O vyhliadkach militantného kresťanstva V Libanone som zistil, že aj tam je už Ecclesia militans mŕtva

Teda píšem opäť raz o mierumilovnom alebo dobyvačnom, v každom prípade však expandujúcom islame.

Je to tým, že som Rakúšan a my máme už približne deväťpercentnú moslimskú populáciu, takže je to pre nás každodenná a vnútropolitická záležitosť.

V utorok som sa vrátil z krajiny, ktorá má bohaté skúsenosti so všelijakými náboženskými vojnami, s islamistickým terorizmom, ale aj s militantným kresťanstvom. Prímerie poslednej vojny (šiítsky Hizballáh vs. Izrael) sa tu začalo až v advente 2024.

Vezmite to tak, že som bol na vzdelávacom pobyte. 

Snažil som sa nadobudnúť zručnosti, vďaka ktorým budem môcť aj v budúcnosti žiť vo svojej krajine.

Dnes sa preto nebudem rozpisovať o mladých mužských jedincoch z krajín ako Sýria a Afganistan, ktorých sme veľkoryso prijali a ktorí sa nám odvďačujú vraždou dieťaťa v kočíku, skupinovým znásilňovaním či rituálnymi bodnutiami dlhými nožmi.

Teraz je to akútna výzva, ale je to len vlna alebo dokonca móda. Raz to prejde.

Iba stručnými informáciami naznačím rozsah demografickej výzvy, ktorej v Rakúsku čelíme: iba za dva a pol roka pribudlo vo viedenských školách 6800 sýrskych detí, z ktorých mnohé nikdy v živote nevideli školu zvnútra.

Tieto prevažne moslimské deti prišli v rámci „ľudskoprávneho“ programu určeného na „zlúčenie rodín“ zo Sýrie. V školskom roku 2022/23 pribudlo približne 1300 takýchto nových žiakov do povinnej školskej dochádzky, v školskom roku 2023/24 už 3200 a v školskom roku 2024/25 do februára 2300.

Christoph Wiederkehr, nový rakúsky minister školstva a donedávna viedenský viceprimátor zodpovedný za mestské školstvo, hovorí o „katastrofe“, lebo „polovica prvákov vo viedenských školách nevie po nemecky“.

Aj Libanon mal ešte pred sto rokmi kresťanskú väčšinu.

Aj to raz prejde. Prílev sa medzitým už zmenšil a nová vláda plánuje dočasne úplne zastaviť zlučovanie rodín.

Nie je síce zaručené, že Brusel a súdy nám to odklepnú, ale pevne verím, že sa teraz utlmí masové moslimské prisťahovalectvo do západnej Európy, a to pre rozmach protiimigračnej populistickej pravice.

Mňa dnes zamestnáva viac to, ako budeme žiť s tými, ktorí už u nás sú a ktorí sa už nevrátia na Blízky východ.

Aj Libanon mal ešte pred sto rokmi kresťanskú väčšinu, ale dnes už kresťania tvoria asi len tretinu obyvateľstva, aj preto bola pre mňa táto krajina veľmi zaujímavým predmetom štúdia.

Veď Libanončania si to vybojovali v pätnásťročnej občianskej vojne.

Je jeden kontroverzný francúzsky spisovateľ, Richard Millet. Hovorí, že Francúzsko bez kresťanskej identity už nie je Francúzskom, a zviditeľnil sa aj u nás, a to lacno provokatívnou esejou s názvom Éloge littéraire d’Anders Breivik (Literárny chválospev na Andersa Breivika).

Millet čiastočne vyrastal v Libanone a verejne sa pýši tým, že v občianskej vojne bojoval na strane kresťanských milícií. Opisuje to jeho literárne alter ego v poviedke z roku 2009 La Confession négative. 

Píše: „Kedysi som musel zabíjať mužov aj ženy, starých ľudí, možno aj deti. A potom som zostarol. Zostarli sme rýchlejšie ako ostatní. (...) O tom všetkom môžem hovoriť celkom otvorene: tí, čo sa mi vyhrážali smrťou, ak určité veci poviem verejne, už nie sú medzi živými a ja už dávno žijem opäť v Európe, kde ľudia už ničomu neveria...“

Je to hnusný citát.

Ja osobne nechcem bojovať, neviem ani držať pušku a história kresťanských libanonských milícií, ktoré sa neraz krágľovali medzi sebou, nie je žiadne Lepanto, ale skôr hanebná kapitola v dlhých dejinách kresťanských vojenských výprav.

Ale keď počujem výraz Ecclesia militans, nemôžem si pomôcť, srdce mi začne biť rýchlejšie.

