Nová Snehulienka Film s mimoriadne zlou povesťou. Ale progresívny horor to nie je, žiadna transžena sa neobjaví

Antiwoke kruhy si z novej Snehulienky rady uťahujú. Je to vďačný námet. Recenzent Michal Borský na Info.cz svoju recenziu nazval Soudružka Sněhurka: Dřív jedovaté jablko, dnes toxická ideologie.

Ale hneď na úvod povedzme aj pozitívnu vec: Snehulienka nie je ešte v tejto verzii transžena ani nežije s trpaslíkmi v polyamornom vzťahu a dokonca sa veľmi tradične zamiluje do bieleho muža. 

Takže z dnešného pohľadu je to vlastne už trochu aj tradičný pohľad. Hoci princ sa vôbec neobjaví a Snehulienka ho ani nepotrebuje.

U Disneyho mali pocit, že ich ikonické dielo, teda film z roku 1937 Snehulienka a sedem trpaslíkov, treba prepracovať do modernejšej podoby. Ukázať Snehulienku ako silnú ženu, novú líderku, tak aj trpaslíkov z nadpisu zrušili. 

Princ nie je, ale je tam zopár černochov, postihnutý muž, šikanovaný a traumatizovaný trpaslík, no a dominuje silná žena. Vlastne dve, lebo aj zlá kráľovná je silná osobnosť.

Objavujú sa aj nové motívy. Zabudnite na milých trpaslíkov, tu je banda akýchsi divokých mužíkov, bijúcich sa hlava-nehlava. A je tu vykreslený aj obraz spravodlivého kráľovstva, krajina plná tolerancie, spevu, úsmevov, v ktorej dary zeme slúžia tým, ktorí na nej pracujú. Veď pekné.

Až kým sa kráľ vdovec nezamiluje do krásnej, no zlej ženy. Vo filme sa to udeje za pár sekúnd.

Pritom to by vlastne mohla byť veľká téma.

Ako je možné, že ten múdry a dobrý otec, spravodlivý a milovaný vládca až takto zlyhá? Stačí jeden pohľad a akoby stratil rozum. Zrazu o budúcnosti kráľovstva, jeho dcéry, ale aj o jeho prežití rozhodujú jeho hormóny.

Zamiluje sa ako pubertiak, chce tú uhrančivú ženu pre seba. Hoci je to stelesnené zlo. Zrelí muži robia podobné veci a ich dcéry majú potom zúfalý život.

Asi by táto línia ani nebola pre detského diváka. Ale pre sprevádzajúce osoby, teda pre rodičov, by to možno bol zaujímavý motív. No tvorcovia sa mu nevenujú.

Pritom správne tušili, že ten jednoduchý príbeh treba rozkošatiť, prijateľná je aj nejaká nová téma, aby bolo prekvapenie. Divák prijme, keď je v známom motíve niečo nové, ak je to v duchu tej rozprávky.

Ale tu akoby tvorcovia pôvodinou opovrhovali. Zabudnite na priotrávenú Snehulienku v truhle, do ktorej sa na prvý pohľad zamiluje princ – a nakoniec je veľkolepá svadba.

To by predsa len bola príliš tradičná rozprávka, keby sa Snehulienka zamilovala do princa – a bola by z nej iba obyčajná šťastná žena, matka. A proti zlej kráľovnej by ani nebolo treba bojovať, ona by sa potom zničila aj sama.

Princ bol síce vo filme zrušený, ale vidíme aj lásku. Snehulienka nie je silná žena v tom zmysle, že by chlapov úplne odmietala. Zamiluje sa do skrachovaného herca, ktorý sa stal zbojníckym kapitánom.

Je to mladý muž, ktorý už stratil všetky ideály, vzdal sa snov, nádejí, prežíva zo dňa na deň. Búri sa, ale akoby sa mu už život zúžil len na krádeže jedla.

So Snehulienkou si padnú do oka. Rýchlo túto tému odbijeme, lebo vášnivý bozk padne dlho pred vyvrcholením filmu. Nie je to pointa. Len drobná odbočka, treba sa však sústrediť na to hlavné. Na porazenie zlej kráľovnej a na obnovenie spravodlivosti a šťastia v kráľovstve.

Na čelo ľudovej vzbury sa postaví Snehulienka.

Keď neohrozene kráča mestom v impozantnom červenom plášti a ustráchaní ľudia sa k nej postupne pridávajú a spolu kráčajú smerom k hradu, je to ako film o Jane z Arcu.

A Snehulienka zlú kráľovnú porazí – pozor, prezrádzam pointu – milým slovom. Ale je aj trochu nebezpečenstva, hoci zaujímavé je, že Snehulienku pred bodnutím dýkou nezachráni jej milovaný, ale jeho kamarát, postihnutý muž. Áno, aj hendikepovaní ľudia dokážu veľké veci.

Z toho deja ide naozaj silná ambícia deti prevychovať, učiť ich tolerancii, diverzite, empatii, rodovej rovnosti, inklúzii, ochote prijímať rôznorodosť. A ukázať im, že dnes sú často ženy tými silnejšími. Vedia sa postaviť do čela, nepotrebujú ani princa.

Áno, niečo ostalo z pôvodnej verzie. Zlá kráľovná je taká, aká má byť – uhrančivo krásna a desivo zlá. Ale potom sa stane, že kým mravokárna Snehulienka pôsobí trochu otravne, kráľovná, to stelesnené zlo, je až fascinujúca. Aj so svojím zrkadlom. Samozrejme, trikov je tu veľa, aby sa bolo na čo pozerať. Ale tie triky so zrkadlom či strašidelným lesom skôr nahrádzajú nedostatok vo vystavaní dobrého príbehu.

