Zo života učiteľa Keď chceme po starých koľajach prísť na nové miesta

Jedna z posledných informácií, s ktorými som odchádzal na vianočné „prázdniny“, bola, že na základe novely zákona a listu ministra školstva sa na školách skutočne odohrá vianočný zázrak.

Školská legislatíva po novom vraj umožní (a zafinancuje!) riaditeľom vytvorenie aspoň provizórneho stredného manažmentu – a to prostredníctvom inštitútu supervízie.

Trikrát sláva!

Školy budú môcť niekoľkým (na prstoch som pre našu školu narátal štyrom až piatim) učiteľom znížiť úväzky a poveriť ich úlohami, ktoré horia skôr, ako dôležité oblasti ľahnú popolom. Tých je, mimochodom, toľko, že neviete, kde začať – projektové výzvy, medzinárodné spolupráce, náborový proces, fundraising, mentoring a rozvoj učiteľov, práca s absolventmi.

A potom sú tu najhorúcejšie výzvy vyplývajúce z blížiacej sa reformy kurikula. (Verte mi, táto reforma sa neudeje tak, že si učitelia prečítajú brožúrky.)

Zverte niečo z toho zoznamu radovým učiteľom s plným úväzkom a o dva-tri roky vám začnú riadne „čmudieť“.

S repasovanou nádejou, že bude lepšie, som sa po Novom roku vrhol aj do bežného vyučovacieho procesu.

Vo vysokom ročníku vyššieho gymnázia na mňa čakala téma manželstvo a rodina, preberať sme ju mali v rámci bloku katolíckeho náboženstva.

Tí, ktorí stáli pred touto výzvou, vedia, ako dôsledne zamínované toto pole je.

Privíta vás na ňom veľký nápis:

„Jasné, pán profesor, my vieme, aspoň šesť detí z misionárskej polohy, agapé, fília, ten oný... bilinx, bla-bla-bla.“

Vzdychnete si, že aspoň je na čom stavať, prepcháte sa dnu a hneď za slávobránou vás čaká 21 znudených tvárí. Pri pohľade na ne sa začínate opäť raz cítiť ako bigotný uspávač hadov.

Ale nádej, tá nádej v lepšie zajtrajšky presvitajúca z úmyslov ministerstva vás pohladí na duši. 

Jasné, deti už veľa vedia, v tomto štádiu sa predsa nemajú drviť fakty. Učíme ich to, ako jasne, efektívne a presvedčivo komunikovať, ako kriticky uvažovať, diskutovať, riešiť konflikty a na pozadí všetkých týchto veľkých operácií rozvíjať svoj charakter.

Táto autosugescia môže krívať na obe nohy, ale keďže sa tie tváre na vás stále dívajú, treba niečo povedať.

„Decká, počujte, nebudeme sa teda učiť teóriu, tam už ste veľa počuli. Rozdelíme sa do skupín, v ktorých budeme riešiť konkrétny problém.“

„Ježíííš, čo zase!“ ozve sa polohlasno z druhej lavice. Beriete to ako svojský a trochu neohrabaný prejav zbožnosti, no mimovoľne vnímate, ako sa vo vedomí vaše kypré nadšenie čoraz zreteľnejšie splošťuje na priesvitné štrúdľové cesto.

„Predstavte si, že ste súčasťou pracovnej skupiny, ktorá ma za úlohu kriticky sa pozrieť na nové návrhy legislatívneho ukotvenia manželstva.“

Pracovné skupiny hneď vzápätí kriticky vyhodnocujú rôzne typy medziľudských vzťahov a porovnávajú ich s tradičným ponímaním manželstva na úrovni typických znakov a dobra, ktoré vyplýva pre spoločnosť. Hľadajú, v čom sa manželské spolužitie muža a ženy líši napríklad aj od takého obyčajného delenia sa o izbu dvomi vysokoškolskými študentmi.

Teda vo vašej hlave. V príprave na hodinu ste si vysnívali, že žiaci by mali kriticky analyzovať, abstrahovať, diskutovať, hádať sa, kmásať sa za vlasy, hľadať kompromis, aby splnili zadanie. 

V skutočnosti je prvá skupina hotová do piatich minút a nenápadne pod lavicou skroluje Instagram. V druhej stále prebieha aktivita, ktorá sa však podozrivo podobá na písanie slohu na celkom inú tému z iného predmetu. Tretia skupina sa na niečom hurónsky zabáva.

Skloníte sa k prvej, aby ste objavili tajomstvo ich instantného úspechu. Čoskoro zistíte, že na takmer všetky prípady použili univerzálny kľúč, kto sme my, aby sme bránili ľuďom vziať si, koho ľúbia. Všetko by podľa nich mohlo byť vyhlásené za manželstvo, ak to ľudia chcú a ľúbia sa.

Začudovane poznamenáte, že dvaja spolubývajúci z prvého príkladu sa nemusia vôbec ľúbiť. Môžu jednoducho mať spoločné bývanie s cieľom ušetriť na nájme. Je to dosť na to, aby sme ich vzťah povýšili na manželstvo? Krátko sa zamyslia a zhodnú, že na svojom riešení by nič nemenili.

V podobnom rozčarovaní behám od skupiny ku skupine a snažím sa provokovať k mysleniu, prehodnoteniu výstupov, na záver facilitujem hľadanie syntézy celej triedy, ale pred zvonením v krátkej reflexii nahlas priznávam kapituláciu.

Bola to strašná hodina.

Niekoľko študentov sa na mňa súcitne usmeje a povzbudí ma, že nie sú veľmi zvyknutí čítať ani diskutovať. Skôr sa dobre učia poznámky.

Ja viem, vzdychnem si. Zvláštne, ako môže človek niečo z duše nenávidieť a zároveň byť neschopný od toho odísť.

Do učiteľského denníčka si zapíšem pár sebakritických poznámok k fázam hodiny, deleniu do skupín a správnemu komunikovaniu očakávaní a zadania. Nabudúce skúsim zlyhať krajšie. Ale kdesi v srdci viem, že problém bude z veľkej časti za hranicami mojich možností.

Vtedy si spomeniem, že stále tu predsa máme aj prísľub ministra, ktorý nám v podpore zmien systému nesmelo beží v ústrety.

Môj opar optimizmu sa definitívne rozplynie, keď sa na druhý deň dozviem, že peniaze určené na supervízorov napriek prísľubu neprišli. Spolu s regionálnymi príplatkami pôjdu na zvýšenie platov učiteľov.

To máme za to, že strašíme štrajkom.     

Idem si pohľadať dekel. Odpálilo mi ho riadne ďaleko...