Ako vzniká film o tajomnom zvierati Keď chcete spozorovať rysa, musíte ako rys aj myslieť

Ak by sme mali vymenovať päť charakteristických zvierat pre Slovensko, bez pochýb by v tejto skupine bol rys ostrovid. Spolu s vlkom a medveďom tvorí trojicu veľkých šeliem, ktoré obývajú naše lesy a ktoré našej prírode dodávajú jedinečnosť. V mnohých európskych krajinách totiž tieto zvieratá už dávno vybili.

Rys je však predsa len špecifické, až tajomné zviera. Že obýva naše lesy, je všeobecne známe, no len naozaj málokto má šťastie vidieť túto mačkovitú šelmu na vlastné oči.

Práve táto skutočnosť lákala dvoch mladých fotografov Jakuba Mroceka a Lukáša Holáska. Keďže sa obaja roky venovali foteniu zvierat, spoznali sa vďaka tomuto koníčku cez fotografické komunity na internete.

„S Lukášom sme sa poznali roky, cez internet sme si radili, ako nafotiť niektoré zvieratá,“ spomína Mrocek. „Fascinuje nás spoznávať zvieratá, byť v ich blízkosti, nazrieť do ich života a urobiť z toho dobrý záber. Rys bol pre nás najväčšou výzvou. Nevedeli sme ani, kde začať.“ 

Že budú dnes o rysovi točiť dokumentárny film, vtedy ani netušili.

Jakub Mrocek. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Lynx lynx

Rys patrí medzi mačkovité šelmy podrodu malých mačiek (Felinae), ktoré sa vyznačujú tým, že vedia priasť, ale nie revať. Jeho najbližším príbuzným na Slovensku je mačka divá a, samozrejme, aj mačka domáca. Notoricky známy je aj rysov latinský názov Lynx lynx. Na Slovensku žije poddruh rysa ostrovida zvaný karpatský.

Ešte za ranného šera vyrážame z Bratislavy spoločne s Jakubom Mrocekom, jedným z tvorcov dokumentu Mysli ako rys. Hoci sú zverejnené ešte len krátke ukážky, film si už vybudoval slušnú základňu fanúšikov i podporovateľov.

Smerujeme na stredné Slovensko. Ideme do jednej z lokalít, kde sa pravdepodobne rys vyskytuje, a budeme vidieť, v čom spočíva práca dokumentaristov. Respektíve jej časť – budeme totiž osádzať fotopasce.

Takto Mrocek s Holáskom aj začali. Kúpili si zo päť fotopascí, ktoré osadili v lese, aby zistili, kde sa rys pohybuje. Rýchlo zistili, že taký malý počet nebude stačiť a že stretnúť a odfotiť rysa vôbec nebude také ľahké.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

„Zistili sme, že to nebude vec niekoľkých týždňov či mesiaca, ale bude to vyžadovať omnoho viac úsilia a času,“ vysvetľuje Mrocek.

Museli preto vyriešiť, ako túto fotografickú výzvu finančne aj časovo skĺbiť so svojimi životmi. Predaj fotiek nebola cesta, za kvalitný záber dostali desiatky centov až desiatky eur.

„V tom čase som však prechádzal z IT sektora do filmovej tvorby a zistil som, že kvalitné videozábery divých zvierat sa dajú predať domácej aj zahraničnej produkčnej spoločnosti,“ pokračuje Mrocek. Tak vznikla myšlienka rysa filmovať, čo by mladým mužom dokázalo čiastočne pokryť vynaložené zdroje a energiu.

Odtiaľto bol už len krôčik k rozhodnutiu vyrobiť vlastný film a pokúsiť sa naň získať zdroje. Spočiatku však vložili vlastné prostriedky.

„Investovali sme do toho už desiatky tisíc eur,“ hovorí Mrocek. „My s manželkou sme roky bývali v prerobenej kancelárii u svokrovcov. Všetky úspory sme vložili do filmu.“

Veľa peňazí bolo potrebné vraziť aj do techniky – napríklad fotopascí už majú v lesoch rozmiestnených takmer stopäťdesiat.

