Slovenské národné divadlo v Očovej Robert Fico okusuje vlastnú medicínu

Robert Fico pred Vianocami nečakane odletel do Ruska. Údajne chcel riešiť plánované zastavenie tranzitu ruského plynu cez Ukrajinu, z Moskvy sa však vrátil s prázdnymi rukami. Teda ak odhliadneme od pár fotografií s ruským prezidentom Putinom.

To je však opak toho, čo by mal slovenský premiér v našej situácii robiť – totiž mobilizovať alianciu európskych štátov, ktoré majú spoločný záujem na pokračovaní tranzitu plynu cez Ukrajinu a rokovať s Kyjevom.

Núka sa podozrenie, že Ficovou prvotnou motiváciou nebola ani tak dohoda, ale len kamienok v neustálej predvolebnej kampani s cieľom udržať si radikálnych protiukrajinských voličov (a možno sa pripraviť na predčasné voľby). Toto podozrenie sa potvrdilo, keď sa Fico vrátil s nápadom, žeby Slovensko usporiadalo mierový summit.

Že by Slovensko pod vedením Roberta Fica mohlo hrať vo vojne rolu akéhosi mediátora, znelo ako vtip už pred tým, ako svoju ochotu hostiť mierový summit vyhlásil poslanec a starosta Očovej Rudolf Huliak. No Huliakova ponuka usporiadať mierový summit v malebnej podpoľanskej obci bola žiariacou čerešničkou na Ficovej dvojmetrovej torte absurdnosti.

Premiér ťahá za kratší koniec

Ale späť k podstate: Robert Fico v Moskve nič nedohodol. A ani dohodnúť nemohol, pretože ak by mu skutočne záležalo na pokračovaní dodávok plynu, problém mal riešiť v Kyjeve, nie v Kremli.

S Ukrajinou sa však Robert Fico z krátkozrakých vnútropolitických dôvodov natoľko rozkmotril, že sa ani len nepokúšal v Kyjeve čosi dohodnúť. Až teraz, keď mu tečie do topánok, na poslednú chvíľu žiada od Bruselu, aby ho vytiahol zo šlamastiky.

To nie je bez istej irónie, veď Robert Fico posledné roky propagoval zahraničnopolitickú líniu, podľa ktorej je normálne (a v zásade v poriadku), že veľkí hráči na medzinárodnej aréne diktujú podmienky, ktorým sa malí (vo Ficovom naratíve Ukrajina) musia podvoliť.

Kritici tohto prístupu appeasementu vždy upozorňovali, že takýto spôsob fungovania medzinárodných vzťahov je existenčnou hrozbou pre Slovenskú republiku, ktorá je menšia než každý z jej susedov. Ak Ukrajina musí, tak ako tvrdí Fico alebo Blaha, prijať svoj osud ako (polo-)satelit väčšieho suseda, vyhliadky pre Slovensko sú v takomto svete nemenej ružové.

Pohľad z MoskvyFico sem prišiel natruc. Plyn nedostal, ale Putinovi urobil radosť

Jiří Just

O tom, akým nebezpečným je Ficov prístup, vidíme teraz v priamom prenose. Veľký hráč – Ukrajina – môže zastaviť tranzit a slovenskému premiérovi nezostáva iné než plač a škrípanie zubov. 

Dokonca ani pokus hrať „natvrdo“ mu nevyšiel, pretože len čo oznámil, že Slovensko by mohlo zastaviť dodávky elektriny na Ukrajinu (čo môže byť z právneho hľadiska ťažko priechodné, keďže elektrinu nedodáva slovenský štát darom, ale so ziskom ju predávajú súkromné spoločnosti), Poľsko oznámilo, že prípadné výdavky v dodávkach rado vykryje. Bodaj by nie, keď slovenská vláda im je ochotná popustiť svoj podiel na nemalom ukrajinskom energetickom trhu.

Fico sa preto žaluje listom do Bruselu, kde však nikto nejaví známky záujmu o slovenského sólistu. Za iných podmienok by v prospech Slovenska mohla diplomaticky intervenovať Európska únia, najneskôr po návšteve v Moskve je však veľmi otázne, prečo by sa odrazu Brusel angažoval vo Ficov prospech. 

A aj keby k takejto intervencii zo strany EÚ napokon došlo, po Ficovej návšteve v Moskve je veľmi nepravdepodobné, že by Ukrajinci ešte ustúpili. V ich očiach Fico vyzerá ako Putinov poskok, ustúpiť mu by sa teraz rovnalo kapitulácii pred Putinovým lokajom.

Podnestersko bez plynu

Fakt, že bol Fico v Moskve jednoznačne na zlej adrese, ukazuje aj príklad Podnesterska, separatického regiónu na východe Moldavska, ktorý Rusi okupujú už od roku 1992. S koncom tranzitu plynu cez Ukrajinu sa totiž končia aj dodávky do tohto regiónu, pričom Podnestersko muselo už pristúpiť na odstávky kúrenia a teplej vody.

Putin nedokáže zaistiť dodávky ani do svojho protektorátu na Dnestre, čo je len ďalšou ukážkou, že kto chce riešiť tranzit plynu, potrebuje v prvom rade dobré vzťahy v Kyjeve, nie v Kremli.

Aj keď Ukrajina „nezávislosť“ Podnesterska nikdy neuznala, životaschopnosť Ruskom okupovaného regiónu závisela od ruských dodávok plynu. Tie však záviseli od tichej tolerancie Ukrajinou, pre ktorú dnes už Kyjev nemá žiaden dôvod.