Základným problémom Snehulienky možno nie je ani to, že otrocky zahŕňa všetky možné politické korektnosti.

Ak by to umelecky fungovalo, tak by si u Disneyho mohli gratulovať. Vieme urobiť výpravný film, ktorý detskí diváci milujú, a zároveň plníme naše vytýčené ciele – zlepšujeme ľudí, prevychovávame ich v duchu ekológie, feminizmu, inklúzie, tolerancie a všeličoho podobného.

Lenže ten film má zlý scenár, nevydarené animácie trpaslíkov, únavne dlhé piesne, všeličo tu nefunguje. Často je to čistá nuda a priveľa sa spieva, čo brzdí dej.

Za niektorými vecami je staršiemu divákovi aj smutno. Napríklad za útulným domčekom trpaslíkov. Všetci si pamätáme, že táto nešťastná sirota, ktorá mala byť zavraždená, našla nový domov v lese medzi trpaslíkmi. Tam zažila vrelé prijatie, nový domov s milými bytosťami. Ale tu je to inak. 

Trpaslíci sú banda nevychovaných a občas aj necitlivých mužíkov. Snehulienka tu pôsobí ako pani učiteľka, ktorá ich musí poučiť a prevychovať, aby sa rešpektovali, počúvali, aby nešikanovali najmladšieho. Celkom určite im ona nevedie domácnosť, keď oni pracujú.

Problémom je aj to, ako sú stvárnení trpaslíci. Veľa posmechu si vyslúžili od divákov. Nebola totiž odvaha, aby ich zahrali živí herci (liliputáni), to by mohlo byť „zraňujúce“, tak sú vytvorení digitálnou animáciou.

No sú to len figúrky, neprirastú nám k srdcu.

A potom sú scény, kde by to malo byť napínavé – s otráveným jablkom napríklad. Ale tie zbehnú rýchlo, taká povinná jazda.

Stáva sa, že aj renomované štúdiá s dlhou tradíciou natočia nie veľmi dobrý film.

No tu sa stalo ešte čosi hrozné. Snehulienku by sme mali všetci milovať, mali by sme sa o ňu báť, mali by sme jej držať palce. Ale predstaviteľka Snehulienky Rachel Zegler akoby ani nestála o náš súcit. Ona je predsa silná žena – alebo sa ňou vo filme stáva.

Rachel Zegler bola hviezdou Spielbergovho film West Side Story, takže asi sa nedá spochybňovať, že má herecký talent.

Je to sebavedomá žena, youtuberka, ktorá sa rada podelí so svojimi názormi. A tak sa netajila ani svojím kritickým postojom k pôvodnému filmu o Snehulienke z roku 1937.

Vyhlasovala, že príbeh je zastaraný. No starý naozaj je, veď svoje rozprávky publikovali bratia Grimmovci v rokoch 1812 – 1815.

Rachel Zegler je presvedčená, že moderná Snehulienka nesmie snívať o pravej láske a byť na konci zachránená princom. Dokonca princa z tejto rozprávky označila za stalkera.

Rachel vraj mužského hrdinu v rozprávke veľmi nechcela, že ten je tam zbytočný: statočná a odvážna Snehulienka to zvládne predsa aj sama, keď získa sebavedomie a uverí, že je silná. Potom už ľahko porazí zlú kráľovnu a dostane sa k moci v otcovom kráľovstve. Načo jej je princ?

Zeglerovej tvrdé slová o pôvodnej Snehulienke naozaj zaujali, šírilo sa to ako lavína, kritika sa na ňu potom valila z každej strany. Do ikony sa jednoducho nepatrí kopať.

A jej slová pripomínali tie udalosti, keď woke nadšenci zhadzovali z podstavcov sochy klasikov. Rachel Zegler zhodila z piedestálu Grimmovcov a ich príbeh.

Ale ten nech je, aký chce, všetci ho tak nejako milujeme a máme pod kožou. A neriešime, či princ náhodou nebol stalker.

No a potom prišla ešte ďalšia marketingová pohroma – herečka na sociálnych sieťach nevyberavo útočila na voličov Donalda Trumpa. Je aj veľkou podporovateľkou Palestíny.

Je to skrátka angažovaná bojovníčka, ale pre film je to zlé. Odpudí to divákov, ktorých Zeglerovej postoje dráždia. Pre PR oddelenie u Disneyho to bola pohroma.

Premiéra filmu sa potom konala v skromnejšom vydaní, žiadne veľké rozhovory sa nekonali, bola obava z novinárov a najmä z odpovedí, ktoré by možno herečka bola poskytla.

Film teda nemá dobrú povesť. Existuje však aj čosi ako hatewatching, teda že sa s radosťou pozeráte aj na niečo, čo považujete za zlé, ale teší vás kritizovať to. No toto možno funguje, keď ide o program v televízii.

Ísť do kina, kúpiť si lístok a sedieť potom v tmavom kine, len aby ste sa vyžívali v tom, aké je to zlé... Nie, toto nebude fungovať.

Ale aj tak sa môže stať, že diváci prídu, napriek všetkým nízkym hodnoteniam v rôznych rebríčkoch (na ČSFD to má 17 percent, pôvodná verzia z roku 1937 má 87 percent). Lebo veď je to klasická rozprávka a Disney je predsa osvedčená značka. A zase nie všetci v USA sú voliči Trumpa, možno prídu aspoň bidenovci.

Ale bez ohľadu na všetky možné ideológie je to nudný film s nie dobre vystavaným príbehom, kde ani pesničky či efektné triky ničomu nepomáhajú.

Rada by som videla reakcie detí, či ony, naopak, nebudú z filmu nadšené. Ale vybrala som si zlý termín. Vo veľkej sále multikina som bola na tom filme úplne sama.