Reportujú z Ukrajiny Únava je obrovská, žijú, ako vládzu. Čo urobí Trump, je otázka za miliardy, no jednota sa vytráca

Ukrajina už tretí rok čelí ruskej invázii. V posledných týždňoch sa čoraz viac skloňuje možnosť uzavretia prímeria. Delegácia ministrov zahraničia Spojených štátov amerických a Ruska sa už stretla v saudskoarabskom Rijáde, kde rokovala o Ukrajine bez Ukrajiny. Americký prezident Donald Trump si zas vymieňa odkazy s ukrajinským prezidentom Volodymyrom Zelenským, ktorého označil za diktátora. Odkázal mu, že má „konať rýchlo, inak mu nezostane žiadne územie“.

Slovenských a českých novinárov, ktorí dlhodobo pokrývajú dianie na Ukrajine, sme sa preto opýtali:

1. Ako ukrajinskú spoločnosť zmenili tri roky vojny?

2. Ak americký prezident Donald Trump pri rokovaniach s Ruskom hodí Ukrajinu cez palubu, mali by ešte Ukrajinci dostatok síl ďalej sa brániť?

Odpovedá reportérka portálu Aktuality.sk Stanislava Harkotová, ktorá žije od začiatku invázie v Kyjeve, reportér Denníka N Andrej Bán, ktorý cestuje na Ukrajinu vyše desať rokov, česká vojnová reportérka Lenka Klicperová, zahraničná redaktorka Slovenského rozhlasu Anna Síposová a český novinár The Kyiv Independent Martin Fornůsek, ktorý býva vo Ľvove.

Stanislava Harkotová

reportérka portálu Aktuality.sk, žije v Kyjeve

1. Ukrajinská spoločnosť je v porovnaní s rokmi 2022 či 2023 unavenejšia, frustrovanejšia a pesimistickejšia. Vojna ľudí vyčerpáva fyzicky, psychicky aj finančne. Pravidelne sa v teréne stretávam s neistotou a obavami z budúcnosti. Ľudia nevedia, čo prinesie zajtrajšok, a aktuálny politický vývoj vo svete ich obavy ešte znásobuje. 

Zmenil sa aj obsah slova peremoha (víťazstvo). Dnes si mnohí do tohto slova projektujú najmä zachovanie ukrajinskej štátnosti či nádej, že po zastavení bojov bude Ukrajina v spolupráci so spojencami schopná postaviť sa na nohy. Zreálnili sa i niektoré pôvodné očakávania. Mnohí Ukrajinci si uvedomujú, v akom stave je po troch rokoch bojov ich armáda, ako vyzerá prístup spojencov, a tak vedia, že v dohľadnej budúcnosti získať nazad územia, ktoré dnes okupujú Rusi, bude nemožné.

Ukrajinci sa stali oveľa citlivejšími na rôzne škandály a zlyhania, ktoré sa týkajú ich elít, či už politických, alebo vojenských. Akákoľvek kauza je zdrojom veľkého rozčarovania. Za Ukrajinu padli desiatky tisíc mužov a žien a sledovať potom, ako sa niekto nabaľoval na vojne, ako sa niekde nevybudovali obranné línie či ako sa neriešia problémy ľudí, ktorí nenávratne prišli o domovy, veľmi demotivuje.

2. Zatiaľ platí, že vyjednávacie pozície oboch strán vojny sa odvíjajú od toho, čo sa deje na bojisku. Ak by však nastal scenár, že USA by odmietli Ukrajinu ďalej podporovať, potom v skratke – bez americkej pomoci by to mala Ukrajina ťažké.

Ukrajinci bez dodávok amerických zbraní zvládli prvé kritické týždne invázie. Nebolo to len vďaka jednote, ktorú sme mali vtedy možnosť sledovať, ale aj preto, že Rusi Ukrajincov podcenili. Ukrajinci prečkali i niekoľkomesačný muničný hlad na prelome rokov 2023 a 2024. Avšak dôsledkom (aj) nedostatku munície bolo, že ruské ozbrojené sily na úseku frontu v Doneckej oblasti prebrali iniciatívu.

Ak by Ukrajina prišla o americkú podporu, jej osud by v prvom rade závisel od nej samej. Od motivácie frontu aj tylu, mobilizácie do radov armády, možností ukrajinského obranného priemyslu a celkovo krokov politického a vojenského vedenia. Po druhé, kľúčová by bola aj európska ochota ďalej Ukrajinu podporovať, výrobné možnosti Európy či spolupráca s ďalšími krajinami, napríklad Južnou Kóreou. Európske krajiny však aktuálne nevedia nahradiť USA, keďže ich výrobné kapacity sú obmedzené.

