U kaukazských Židov vedľa Pásma Gazy Nie je možné žiť s takými susedmi

Pred piatimi rokmi v januári 2020 som navštívil izraelské mesto, ktoré je Pásmu Gazy najbližšie. Vtedy 27-tisícový Sderot ležal len štyri kilometre od Gazy, v nebezpečnej zóne, do ktorej dolietavali malé ručne vyrábané rakety Hamasu. Väčšina z 8600 rakiet kassam, ktoré islamistickí susedia v rokoch 2001 až 2009 odpálili na Izrael, spadla do Sderotu, zomrelo 13 ľudí.

Sderot zasiahla aj teroristická invázia z Gazy 7. októbra 2023.

Pásmo Gazy som pred piatimi rokmi videl z vlaku. Pred Sderotom, kde sa vlaková trať približuje ku Gaze na jeden a pol kilometra, vlak mizne medzi masívnymi stenami zo železobetónu a enormnými zelenými ochrannými valmi. Výhľad sa otvára až dlho po Sderote. Videl som zazelenanú púšť a za ňou kompaktné pásmo obrovského množstva sivých panelákov, ktoré osvetľovali prašno-žlté lúče slnka. Videl som Gazu.

Sderot je jedným z najviac ruských izraelských miest, po rusky hovorí takmer polovica jeho obyvateľov. Toto rozvojové mesto bolo založené v roku 1951 na pôde jednej palestínskej dediny, ktorej obyvateľov vyhnali do Gazy. V roku 2020 tu vládol primátor z Netanjahuovej strany Likud s viceprimátorkou z „Náš dom Izrael“, strany sekulárnych rusky hovoriacich Židov, ktorá voči Palestínčanom tradične prejavovala principiálnu tvrdosť.

Bojovníci

Chcel som toto mesto spoznať, pretože väčšinu z tunajších Rusov tvorili „horskí Židia“ z Kaukazu. Prišiel som v upršaný nedeľný večer, a keď mi práve nevstupovali do zorného poľa hebrejské nápisy, skutočne som sa cítil ako na Kaukaze – už len pre robustný spôsob, akým postávali muži naokolo.

Krátko nato som sedel v radnici oproti sderotskému vedeniu „Nášho domu Izrael“. Všetci sa narodili na ruskom Kaukaze: Mark Ifraimov, bývalý viceprimátor a v tom čase na zopár mesiacov poslanec Knesetu, viceprimátorka Chava Nachšonová a Viktor Abramov, koordinátor strany. Posledný spomenutý nepovedal nič tak dlho, kým si neobnažil plece a neukázal mi jednu zo „šestnástich až sedemnástich“ častí rakety vo svojom tele: „To som schytal v roku 2007 na pumpe. Ale potom som splodil štyri deti!“

Siedmeho októbra 2023 sa rozpútala bitka najmä o sderotskú policajnú stanicu. Budova bola zničená, väčšina z 50 sderotských obetí padla práve tam. Len 23. novembra našli v kanalizačnej šachte mŕtveho teroristu Hamasu.

Poslanec Ifraimov v nežne melodickej ruštine formuloval postoj svojej strany voči Gaze: „Namiesto strieľania a zabíjania“ – jeho pravá ruka formovala spúšť, ľavá päsť – „sa chránime pred teroristami. Kopou piesku, ktorú sme navozili pred rokom, sa pred nimi skrývame.“ Ifraimov nazval premiéra Netanjahua „fejkovým pravičiarom“, pretože „tajne rokuje s Hamasom a nechce vojnu“. Vysoký svalnatý poslanec zvolal: „Naša reč je prostá – strieľajte!“ No ako Európa, tak mal podľa neho aj „Izrael strach, že bude vyzerať nehumánne“.

Viceprimátorka s vážnym výrazom dodala: „Tú vašu Európu treba liečiť.“ Ukázala mi video z Pásma Gazy, na ktorom maskovaní muži za moslimského spevu vypúšťajú roztomilé balóny a ružové hračkárske lietadlo naplnené výbušninou: „Predvčerom prišli znova dva kusy. Balóny posielajú ráno, keď deti idú do školy. Vďakabohu, zatiaľ žiadne z nich takýto balón nechytilo.“ Spýtal som sa ich, či niekedy boli v Gaze. Samozrejme, že nie.

