Rusi v Užhorode a iné nezmysly V čom sa Peter Pellegrini mýli

Ak platí učebnicová definícia, že zahraničná politika je jedným zo základných znakov suverenity štátu, tak Slovensko v týchto dňoch pôsobí ako ukážková banánová republika.

Toľko dezorientácie a protichodnosti v tom, čo sú naše základné zahraničnopolitické záujmy, sme tu mohli vidieť naposledy pred rokom 1998. S tým rozdielom, že pokiaľ išlo o globálnu situáciu vo svete, boli to pokojnejšie časy ako dnes.

Len niekoľko ukážok aktuálnej dichotómie.

Slovensko v OSN zahlasovalo za rezolúciu, ktorá žiada siahnutie Ruska z Ukrajiny. Zatiaľ čo minister zahraničných vecí tento náš postoj hájil ako principiálny, šéf úradu vlády a blízky spolupracovník Roberta Fica sa zaň voličom ospravedlnil.

Alebo.

Premiér Robert Fico nakoniec neblokoval závery mimoriadneho summitu o podpore Ukrajine a zvýšení bezpečnosti EÚ, čo je určite pozitívna správa. Viacerí mládenci z vládnej partie si však idú jazdu, nad ktorou každému príčetnému človeku zostáva rozum stáť.

Šéf poradcov premiéra Erik Kaliňák sa nechal počuť, že ak by sa Rusi dostali do Užhorodu, mali by sme konečne spoľahlivého suseda, ktorý by bol dôveryhodnejší ako Ukrajina.

Europoslanec Ľuboš Blaha sa zase aj spolu s ďalším premiérovým poradcom Davidom Lindtnerom vybrali do Moskvy, pričom na programe bolo aj stretnutie so šéfom ruskej tajnej služby Sergejom Naryškinom. Len na pripomenutie, išlo o stretnutie so šéfom tajnej služby krajiny, ktorá Slovensko považuje za nepriateľský štát.

Kaliňák hovoril o Rusku ako spoľahlivom susedoviSlová europoslanca Smeru kritizovali Pellegrini aj Šutaj Eštok

TASRPostoj

Dá sa namietnuť, že sú veci podstatné ako hlasovanie v EÚ a OSN a potom tie menej dôležité ako výroky Ficových poradcov.

Nejako takto to vidí aj prezident Peter Pellegrini, ktorý na výroky Blahu a Erika Kaliňáka reagoval síce kriticky, ale s tým, že dôležité je to, čo robia premiér a prezident. „My tvoríme zahraničnú politiku, ostatní ju len komentujú,“ vyhlásil Pellegrini. 

Prezident sa však mýli. To, čoho sme svedkami, nie sú žiadne náhodné pošmyknutia jazyka alebo mladícka nerozvážnosť Ficových poradcov. Je to premyslená stratégia, ktorá sa deje s požehnaním premiéra. Jej cieľom je „ošetrovať“ radikálnejších voličov Smeru a snažiť sa získať aj podporovateľov SNS a Republiky.

Tento modus operandi, ktorý Smer už nejaký čas prevádzkuje, má samozrejme vplyv aj na zahraničnú politiku vlády. Nadbiehanie radikálnym voličským prúdom zákonite vedie k tomu, že sa radikalizujú aj samotní politici.

Mnohí politici Smeru vrátane premiéra dnes už pri omieľaní geopolitických nezmyslov a proruských naratívov pôsobia presvedčenejšie a autentickejšie, ako keď sa prepnú do proeurópskeho modu.

Dôsledkom takejto politiky je aj to, že Fico nie je schopný viesť debatu o témach, kde by sa žiadal širší vnútropolitický konsenzus.

Dôkazom toho je jeho aktuálna reakcia na Macronov návrh začať strategickú diskusiu o rozšírení francúzskeho jadrového dáždnika aj na ďalších európskych spojencov.

Fico túto tému na zasadnutí európskeho výboru parlamentu spakruky zhodil zo stola s tým, že on nič také nechce. Pričom opozícii odkázal, že ak vyhrá voľby, môže sa potom do takejto celoeurópskej debaty zapojiť.

Lenže to nie je tak, že Fico dostal vo voľbách mandát úplne na všetko. Zastupuje len nejakých dvadsať percent voličov a pri rozhodovaní, ktoré majú potenciál ovplyvniť budúcnosť krajiny na dlhý čas, by sa mal opierať o širšiu spoločenskú a politickú dohodu.

Možno práve na pripomenutie tohto faktu by mal Peter Pellegrini využiť váhu svojho úradu. Tiež na to, aby dal vládnym aktérom jasne najavo, že spochybňovanie našich základných zahraničnopolitických záujmov kvôli nadbiehaniu radikálom je v týchto časoch mimoriadne hlúpou stratégiou.

Kedysi mali na oslovenie tohto segmentu v Smere len Blahu, dnes už v jeho stopách kráčajú Gašpar, Gedra, Erik Kaliňák a pridávajú sa ďalší. Často aj samotný Fico.

Z okraja sa tak stáva mainstream. Už je toho priveľa, aby sa to dalo zľahčovať.