„Po prvé, ruský plyn poskytol podnesterskému priemyslu bezkonkurenčnú nákladovú výhodu. Podnesterské spoločnosti využívali túto výhodu, v neposlednom rade na vývoz do EÚ, keďže to umožnila dohoda o voľnom obchode, ktorá nadobudla platnosť v roku 2016,“ vysvetľuje korešpondent Frankfurter Allgemeine Zeitung (FAZ) Michael Martens.

Martens pokračuje: „Po druhé, plyn sa premenil na elektrinu v elektrárni postavenej počas sovietskych čias v podnesterskom meste Dnestrovsc a elektrina sa potom predávala za vysokú cenu zo separatistického regiónu do Moldavska. Takmer tri štvrtiny elektriny spotrebovanej v Moldavsku doteraz pochádzali z podnesterskej elektrárne, ktorá beží na ruský plyn. Moskva proruskú oblasť s takmer 400 000 obyvateľmi dotovala a zabezpečila si lojalitu aj napriek geografickej vzdialenosti.“

Bez dodávok lacného ruského plynu tak Podnestersko stráca hospodársky základ, na ktorom je postavená ekonomika regiónu. Pre Kišiňov predstavuje koniec ruských dodávok taktiež výrazné problémy, keďže ceny elektriny by sa mohli takmer zdvojnásobiť. Ale zároveň sa ponúka aj príležitosť, ako po troch desaťročiach ruskej okupácie na separatistov pritlačiť a prinútiť k reintegrácii mierumilovnou cestou, píše FAZ.

O koľko peňazí príde Rusko

Slovenský premiér vo svojom otvorenom liste Bruselu argumentuje, že krok Ukrajiny je z mnohých ohľadov ekonomicky pochybný – Ukrajina príde o tranzitné poplatky vo výške asi 800 miliónov eur, náklady pre postihnuté európske štáty v dôsledku nárastu cien plynu takisto dosiahne sumu niekoľko stovák miliónov a ešte väčšie môžu byť hospodárske dosahy v dôsledku nárastu cien.

Na druhej strane Rusko príde o jednocifernú miliardovú sumu. Zatiaľ čo Fico hovorí o iba dvoch miliardách, agentúra Reuters odhaduje finančnú stratu pre Rusko na zhruba päť miliárd dolárov a iné odhady hovoria o možno až siedmich miliardách eur. Nech už bude skutočná strata akákoľvek, faktom je, že hospodársky význam ukrajinského tranzitu výrazne poklesol, odkedy kedysi najväčší ruský zákazník, Nemecko, nekupuje ruský plyn.

Všetky tieto argumenty však len zvýrazňujú neschopnosť slovenskej vlády, ktorá ich mohla predostrieť pred tým, než Fico odletel do Moskvy, nie po tom, čo zabuchol dvere akémukoľvek kompromisu.

Pripomeňme, že zastavenie tranzitu ruského plynu Ukrajina už raz zvažovala, a to hneď na začiatku vojny, keď vznikol problém s tým, kto bude platiť poplatky za tranzit. Vtedy však európske štáty – a aj vtedajšia slovenská vláda so svojimi dobrými vzťahmi s Ukrajinou – dokázali nájsť schodné riešenie.

Po tom, čo sa do úradu dostal Fico so svojou neskrývane protiukrajinskou rétorikou a zastavil dodávky vojenskej pomoci, sa zmenil aj prístup Kyjeva. Isto, Slovensko ešte stále Ukrajine dodáva veľké a pre Ukrajinu veľmi dôležité objemy munície. Ale Fico a Kaliňák nevynechávajú žiadnu príležitosť, aby podotkli, že to sú komerčné dodávky, a teda nie sú žiadnou vojenskou pomocou, a takto čisto transakčne ich teda vidí aj Ukrajina.

Rok „suverénnej“ politiky

Ako po roku vlády vyzerá Ficova „suverénna zahraničná politika na štyri svetové strany“? Neveľmi úspešne. Na východe Fico nedohodol vôbec nič, na západe sa izoloval a nikoho veľmi nezaujíma.

Minister Blanár si zjavne dobre privykol ku „kaprom“ na ministerstve zahraničných vecí a cvičí sa v mlčaní, za aké by sa nehanbil ani statný dvojmetrový sumec.

Na juhu je „suverénna“ politika submisívna voči maďarskému revizionizmu, ktorý len pred niekoľkými dňami pohoršil Chorvátov a Rumunov, keď Maďari ostatným delegáciám v NATO podarovali pochybný atlas „historického Maďarska“.

Zatiaľ čo Chorváti a Rumuni proti provokatívnemu daru protestujú a požadujú od Maďarska vysvetlenie, slovenské ministerstvo zahraničných vecí na odsúdenie maďarského revizionizmu nemá čas, pretože je zaneprázdnené diplomatickými prestrelkami s Kyjevom. Zjavne platí pravidlo, že o čo viacej politici rečnia o „suverenite“ vo svojich politických prejavoch, o to menej im na nej záleží v skutočnom živote.

A ako je to s tou poslednou svetovou stranou? Nevedno. Nielen exminister Korčok si totiž všimol, že Ficovu politiku na „štyri svetové strany“ charakterizuje najmä to, že nevie, kde je sever.