Pohostinní a opevnení

Nevinne som sa spýtal, kde nájdem kaukazskú reštauráciu. Dostal som najskôr okružnú cestu v služobnom aute Knesetu – v bielej mazde. „Počas piatich rokov bolo postavených 5000 štátom podporovaných bytov,“ chválil sa Ifraimov, „máme tu iné štandardy než v centrálnom Izraeli, byty sú väčšie, u nás je všetko väčšie.“ Štvorizbový byt stál v Sderote štvrť milióna eur. V Izraeli, kde veľké časti obyvateľstva museli trpieť enormnými nákladmi na bývanie a jedlo, sa to považovalo za lacné. 

Horský Žid Ifraimov ma odviezol do priemyselnej zóny, v ktorej sídlil svetový IT koncern Amdocs. Zastavil sa v detskom centre nadácie „Jewish National Fund“. Okolo kolotoča z mäkkej gumy sa tam zgrupovali úkryty, ktoré boli používané ako počítačová miestnosť alebo ako minifutbalové ihrisko. Potom ma sderotský poslanec z ruského Naľčiku zaviedol do prázdnej banketovej sály.

Kuchárkami sú Kaukazanky s kaukazskými šatkami na hlavách a jeden zo stolov sa prelamoval pod jedlami. To všetko bolo pre mňa. „Čudu“, lokšový chlieb plnený zelenou cibuľkou, „kurse“, fašírkou plnené tortellíny, knedlíky „kofta“, ryžové jedlo „plov“, ruské cestové taštičky „čebureky“, lahodná trpká slivková omáčka a sedem ďalších tanierov, ktorých som sa už nevládal dotknúť. Nasledujúce tri dni som nemohol nič jesť.

Izraelská armáda v meste Sderot 11. októbra 2023. Foto: TASR/AP

Na záver svojho kaukazského večera som sa ešte chcel poprechádzať po Sderote, avšak poslanec považoval za lepšie, keď mesto „najbezpečnejším vlakom na svete“ opustím. Z auta mi ukázal, aké obrovské výdavky sa v Sderote dávali na bezpečnosť: solárne bunkre pri každej autobusovej zastávke, ktoré sa počas alarmu automaticky otvoria, ďalej pri bytovkách pribudované ochranné trakty a pri rodinných domoch pribudované bunkrové kocky – takto každá sderotská domácnosť dostala na náklady štátu o jednu izbu viac.

Jeho 12-ročná dcéra zavolala, keď sa vracala zo svojho kurzu matematiky pre nadaných z Beerševy. Otec sa s ňou rozprával v ruštine, ktorú miloval pre „jej bohatstvo a civilizačnú rolu“, dcéra odpovedala po hebrejsky.

Pred opancierovanou železničnou stanicou sme sa rozlúčili. Opäť začalo husto pršať. Na stanici, ktorá bola značne predimenzovaná, lebo ako prvá izraelská bola obrnená proti raketovej paľbe, boli len dvaja ľudia: ja, ktorý som čakal na svoj vlak, a staručká, veľmi rázovitá Židovka z Buchary, ktorá čakala, kým dážď ustane, aby potom mohla ísť pešo do Sderotu. Vďaka unavenej stredoázijskej starenke bola aj moja posledná výmena v meste v ruštine.

Po útoku ľudia veria vo víťazstvo

Na Sderot som 7. októbra 2023 musel neustále myslieť. Pýtal som sa, čo tým kaukazským tvrďasom asi prechádzalo hlavou. Pre seba som si predstavoval približne takúto odpoveď: „Vedeli sme to, mali sme pravdu a teraz vidíme, že Netanjahuov sci-fi hraničný plot nám nebol na nič platný.“

Z diaľky som sledoval, čo sa v Sderote dialo od skorého rána 7. októbra. Výletný autobus sa zastavil ráno pred mestskou knižnicou, aby nazbieral ďalších turistov. Dostal defekt, dvere sa nedali otvoriť a dve skupiny teroristov na autách zabili všetkých výletníkov, prevažne seniorov a dve deti.

Tuhá neprehľadná bitka zúrila celý deň v budove sderotskej policajnej stanice. Gazania prenikli až na jej strechu, hádzali odtiaľ granáty, aj izraelské posily strieľali granátmi na nich. Video z oslobodenej policajnej stanice bolo zverejnené až o 01.54 v noci. Budova bola nadobro zničená, väčšina z 50 obetí v Sderote padla práve tam. Až 23. novembra našli v kanalizačnej šachte stanice mŕtve telo stále ozbrojeného bojovníka Hamasu.