Fotopasca. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Žiadna fingovaná realita

Aby získali ďalšie prostriedky, šli do Slovenskej televízie a Audiovizuálneho fondu. Komisiu zaujalo, že dokument nebude iba „suchým“ rozprávaním o spôsobe života rysa, ale aj o samotných dvoch spoluautoroch a o procese spoznávania tohto zvieraťa.

„Nechceme ukázať divákom len rysa, že takto žije a takto sa správa, ale celý proces, ktorý my zažívame. Veríme, že to pomôže vybudovať vzťah medzi divákom a rysom,“ približuje autor.

Okrem peňazí potrebovali aj podporu odborníkov na tvorbu prírodopisných dokumentárnych filmov. Oslovili preto anglickú scenáristku Sue Westernovú, ktorá pracovala na dokumentoch pre BBC a písala scenáre pre Davida Attenborougha. Na ich prekvapenie súhlasila.

„Nemali sme očakávania, že pôjde do toho, ale bolo nám ľúto to neskúsiť,“ vraví Mrocek. Westernovej sa ich koncept zapáčil, a keď zistila, že si film zatiaľ platia hlavne z vlastných rodinných rozpočtov, rozhodla sa do toho ísť a dokonca si znížila svoju odmenu.

Nadchla sa a postupne pre dokument získala ďalších ľudí z Bristolu, odkiaľ pochádza veľká časť prírodopisných dokumentov.

Na dokumente Mysli ako rys je zaujímavé aj to, že spôsob výroby, aký si tvorcovia zvolili, nie je v tomto segmente samozrejmosťou. Všetko vo filme totiž bude stopercentne autentické. Ako prezrádza fotograf, mnohé dokumenty realitu fingujú.

„Pri druhoch zvierat, ktoré sú ťažké na filmovanie, sa to často robí tak, že sú vo veľkom výbehu alebo ide o zviera, ktoré je chované človekom, a keď ho využijú na filmovanie, tak chovateľ zviera nejakým spôsobom motivuje, aby robilo to, čo je potrebné pre záber,“ hovorí Mrocek.

„Nie je to prípad všetkých dokumentov, je to symptóm skôr bohatších produkčných spoločností, ktoré sa na to pozerajú z hľadiska biznisu. Potrebujú doručiť produkt a nemajú päťsto dní na to, aby niekde čakali napríklad na rysa,“ vysvetľuje a dodáva, že dokonca sa tie isté zvieratá používajú do rôznych filmov, či dokumentárnych, alebo hraných.

Pripravovaný film o rysoch je však výnimočný aj tým, koľko času trvá jeho výroba. Jeho tvorcovia na ňom pracujú už niekoľko rokov a premiéru má mať až v septembri 2026.

Jeden rys na celú Bratislavu

Že dnes uvidíme rysa, je veľmi nepravdepodobné. Na jedno stretnutie vraj štatisticky pripadá až tridsať dní v teréne a dĺžka stretnutia môže byť len pár sekúnd. Dvaja spoluautori majú na konte zatiaľ asi tridsať stretnutí s rysom.

„Tým, že sme na jednom území mali fotopasce, spoznali sme konkrétne jedince. Vieme ich medzi sebou rozlíšiť podľa ich škvŕn, ktoré sú pre každého rysa iné,“ vysvetľuje Mrocek.

Dokumentaristi sa pôvodne sústredili na jednu rysiu rodinu, ale časom sa ich záber rozrástol.

„Snažíme sa zistiť, ako ich ovplyvňujú vzťahy s rysmi v okolí. Nežijú izolovane, medzi samcami aj samicami prebiehajú súboje o loviská a teritóriá. Vieme asi o desiatich rysoch a snažíme sa pochopiť, kto má akú rolu,“ pokračuje.

Pohľad na stúpajúci hrebeň. V takýchto oblastiach sa zvykne pohybovať rys. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Prečo je však také ťažké stretnúť rysa?