Všímam si komentáre, že to, čo sa aktuálne odohráva v americkej politike, môže byť opäť zjednocujúcim momentom ukrajinskej spoločnosti. Avšak obávam sa, že jednota, ktorú sme sledovali v roku 2022, je preč.

Andrej Bán

reportér Denníka N

1. To, čo poviem, vychádza z osobnej skúsenosti na základe mnohých reportážnych ciest od anexie Krymu v roku 2014 a následne bojov v Donbase, no najmä z intenzívnych ciest po celej Ukrajine, nielen z miest bojov od februára 2022, keď som začal pripravovať fotografickú knihu Ukrajinské leporelo. Nevychádzam teda z prieskumov verejnej mienky, ale zo svojich rozhovorov s vojakmi, obyčajnými ľuďmi a tiež s dobrovoľníkmi. 

Základný pocit je, že tak ako bola Ukrajina v roku 2014 zaskočená, nepripravená a ponížená, tak sú Ukrajinci vo všeobecnosti od februára 2022 odhodlaní brániť sa – a ubrániť sa – ruskej agresii, aj napriek mnohým neúspechom na bojovom poli.

2. To je otázka za milión a možno za miliardy, ako by povedal „obchodník“ Trump. Tým chcem povedať, že odpoveď nepozná nikto. V tejto rovnici je príliš veľa neznámych. Najmenej čitateľný je pritom samotný Trump. 

Nejde iba o súhrn vojenskej techniky, munície, finančnej a inej pomoci, ktorú Ukrajine poskytujú Spojené štáty a o ktorú by prišla v prípade, ak táto pomoc výrazne ochabne. Ide aj o schopnosti pomoc koordinovať, poskytovať ju v čo najkratšom čase, predtým ako Ukrajina vykrváca. V krátkodobom horizonte by európske krajiny (možno spolu s mimoeurópskymi spojencami) z koalície ochotných zrejme nedokázali nahradiť masívnu pomoc Washingtonu. 

Dlhodobo by podpora Západu mohla Ukrajine pomôcť zadržať ruskú agresiu, nie vyhnať agresora z už obsadených území. No opakujem, je tu príliš veľa neznámych, nateraz nevieme ani to, či prezident Volodymyr Zelenskyj vydrží vo funkcii alebo ho nahradí niekto ochotný ustúpiť rusko-americkým požiadavkám.

Isté je iba jedno, Trump je odhodlaný dosiahnuť prakticky za každú cenu dohodu o dočasnom ukončení bojov (mierom by som to s ohľadom na ruskú vierolomnosť nenazýval), aby sa tým mohol pýšiť. O to viac je obdivuhodné odhodlanie Ukrajincov brániť sa a zotrvať v tom.

Lenka Klicperová

Reporterky.cz

1. Zásadne, to ani inak pri konflikte takého rozsahu nie je možné. Z počiatočného odhodlania celej spoločnosti brániť sa do posledného dychu zostalo málo. Dnes je ukrajinská spoločnosť unavená a väčšina ľudí by privítala mier aj za cenu straty územia. 

Ale ukrajinská spoločnosť je tiež veľmi rozdelená a bude mať pred sebou ďalšiu ťažkú ​​fázu, ak sa teraz podarí dohodnúť prímerie alebo mier. Časť ľudí obetovala boju za slobodu všetko – svoje zdravie alebo životy, dobrovoľníci financovali mnoho armádnej pomoci zo svojho. Zatiaľ čo je tu aj celkom značná časť spoločnosti, ktorá sa snažila žiť, akoby vojna neexistovala. A to ani nespomínam Ukrajincov, ktorí sa na vojne nehanbili priamo zarábať.

Tieto dve skupiny ukrajinského obyvateľstva budú voči sebe navzájom cítiť zášť a nejaké národné zmierenie bude dlhý a boľavý proces. To sa však musí najprv skončiť vojna alebo aspoň táto fáza vojny. Nemôžeme teraz s istotou povedať o budúcnosti nič, pretože prezident Trump zatiaľ koná skôr ako spojenec Ruska než Ukrajiny.

2. Nemali. Už teraz sú vyčerpaní. Tí, ktorí sú na frontoch, sú tam už niekoľko mesiacov aj rokov. Poznám vojakov, ktorí bojujú od prvého dňa širokej invázie. Nedarí sa nábor nových síl, krajina je vyčerpaná ekonomicky. Navyše ukrajinská armáda je bytostne závislá od finančnej podpory zo zahraničia, a to najmä z USA.

Videli sme to jasne v jarných mesiacoch minulého roka, keď boli americké dodávky blokované. Trump sa teraz vyhráža dokonca vypnutím siete Starlink, bez ktorej sa spojenie v armáde zrúti. Bohužiaľ, Rusko nie je zďaleka také vyčerpané, ako sa často píše v našich médiách, a má stále dosť rezerv. Navyše na frontoch postupuje. To je ďalší faktor, ktorý pôsobí aj na morálku vojakov.