O pár dní 11. októbra vystúpil v Sderote zlopovestný extrémista z izraelskej vlády, minister národnej bezpečnosti Itamar Ben-Gvir a obyvateľom mesta sľúbil, že im rozdá zbrane. Sderotčania boli evakuovaní, štát im preplatil ubytovanie v hoteloch, zostalo maximálne desať percent obyvateľstva.

Kvety voňajú, mesto sa rozvíja. A nádej nám dáva to, že naša armáda je v Gaze.

Vláda vo februári začala opatrne tlačiť na návrat evakuovaných: naďalej im síce platila za ubytovanie do júla, v Sderote však znovu otvorila školy a škôlky. Navrátilcov motivovala peňažnými grantmi, v prepočte 3900 eur za slobodnú osobu, 7800 za manželský pár, 11 800 eur za rodinu s dvoma deťmi. Napriek tomu, že izraelská armáda Gazu už do značnej miery zrovnala so zemou, Hamas stále občas dokázal na Sderot vypáliť rakety. Stalo sa tak 29. apríla, 23. augusta a 16. októbra.

Počas jari sa mesto vrátilo k svojmu bývalému životu. Odovzdávanie izraelských národných cien sa konalo 14. mája – na národný sviatok Izraela – práve v Sderote. Lokálpatriotka Natalia Tsizisová neskôr v statuse na sociálnej sieti napísala, že „na 42 voľných sderotských bytov bolo podaných 17 000 žiadostí!“ Skutočnosť, že toľko ľudí chce kúpiť byt v bezprostrednej blízkosti vojnovej zóny, si vyložila takto: „Toto hovorí veľa. Ľudia veria vo víťazstvo Izraela. Sú presvedčení, že práve tu na juhu si môžu vybudovať svoju budúcnosť.“

Mier je ďaleko

Keď som sa dozvedel, že tohtoročné vianočné noviny Postoja budú aj o rozdelení vo Svätej zemi, rozhodol som sa osloviť svojich Kaukazanov v Sderote.

Nemohol som si vybrať horšiu chvíľu: ozval som sa týždeň pred komunálnymi voľbami, ktoré pre 65 335 voličov z evakuovaných izraelských samospráv odložili na neskorú jeseň. Celá partia z „Nášho domu Izrael“ bola v horúcej fáze predvolebnej kampane. Všetci moji známi prežili, no nemali na mňa čas.

Napokon som telefonicky prepadol Chavu Nachšonovú. Mark Ifraimov už dávno nie je poslancom Knesetu, ale v samotnej samospráve sa za päť rokov vôbec nič nezmenilo: stále vládne ten istý primátor z Netanjahuovej strany, ktorému Nachšonová stále robí viceprimátorku. Keďže sa nechcela vyjadrovať, či očakáva horší alebo lepší výsledok pre svoju ruskú stranu, nadobudol som pocit, že veľa sa toho pravdepodobne nezmení.

Viceprimátorka v krátkom rozhovore zdôraznila, že Sderot „sa vôbec nezmenil, kvety voňajú, mesto sa rozvíja“. Ona sa do mesta vrátila vraj už v decembri, ostatní mešťania počas prvej polovice roka: „Tí, čo sú ešte evakuovaní, sa už nikdy nevrátia.“ Tých však bude podľa jej odhadu skôr niekoľko stoviek než tisícov. Na otázku, ako dobre sa jej spí uprostred nočného hluku vojny, nechcela odpovedať.

V práci reportéra sa často vyskytujú prekvapenia, a tak som sa drsnej horskej Židovky z Kaukazu s vnútorným napätím opýtal: „Chava, chcem sa spýtať práve vás – kedy môže podľa vášho názoru nastať vo Svätej zemi mier?“

Nachšonová neprekvapila. Povedala: „Nie je možné žiť s takými susedmi.“ Citovala nebohú izraelskú premiérku Goldu Meirovú: „Mier s Arabmi nastane vtedy, keď láska k ich vlastným deťom bude silnejšia než ich nenávisť voči nám.“ A tá chvíľa očividne stále nenastala.

Ešte som to nevzdal: „Chava, nie je tu nejaká nádej?“ Na to viceprimátorka odpovedala: „Nádej je. Nám dáva nádej to, že je tam teraz naša armáda. A potrvá to určite ešte polrok, kým sa práca ukončí.“