Darwina ešte nikto neprekonal

Je významný slovenský paleontológ, už jeho diplomová práca zaujala svetovú vedeckú obec, zdá sa, že na svojom najväčšom objave, ktorý sa týka pravekých plazov a obojživelníkov, pracuje práve v týchto mesiacoch. 

Profesor Jozef Klembara hovorí pre Postoj aj o evolučnej teórii, o veľkosti Charlesa Darwina aj o jeho omyloch a o tom, či môže byť evolúcia v rozpore s kresťanským chápaním Boha stvoriteľa. 

Ako vám napadlo stať sa paleontológom?

To ani sám neviem, asi som sa s touto vášňou už narodil. Od detstva som bol fascinovaný fosíliami, životom v dávnych dobách. Samozrejme, zaujímala ma aj zoológia, teda dnes žijúce živočíchy, ale v mojom nadšení pre pravek zohrali veľkú úlohu popularizačné knihy od Josefa Augustu, významného českého paleontológa.

Pasáže o asfaltových jazerách v Severnej Amerike, kde sú pochované ranoštvrtohorné cicavce, ma doslova fascinovali. Ako chlapec v Prešove som chodieval na našu tehelňu, kde sa dali nájsť treťohorné usadeniny staré približne 18-20 miliónov rokov, kde boli perfektne zachované mäkkýše.

Vyštudovali ste paleontológiu na Karlovej Univerzite v Prahe, kde sa robila v tomto odbore špičková veda, neskôr ste tam pôsobili na katedre a už vaša diplomová práca zaujala paleontológov po celom svete. Ako k tomu došlo?

V Prahe som mal šťastie na ľudí, členom katedry bol aj profesor Zdeněk Špinar, dnes už legendárny český paleontológ, ktorý mal bohaté kontakty po svete a dával mi výskumné úlohy, ktoré ma veľmi posúvali vpred.

Raz bol v Prahe skvelý odborník z Berkeley profesor Estes, ktorý sa zaoberal jaštericovitými plazmi. Špinar mi priniesol kosti v ampulke a hovorí: „Hele Josefe, udělej to, prej jsou to ňáci slepejši, říkal Estes.“ Tak vzniklo zadanie mojej diplomovej práce (Smiech.)

Čo sú to „slepejši“?

Sú to slepúchy, teda beznohé jašterice, ktoré dnes žijú aj na Slovensku. Tieto boli z treťohôr z jednej lokality v severozápadných Čechách, išlo o izolované kosti z preplavených sedimentov. Hneď som tie kosti vzal pod jednoduchý mikroskop, pozeral som, čo by to mohlo byť, pretože takéto kosti som zatiaľ nevidel. Samozrejme, slepúcha som poznal, ale ako vyzerá jeho temenná či čelová kosť?

Tak som si zohnal dnes žijúceho slepúcha, aby som to mohol porovnať. Vypitval som ho, lenže som ho nemal kde tepelne spracovať, aby som získal kosti. Na internáte, kde som ešte vtedy žil, bola klasická dvojplatnička, na jednej si Vietnamci varili ryžu, no a na druhej som ja varil slepúcha. Aby som nebol Vietnamcom podozrivý, dal som tam kvôli vôni klinčeky, nechcel som sa totiž prezradiť, že varím mŕtvoly.

Dodnes si pamätám ten pocit šťastia, keď som porovnal tie treťohorné kosti slepúchov s kosťami dnešného slepúcha; všetky fosílne kosti sa mi podarilo identifikovať a pri najbližšej príležitosti som to zvestoval profesorovi Špinarovi. Aj on bol rád.

Čo ste zistili?

Zistil som, že v tom fosílnom materiáli je temenná kosť, stavce, čelová kosť slepúcha a ďalšie.

Boli to celosvetovo najlepšie zachované fosílie slepúchovcov. V rámci diplomovej práce som jedného slepúchovca prekvalifikoval do iného rodu, opísal som tri nové druhy fosílnych slepúchov, to je dodnes platné.