Odhaduje sa, že sa u nás zdržiava 250 až 400 jedincov a jeden samec žije na území veľkom až štyristo štvorcových kilometrov, čo je asi ako všetkých päť bratislavských okresov dohromady. V rámci pohlaví sa ich teritóriá neprekrývajú, naprieč pohlaviami sa však môžu.

Teritórium rysa je preto také veľké, aby sa udržiavala stabilná populácia koristi, ktorou sú zvieratá od zajacov po srny či jelenčatá. Vďaka tomu, že udržiava populáciu napríklad sŕn a jeleňov, nedochádza k ich premnoženiu, čo by mohlo viesť k úbytku stromov.

Keďže rys sa neustále pohybuje, na miesto, ktoré už navštívil, môže znova prísť až o niekoľko mesiacov. A aj keď sa vyskytne človek na rovnakom území ako on, on o tom človeku vie bez pochýb prvý.

„Je veľmi obozretný a má dokonalý prehľad o svojom území. Je to dané tým, že je to jednak lovec, ale súčasne mu hrozí nebezpečenstvo od iných šeliem, napríklad od vlkov,“ vysvetľuje Mrocek. „Aj keď sa rozprávame s lesníkmi či poľovníkmi, hovoria, že medveďa videli často, vlka menej často, ale videli ho, no rysa nevideli nikdy.“

Zaparkujeme auto a ďalej pokračujeme peši do lesa. Nie je to však žiadny starý les, skôr hustá mladina.

„Kedysi som rysa vnímal ako skryto žijúce zviera, ktoré sa absolútne vyhýba ľudským miestam,“ hovorí dokumentarista. „No realita je taká, že často prechádza aj po turistických trasách a vyskytuje sa v úplne bežných, dokonca aj hospodárskych lesoch.“

Pre istotu každý máme aj sprej na medvede. Tie už obaja dokumentaristi stretli desiatky až stovky ráz, no bez incidentov. Mrocek nikdy sprej nemusel použiť, jeho kolega Lukáš Holásek ho použil raz, lebo sa nechtiac dostal príliš blízko k medvedici s mláďatami.

Miesto, ktoré si pravdepodobne označkoval rys. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Chlpy aj pach

Prichádzame k miestu, kde nachádzame uležané listy a srnčie bobky. To môže byť znakom, že sa v týchto miestach pohyboval aj rys na love.

„Výzva pre každého rysa je naučiť sa samostatne loviť,“ pokračuje vo výklade Mrocek. „Keď sa narodí, je odkázaný na matkinu pomoc, ale zistili sme, že niekedy aj samec uloví korisť a prenechá ju samici s mláďatami.“ 

Ide vraj o zistenie, ktoré posúva naše vedomosti o rysoch. 

„Keď má rysíča skoro rok, jeho matka sa ide znova páriť a mláďatá od seba odoženie. Vtedy pre ne nastáva veľká skúška naučiť sa loviť samostatne. Prežije z nich asi polovica,“ dodáva.

Fotopascu na toto miesto však nejdeme osadiť, hľadáme niečo vhodnejšie. Pokračujeme po hrebeni smerom hore, kde už rastú aj staré stromy.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

Bez toho, aby rys priamo komunikoval s inými jedincami, dáva im najavo, kde je jeho územie, na základe pachových stôp. Keďže také veľké územie nie je možné označkovať celé, vyberá nejakým spôsobom významné útvary, ktoré si všimne aj iný rys, ak sa v tej oblasti objaví. Preto sa aj my teraz snažíme vžiť do myslenia rysa – a hľadáme ideálne miesta na označkovanie.

Často ide napríklad o prevísajúce kamene vytvárajúce úkryty pred dažďom a snehom, o staré vyvrátené stromy či o iné z terénu vytŕčajúce objekty. Rys sa o ne obtrie a omočí ich, zanechá tak nielen pachovú stopu, ale často aj chlpy. Práve na to sa Mrocek zameriava a hľadá chlpy, ktoré by mohli patriť rysovi. Pri jednom z vypílených stromov sa dokonca skloní a privonia, či cíti rysa. Výsledok nie je jednoznačný, no iný rys by to určite vedel okamžite rozoznať.

