Zároveň však veľmi opatrne zdôrazňuje nutnosť pokračovania transatlantickej väzby a rozhodne sa netlačí do prvej línie európskej kritiky Washingtonu.

Kandidát PiS zvolil variant pokračovania doterajšej straníckej línie, ktorá väzbu s USA považuje za najdôležitejší pilier bezpečnosti Poľska. Na tejto vlne sa mu podaril husársky kúsok – tri týždne pred voľbami sa mu v Bielom dome krátko podarilo hovoriť aj so samotným Trumpom.

Či to však bude pre volebný výsledok prínos, či, naopak, hendikep, nie je už ani v Poľsku – najviac proamerickej krajine Európy – zrejmé.

Text vychádza paralelne aj v českom denníku Echo24.