Odliatok kostry raného štvornožca z Utahu (USA).

Približne v tom čase, keď ste zažili prvý veľký vedecký úspech, ste sa v Prahe, kam ste sa znova vrátili robiť ašpirantúru na Katedre paleontológie, často stretávali s neskorším kardinálom Miloslavom Vlkom. Bavíme sa o Prahe na prelome 70.-80. rokov, Vlk bol vtedy sledovaný štátnou bezpečnosťou. Nebáli ste sa, že na vás prídu a vyhodia vás z ašpirantúry?

Okolie o mne vedelo, že som kresťanom, tým som sa netajil. S Vlkom som sa poznal cez svojich známych, ktorí nám v Prahe, aj mojim dvom spolubývajúcim, prenajali svoj byt. Miloslav Vlk bol vtedy kňazom, ale nemal štátny súhlas, vtedy po Prahe umýval sklá výkladov a k eštebákom chodil ako na klavír.

Na vás teda neprišli?

Prišli aj neprišli, ako sa to vezme. Míla Vlk totiž chodil k nám do bytu slúžiť omše, býval len kúsok od nás. Raz sme mali žalúdočné problémy, Vlk teda napísal svojmu lekárovi-kňazovi list, v ktorom spomenul naše mená. Lenže list sa dostal do rúk eštebákom, takže nasledovalo predvolanie.

Samozrejme, vôbec som netušil, o čo ide, nevedel som, či nás náhodou neodpočúvajú, musel som sa pripravovať na najhoršie. Vlk mi poradil, nech sa tvárim čo najviac uvoľnene a normálne. Tí dvaja eštebáci odo mňa chceli, aby som im podával o ňom informácie. Nepotrebovali vraj vedieť, s kým a kam chodí, to všetko už predsa vedia, ale chceli, aby som sa s ním „intelektuálně spojil a pak se někdy sejdeme a vy nám řekněte, jak uvažuje, jo?“.

Keďže som počas výsluchu pochopil, že o nás vlastne nič nevedia, získal som istú prevahu. Nemohli ma ničím vydierať, fakt, že sa s Vlkom poznáme, som im vysvetlil tým, že mi prekladá vedeckú literatúru z francúzštiny. Čo bol, samozrejme, výmysel.

Ako ste odmietli spoluprácu?

Povedal som im: viete, som kresťan, nemôžete odo mňa chcieť, aby som niečo také robil za jeho chrbtom. Poradili mi, nech si to ešte rozmyslím, lebo by to „mohlo byť aj horšie“.

Tým sa to skončilo?

Nie. Oni, samozrejme, chceli vedieť, kedy sa najbližšie stretneme. S Vlkom som bol dohodnutý, že ak sa ma na to opýtajú, poviem im sčasti pravdu – teda že Vlk ku mne príde o dva dni, a sčasti výmysel – že mi bude prekladať. V skutočnosti k nám mal prísť slúžiť omšu, aj ju odslúžil. Eštebáci ma dva dni nato urgovali, aby som z práce rýchlo išiel na ďalší výsluch, vraj „ve vlastním zájmu“. Obvinili ma, že som ich oklamal, lebo Vlk ku mne vôbec neprišiel.

Oni ho nevideli?

Zrejme prišiel z inej strany, takže ho nezbadali. Dokola mi vraveli, že klamem, ja som im dokola hovoril, že neklamem. Na to sa pokúsili o chyták: povedali, že klamem, lebo sa uňho doma svietilo. Lenže ja som vedel, že sa nesvietilo, pretože Míla si zabudol hostie a poslal po ne nášho kamaráta Fera, ktorému vysvetlil, kde ich nájde. Fero tam šiel, chcel zasvietiť, vtom mu čosi povedalo „nie, to nerob“, takže tú krabičku nahmatal po tme v skrini pod bielizňou. Vedel som teda, že eštebáci blufujú, ale, samozrejme, tváril som sa, že o ničom neviem.