Čuchová kontrola. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Onedlho nachádzame vhodné miesto na fotopascu. Tak, aby sa pozerala na miesto, ktoré by si s určitou pravdepodobnosťou mal prísť označkovať rys.

Mrocek vyberie z batoha malé zariadenie s kamerou a pohybovým senzorom. Pokiaľ ten zachytí pohybujúci sa zdroj tepla, spustí nahrávanie, inak je v spiacom režime. Po mesiaci či aj niekoľkých mesiacoch príde skontrolovať, či fotopasca zachytila rysa.

Pripevní ju na strom a ešte ju zamaskuje kôrou a lišajníkmi, aby si ju nevšimla zver, ale ani ľudia. Niekoľko fotopascí im už ukradli.

Zamaskovaná fotopasca. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Päť dní v stane

Dnes s nami nie je Jakubov kolega Lukáš, ten sa v týchto dňoch venuje inej veľmi dôležitej časti dokumentaristickej práce – a tou je čakanie na rysa v zamaskovanom stane. Objavil rysom ulovené jelenča a čaká, či sa rys poň vráti.

Využívajú na to stan veľký meter a pol krát meter a pol s malým okienkom, z ktorého vytŕča objektív kamery. Chodia doň na striedačku na päť dní a trávia v ňom dvadsaťštyri hodín denne. Nemôžu vyjsť ani na minútu, lebo by to rysa mohlo vyrušiť. V stane tak spia, pijú aj jedia – prevažne suchú stravu. A robia v ňom aj všetky ostatné ľudské potreby.

Stan dokonca nemá ani dno, lebo to vraj šuští a hýbe stanom. Majú tam len karimatku na spanie, a keď sa rozvidnie, posadia sa na malú stoličku.

„A pozeráme a čakáme,“ opisuje Mrocek činnosť, ktorú robia v stane. „Vieme, že rys sa tam môže kedykoľvek objaviť, preto je pre nás fascinujúce aj päť dní pozerať cez malé okienko. A keď príde, je to silný zážitok.“

Rys ostrovid odfotený zo stanu. Foto: Jakub Mrocek

Najťažší je vraj prvý deň. Mrocek vysvetľuje: „Mám veľa úloh súvisiacich s produkciou filmu a zrazu prídem do stanu na päť dní a myslím na to, čo som nestihol, čo treba doriešiť a podobne. No odtiaľ nemôžem ani telefonovať, nanajvýš napísať krátku správu. Postupne sa mi myseľ upokojí a cítim, ako spomaľujem. Ku koncu toho pobytu sa mi zdá, že to rýchlo ubehlo a aj by som ostal dlhšie.“

Byť päť dní nepretržite zavretý v malom stane kdesi v lese, to pre bežného človeka znie ako niečo hrozné, no obaja dokumentaristi si to zjavne užívajú. Ako vo väzení sa tam vraj necítia.

„Inak by som to vnímal, keby mi to niekto prikázal. Ale ja viem, že nechcem vyjsť, lebo to znižuje moju šancu na získanie záberu alebo stretnutie rysa. Chcem urobiť všetko pre to, aby som tú šancu zvýšil, preto dobrovoľne podstupujem ten diskomfort. Som s tým stotožnený a teším sa z toho.“

Je obdivuhodné, akú mieru úsilia a trpezlivosti Jakub s Lukášom vkladajú do tohto dokumentu. 

Ak bude výsledné dielo odrážať toto ich odhodlanie a roky strávené v teréne, máme sa na čo tešiť. 

Nielenže slovenská kinematografia dostane cenný materiál o jednom z našich najtajomnejších zvierat, ale aj naše poznatky z oblasti prírodných vied sa vďaka tomuto počinu pravdepodobne posunú o kus ďalej.