Ukrajinci sa budú brániť, pokiaľ to pôjde, ale bez týchto zdrojov to, bohužiaľ, dlho možné nebude. Najväčšiu prehru na poli tohto konfliktu však pre mňa utŕžila Európa. Vychádza z neho oslabená, rozdrobená. A Putin to vie. To by mal byť pre nás ten posledný budíček päť minút po dvanástej.

Martin Fornůsek

novinár The Kyiv Independent, žije vo Ľvove

1. Vývoj počas tých troch rokov bol dynamický. Prvý rok posilnil trendy, ktoré sa tu formovali od Euromajdanu, teda utuženie spoločenskej jednoty, spoločnej identity a vôľa vzdorovať ruskej agresii. Nálada sa začala meniť niekedy koncom roka 2023 a začiatkom 2024, keď front začínal stagnovať alebo sa vývoj aj priamo obracal v neprospech Ukrajiny. 

V spoločnosti sa začali objavovať určité rozkoly, predovšetkým okolo témy vojenskej služby a demobilizácie. Po nedávnych výrokoch Donalda Trumpa môžeme vidieť určité opakovanie udalostí roku 2022, keď sa spoločnosť opäť zomkla ako reakcia voči nejakej „hrozbe zvonku“ – tentoraz z USA.

Dlhodobo môžeme očakávať veľa zmien v ukrajinskej spoločnosti, aj keď ich konečná podoba bude záležať na výsledku vojny: jasná kryštalizácia nepriateľského postoja voči Rusku, vnútorné rozdelenie spoločnosti okolo témy vojenskej služby počas vojny (a vyhýbania sa vojenskej službe) a dosť možná bude aj nedôvera voči Západu a pocit opustenia a zrady, ak bude Ukrajina tlačená do prijatia nepriaznivých mierových podmienok.

2. Pokiaľ USA opustia Ukrajinu, bude to naozaj ťažké. USA poskytujú zďaleka najväčší podiel vojenskej pomoci (aj keď nie toľko, koľko Trump tvrdí) a ich pomoc je kľúčová napríklad v otázke delostreleckej a protileteckej munície alebo obrnených vozidiel.

Európsky zbrojný priemysel sa ešte len prebúdza a nie je jasné, či zvládne dostatočne zastúpiť Američanov, zatiaľ čo ukrajinský zbrojný priemysel je napríklad priekopnícky v oblasti dronov, ale jeho delostrelecká munícia sa často ukazuje ako nekvalitná. Pokiaľ Trump ukončí podporu, dosť bude záležať na vôli a schopnosti Európy navýšiť podporu a nájsť spôsoby, ako dodať tie artikle, ktorými disponujú iba Američania.

Anna Síposová

Slovenský rozhlas

1. Vojna zmenila Ukrajincov ako národ, ako jednotlivcov i ako štát. Státisíce Ukrajincov agresori zabili, zmrzačili, vyhnali, ochromili ekonomiku. Stvorila však aj silnú ukrajinskú identitu. Drvivá väčšina tých, ktorí do agresie vnímali Rusko ako priateľskú krajinu, po začiatku vojny zostala v šoku a napríklad ruskojazyční Ukrajinci prestali rozprávať po rusky.

Vojna priniesla tragédie obrovských rozmerov, zničila budúcnosť miliónom, zdevastovala infraštruktúru, mestá i pôdu. Mentálne následky budú hrozivé, či už u vojakov, ktorí prežili, alebo v rodinách, ktorých blízki zomreli alebo sa dostali do zajatia, ako aj u detí, ktoré nechodia do školy.

Ako vždy stvorila aj veľké hrdinstvá, nezištnú pomoc, urýchlila vývoj technológií na Ukrajine, najmä dronov. Pokiaľ ide o moje pozorovanie – najmä na východe štátu –, s odstupom mesiaca či dvoch vidieť to, čo si človek konštante na mieste až tak nevšimne. Útokov je vždy o niečo viac, zničených budov pribudne, ľudí ubudne a tí, čo zostávajú, sú unavenejší a vyčerpanejší. Na druhej strane žijú, ako vládzu.

2. Bez podpory USA sú šance extrémne nízke, Kyjev sám hovorí o maximálne šiestich mesiacoch bez americkej pomoci. Ukrajinci majú aj zúfalý nedostatok vojakov. To znamená, že i keď európske štáty či Kanada nahradia USA, Ukrajinci budú musieť mobilizovať. Treba však povedať – a ja to opakujem stále –, že ak prehrajú alebo sa vzdajú, tak Rusi ich buď zabijú, dajú do lágrov, alebo z nich urobia občanov druhej kategórie, ako sa to deje na okupovaných územiach. Tam ich tiež naverbujú a posielajú do bojov s Ukrajincami.