Eštebáci čoraz viac zvyšovali hlas, bolo to naozaj nepríjemné, najmä ten pocit bezmocnosti. Človek proste cítil, že títo chlapíci môžu vlastne všetko a tí druhí sú ich majetkom. Odvtedy som chápal ľudí, ktorí sa v takýchto situáciách dali zlomiť, pričom moja skúsenosť bola ešte vcelku nevinná. Napokon eštebáci pochopili, že ich asi neklamem, samozrejme, pohrozili, že ak im klamem, s ašpirantúrou sa môžem rozlúčiť. Ja som na záver len vyjadril počudovanie, že sa s tým milým pánom, ktorý mi prekladá z francúzštiny, vôbec takto zaoberajú.

Odvtedy sa mi neozvali a Mílu najbližší rok nikam nepredvolali. A mne dali pokoj nadobro.

Hore: Lebka štvornožca (z Utahu), dole: neúplná kostra štvornožca.

Vy ste ďalej pokračovali vo vedeckej práci, viem, že ste nazhromaždili svetovo najkrajšiu zbierku fosílnych obojživelníkov. To sa ako podarilo?

Opäť v tom mal prsty profesor Špinar, ktorý ma pomkol k tomu, aby som išiel hľadať – vykopávať fosílne obojživelníky v jazerných sedimentoch na Morave. Že sú tam určite lokality, kde sú kostry trojrozmerne zachované. Kopali sme v miestach, kde boli približne pred 290 miliónmi rokov jazerá, všetky tie živočíchy, ktoré tam žili a zahynuli, klesli na dno, zaplavil ich jemný sediment, skameneli.

A skutočne, spolu s kolegom sme tam našli lokality s krásne trojrozmerne zachovanými obojživelníkmi. Vyzerajú tak trocha ako dnešné mloky a salamandry.

Keď sme rozbili bridlicu, uvideli sme trojuholníkový obrys lebky, chrbticu, končatiny, celá kostra bola prikrytá vrstvičkou sedimentu. Tak sa nám to podarilo vypreparovať, že sme vedeli identifikovať na kostiach miesta, kde boli chrupky, otvory pre cievy, nervy a tak ďalej.

Našiel som dva nové rody, zrevidoval som prácu Špinara, aj napriek tomu bol spokojný. (Smiech.) Mám o týchto nálezoch veľa zahraničných publikácií, dokonca aj v časopise Kráľovskej spoločnosti v Londýne. Veľká časť zbierky je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave.

Sú pre skúmajúcich paleontológov takéto dobré lokality, ako ste našli na Morave, aj na Slovensku?

Nie, na Slovensku takéto nálezy nemáme.

Prečo?

Pretože geologická stavba Slovenska má celkom odlišný vývoj než geologická stavba Českého masívu. Na Slovensku máme alpsko-karpatské horstvo. Vznik tohto horstva súvisel s globálnymi geologickými zmenami, ktoré sa začali v druhohorách, keď India putovala na sever a narazila na juh ázijského kontinentu. Týmto nárazom a postupným tlakom sa vytvorili Himaláje, neskoršie to malo určitý vplyv aj na naše Karpaty a Alpy, pri ich tvorbe však pôsobili aj ďalšie tektonické vplyvy.

Na území Čiech a Moravy sa zachovali prvohorné sedimenty, pretože tie uložené nad nimi v priebehu dlhého geologického času zvetrali a boli odplavené. Tam stačí, napríklad v prípade jazerných sedimentov na Morave, s bagrami odkryť metrovú vrstvu a môžete objavovať praveké fosílie. Geologický vývoj Slovenska je iný. Silné tektonické tlaky vyzdvihli druhohorné morské sedimenty a všetko to bolo prerazené žulovými masívmi.