Prečo vlastne nepresídliť aj týchto šiítskych vlastizradcov?

Pred svojou libanonskou cestou som vnímal aktuálny tamojší konflikt dosť ostro: na jednej strane Izrael, ktorý síce v minulosti v krajine cédrov napáchal nepekné veci a s ktorým by Libanon už dávno mohol mať mierovú zmluvu (s výnimkou riedko osídlených fariem Šibáa), lebo teritoriálneho sporu niet.

A na druhej strane šiítska milícia Hizballáh, ktorá s iránskou pomocou vybudovala arzenál 150-tisíc rakiet a vypálila 10-tisíc rakiet na znak solidarity s inváziou Hamasu 7. októbra 2023 na Izrael. Práve Hizballáh udržiava celý Libanon v špirále fanatizmu, násilia a ničenia.

Keďže v našej dobe už je všetko možné – Trumpova administratíva najnovšie vraj plánuje presídlenie Gazanov do Sudánu, Somálska a do odštiepeneckého somálskeho regiónu Somaliland – sám som si vymyslel niečo podobné.

Prečo vlastne nepresídliť aj týchto šiítskych vlastizradcov, ktorí desaťročia otravujú vzduch inak úžasnej krajiny?

Keď už majú všade plagáty ajatolláha Chomejního, prečo ich nepozvať do krajiny ich snov, do Iránu?

V teréne som rýchlo zistil, že nikto v Libanone si takéto otázky nekladie. Vnímanie tejto – podľa našich úradov – teroristickej milície je tam oveľa komplexnejšie.

Jesenná vojna, ktorá sa skončila víťazstvom Izraela a značným oslabením a izolovaním Hizballáhu, sa týkala takmer výlučne šiítskych bášt Hizballáhu v južnom Libanone, v severnej časti náhornej plošiny Bikáa a na južnom predmestí Bejrútu Dáhíja.

Kým Izrael bombardoval štvrte radikálnych šiítov, napríklad kresťania v čisto kresťanskej pobrežnej oblasti severne od Bejrútu sedeli v plných reštauráciách alebo si užívali na diskotékach.

To však neznamená, že všetci libanonskí kresťania odmietajú iránsky proxy Hizballáh. Naopak, mnohí vyzdvihli charizmu zosnulého vodcu hnutia Hasana Nasralláha a hovorili so skrytou závisťou o militantnosti šiítskych islamistov.

Jeden z nich vyhlásil, že kresťania by potrebovali takého, ako bol Nasralláh.

Niekto tam za Pannu Máriu umiestnil Nasralláhovu fotografiu.

Kresťania určite majú menší problém s Izraelom ako moslimovia, ale keď som sa ich pýtal, či považujú Izrael za nepriateľa, tak odpovedali nejednoznačne alebo podľa oficiálnej štátnej doktríny – že áno.

Špeciálnym prípadom sú libanonskí Arméni.

Arméni sú jednou zo siedmich kľúčových libanonských komunít, majú svojich poslancov v parlamente, minimálne jedného ministra v každej vláde a majú Burdž Hammud, najväčšie arménske mesto mimo Arménska.

Rozprával som sa s viacerými vysoko váženými dejateľmi libanonskej arménskej komunity – a aj prvý kresťanský národ sveta, ktorý sa v libanonskej občianskej vojne rokov 1975 – 1990 držal bokom, prejavil tentoraz prekvapivo veľa sympatií pre bojovných šiítov.

V Burdž Hammude je biedna štvrť, v ktorej žijú aj mnohí šiítski prívrženci Hizballáhu. Všade boli plagáty ich „martýrov“ aj Nasralláha a chalani si na terase kaviarne prezerali pištoľ.

Na stene oproti arménskej evanjelickej škole visela sklenená skrinka, ako to často býva v južnom Taliansku, skrinka s Madonou. Niekto tam však za Pannu Máriu umiestnil Nasralláhovu fotografiu.

Fotografia už bola zažltnutá, bola tam zrejme už roky, nikomu to neprekážalo.

Mňa to šokovalo.

Vraždenie pre vieru príliš nezodpovedá učeniu nášho Pána.

Keď som sa na to opýtal svojich Arménov, všetci iba krčili plecami. Usmievali sa a hovorili: „To je Libanon!“

Nadobudol som dojem, že Ecclesia militans – možno s výnimkou niektorých subsaharských afrických krajín, neviem – už nie je. 

Nehovorím, že to je zlé.

Je to vlastne dobré, vraždenie pre vieru príliš nezodpovedá učeniu nášho Pána.

No hovorí to aj o slabosti kresťanskej viery.