Väčšina pohorí na Slovensku, ako Malé Karpaty, Malá či Veľká Fatra, Tatry, majú v sebe žulové masívy. Sedimenty nachádzajúce sa úplne v podloží boli týmito tlakmi premenené na tvrdé horniny, žiadne skameneliny sa tu nezachovali. Jediné, čo sa akoby zázrakom zachovalo, sú karbónske morské vrstvy pri Dobšinej, kde sa nachádzajú trilobity a iné organizmy. Čo sa však veľmi dobre zachovalo, sú druhohorné morské sedimenty, v ktorých môžete nájsť krásne zachované mäkkýše, ramenonožce a mnoho ďalších druhov bezstavovcov.

Čo je momentálne vaša najväčšia výskumná výzva?

Už viacero rokov študujem fosílne obojživelníky, staré približne 310-290 miliónov rokov, z rôznych lokalít sveta. Tieto rané štvornožce sú príbuzné plazom, ale sú to obojživelníky. Teda rozmnožujú sa vo vode, ich žubrienky majú vonkajšie žiabre, ktorými dýchajú kyslík rozpustený vo vode. Ako sa z týchto obojživelníkov stali plazy, je pre vedcov veľká záhada.

Vieme, že plazy spolu s vtákmi a cicavcami sa už rozmnožujú na súši. Prvé plazy už kládli vajíčka na súš. Postrehnúť tento anatomicky zložitý prechod z obojživelníkov na plazy je z hľadiska fosílneho záznamu veľmi ťažké, pretože mäkké štruktúry, napríklad vznik vajíčka, sa vo fosílnom zázname objavia len veľmi zriedka. Pustil som sa do riešenia tohto problému.

Čo ste teda zistili?

Je jedna skupina raných štvornožcov, v prípade ktorej sa stále, už asi sto rokov diskutuje, či druhy patriace do tejto skupiny sú obojživelníky alebo plazy. Napadlo mi, že by som mohol študovať stavbu vnútorného ucha týchto štvornožcov a zistiť, či je štrukturálne viac podobné obojživelníkom či plazom. Tak som pomocou počítačovej tomografie zhotovil 3D model vnútorného ucha u jedného štvornožca, ktorý bol nájdený nedávno počas vykopávok v Nemecku. Kolega mi dal lebku k dispozícii na výskum, je stará 290 miliónov rokov.

Nechcem robiť predčasné závery, ale zdá sa, že sa mi tento problém podarí konečne vyriešiť. Čakám ešte na výsledky CT skenov raných štvornožcov, ktoré sme robili toho roku v Múzeu porovnávacej zoológie na Harvardovej univerzite v USA. Tieto štvornožce sú dobre zachované, takže verím, že i keď má vnútorné ucho veľkosť iba niekoľko milimetrov, podarí sa mi rozlúštiť jeho stavbu. Teším sa na to s napätím. (Úsmev.)

Ak by sa to podarilo, dalo by sa povedať, že ste odhalili prechodný článok medzi obojživelníkom a plazom?

Z určitého hľadiska áno. Pojem „prechodný článok“ však má svoju históriu. Bol vytvorený v minulosti na to, aby sme si vedeli nejako predstaviť prechod napríklad z ryby na štvornožca, respektíve nájsť takého anatomicky „prechodného“ živočícha.

Štúdium skamenelín jasne ukazuje postupnú anatomickú transformáciu napríklad končatín rybích predkov na končatiny prvých štvornožcov. Nedá sa hovoriť o nejakom jednom „prechodnom článku“. Každý druh v tejto transformačnej sekvencii bol normálnym druhom daného ekosystému v danej dobe. Nebol to teda žiaden bizarný tvor. Chcem tým teda povedať, že ten mnou študovaný štvornožec môže mať znaky plazov i obojživelníkov súčasne, to ešte uvidíme. Ale je pravda, že bude viac či už plazom, alebo obojživelníkom.

Váš vedný odbor – paleontológia sa nevyhnutne zaoberá aj evolúciou, s ktorou mali mnohí kresťania problém, evolučnú teóriu vnímali ako spochybnenie Biblie. Dnes sú aj medzi vedcami zástancovia takzvaného inteligentného dizajnu, ktorí tvrdia, že napríklad takzvaná kambrická explózia, keď sa pred vyše 500 miliónmi rokov náhle objavili zložitejšie živočíchy, ktoré nemali vo fosílnych záznamoch priamych predkov, sa nedá vysvetliť inak než zásahom stvoriteľa. Čo si o tom myslíte?

Inteligentný dizajn nie je veda. Jeho zástancovia vlastne hovoria, že to, čo si dnes zatiaľ nevieme vedecky vysvetliť, treba pripísať priamemu zásahu Boha. Lenže ešte je veľa vecí, ktoré sa nedajú vysvetliť, a, naopak, veľa vecí, ktoré sme si v 19. storočí nevedeli vysvetliť a dnes im už rozumieme. Takže inteligentný dizajn je falošná cesta, ktorá vedie do slepej uličky a nemá nič spoločné s kresťanským Bohom. Inteligentný dizajn nie je alternatívou vedeckého názoru, a preto je právom vo vedeckých kruhoch ignorovaný.

Ale Charles Darwin a jeho evolučná teória čelí kritikom nielen z radov kresťanov. Významný český evolučný biológ Jaroslav Flegr práve vydal knihu, v ktorej opisuje „zamrznutú evolúciu“, teda javy, ktoré sa vymykajú Darwinovej teórii, on sám podtitul knihy nazval: „aneb je to jinak, pane Darwin“. Znamená to, že podľa nových poznatkov Darwinova teória už tak celkom neplatí?

Flegrovu knihu poznám, poslal mi ju. Určite je cenná v tom, že opisuje určitý jav v evolúcii, ktorý sa nedá len tak jednoducho vysvetliť Darwinovým mechanizmom. Lenže nespochybňuje Darwinovu teóriu ako takú, ten podtitul je teda nafúknutý. Napokon, už od Darwina sú tu tisíce vedcov, ktorí sa podobne ako Flegr snažia prepísať vedecký odbor a prísť s novou teóriou. Ego je to, čo stimuluje týchto vedcov, aby prekonali Darwina a zapísali sa do učebníc. Len sa to zatiaľ nikomu nepodarilo.

Takže Darwinova teória je stále základom evolučného myslenia?

Treba najskôr povedať, že Darwin nebol celkom prvý v odhalení existencie evolúcie, napríklad Russel Wallace Darwinovi ešte predtým, než sám Darwin publikoval svoju teóriu, priniesol svoj rukopis, nech si ho prečíta a povie, čo si o tom myslí. Wallace nezávisle od Darwina sformuloval teóriu evolúcie, teda že druh sa vyvíja z iného druhu, čo bolo zdanlivo celkom v rozpore s informáciou v Biblii, kde Boh stvoril svetlo, rastliny, živočíchy ako samostatné entity, teda hotové druhy. Aspoň tak sa to vtedy interpretovalo. Prvenstvo však bolo právom pripísané Darwinovi. Mal väčšie množstvo dôkazového materiálu, ale dlho váhal s publikovaním.

Keďže existuje individuálna variabilita, Darwin povedal, že tie mutácie, ku ktorým v organickom svete stále dochádza a ktoré vznikli pri zmenených podmienkach prispôsobením, znamenali prežitie, a tie druhy, čo sa neprispôsobili, vyhynuli. Takže lepšie prispôsobené jedince danej populácie prežili a stali sa z nich nové druhy v novom prostredí.

Darwin hovorí o „potomstve s modifikáciami“, to je onen evolučný skok. Ten sa deje prostredníctvom prírodného výberu, kde ten lepší víťazí. Aj dodnes platí, že Darwin mal pri opise tohto mechanizmu pravdu. Mechanizmus však nevedel vysvetliť, keďže v tom čase ešte nebola genetika.

Darwinova teória však v tom čase najmä v radoch vzdelaných ľudí spôsobila krízu viery, mnohým sa zdalo, že veda práve spochybnila Bibliu a že keď neplatí informácia v Genezis o stvorení sveta, tak už neplatí nič.

Iste, to celé bolo veľkým nedorozumením, takisto bolo veľkým omylom vtedajšej cirkvi, že vstupovala na výsostné územie vedy a keď oň prišla, nevyhnutne to znamenalo otras aj samotnej viery.

Mnohí anglikánski vedci už pred Darwinom, ale i Darwinovi súčasníci, či už pracovali na Oxforde, alebo v Cambridgi, boli nútení vymýšľať rôzne teórie, len aby v súlade s cirkvou vysvetľovali postupný nárast zložitosti v prírode v priebehu postupných geologických zmien v čase. Už tušili, že to celkom nesedí, preto vymýšľali rôzne okľuky, že staré druhy vymreli katastrofami a potom boli zas nanovo stvorené. Veď aj preto Darwin tak dlho váhal so zverejnením, vedel, že si tým môže uškodiť.

Darwin sa teda podľa vás v ničom podstatnom nemýlil?

Aj on sa dopustil veľkých omylov, jeho knižka o Pôvode človeka je v mnohých aspektoch vyslovene zlá. Dnes by možno boli jeho niektoré názory kritizované za rasistický podtón, napríklad jeho ostrá kritika divochov v Južnej Amerike, teda pôvodných obyvateľov Ohňovej Zeme.

Hoci bol Darwin nepochybne veľký mysliteľ, na niektorých jeho dielach cítiť, že sa nepohyboval v univerzitných kruhoch, kde je človek vystavený paľbe kritiky a neustálej konfrontácii. On totiž celý život pracoval doma.

Vy ste vedec aj kresťan, nemali ste s evolučnou teóriou niekedy vnútorný problém?

Nie, pretože ja v tom nevidím žiaden rozpor, a bolo omylom 19. storočia, že sa o tom viedla vojna. Som hlboko presvedčený, že informácia o stvorení sveta v knihe Genezis, kde nás Boh cez svätopisca informuje, v akej sekvencii tvoril svet, najskôr svetlo, ktoré oddelil od tmy, potom oceány a tak ďalej, je pre mňa vlastne najkrajší text o evolúcii.

Boh mohol stvoriť svet aj naraz, ale nestvoril ho naraz, stvoril ho v čase – to je tých šesť, respektíve sedem dní. Boh prostredníctvom svätopisca nemohol vtedajším ľuďom hovoriť o evolučnom mechanizme a postupnom vývoji druhov. Povedal nám však ešte niečo: naplňte zem a podmaňte si ju. Tým nám povedal, že je našou úlohou jeho stvorenstvo skúmať.

Teda sa vo svojej vedeckej vášni cítite naplnený aj ako kresťan?

Áno, ale na druhej strane si tie dve roviny nemôžem pliesť. Som vedec, ktorý nemôže predkladať svoje výsledky na základe viery, ale musí dokazovať cez experimenty a používať striktne vedecké metódy. Súčasne som kresťan, ktorý verí, že aj svojou prácou odhaľuje Božie dielo, pretože verím, že evolúcia je v čase realizovaná forma stvorenia.

Rovnako verím v to, že od okamihu, keď sa Kristus na kríži stal bolesťou a kričal „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“, tak odvtedy už neexistuje na zemi bolesť pre bolesť, ale v každej bolesti je mysticky prítomný Kristus. Môžem v toto všetko veriť ako vedec? Samozrejme. Pretože to nie je veda, ale moja najhlbšia kresťanská viera.

Foto: Andrej Lojan