O predvianočných chľastačkách Pomôžem svetovému mieru, keď ožratý objímam cudzích ľudí?

Ani v kresťansko-konzervatívnych kruhoch nie je vždy považované za vhodné, keď sa chlap chváli tým, koľko toho včera vypil.

Mám pre tú kultúrnu zmenu aj isté pochopenie: hluční ožratí ľudia vo vlakoch boli tento týždeň zvlášť nepríjemní a vyčíňanie politikov ako Danko alebo aj Fico nie je vždy v súlade s Churchillovou zásadou, že „som si z alkoholu zobral viac, ako si alkohol zobral zo mňa“.

Ja som jedným z posledných autorov, ktorí z času na čas ešte vyzdvihujú potenciál spoločného pitia pre porozumenie národov.

Žiadny Bukowski pritom nie som.

Pravda je taká, že do tridsiatky som vôbec nepil, potom mi dlhé pobyty medzi Slovanmi – najmä medzi Ukrajincami a Slovákmi – zabezpečili základnú výdrž, ktorá je mi teraz nanič, lebo už dlhé roky nemám kedy a s kým piť.

Náhoda chcela, že v priebehu tohto adventu som sa ocitol hneď v troch chľastačkách, čo presiahlo výkon celých rokov.

Všetci s výnimkou mlčiaceho Arména vyhlásili, že sú za Putina.

Prvá chľastačka bola s Rusmi v tropickom čínskom letovisku San-ja, druhá s ukrajinskými vojakmi v reštaurácii podkarpatského hotela, tretia bol vianočný večierok denníka, ktorý v tejto chvíli čítate.

K bodu 3 je potrebné doplniť, že tam išlo výlučne z mojej strany o chľastačku.

Ani v Postoji sa totiž nepije veľa, väčšina kolegov odišla polotriezvo medzi deviatou a desiatou, iba ja som podceňoval vnútornú silu výbornej slovenskej hrušky, z ktorej tam priniesli jednu fľašku, asi na okrasu alebo pre nejakú nepredvídateľnú krajnú situáciu. 

Najdlhšie, najširšie, najobsažnejšie a najpoučnejšie bolo náhodné adventné pitie s Rusmi na jednom chodníku v Čínskej ľudovej republike. Po nemecky idem o tom napísať veľkú šťavnatú reportáž, keďže však časť mojich slovenských čitateľov reaguje alergicky na takúto tému, zhrniem udalosti v slovenčine len stručne.

Účastníkmi boli: dvaja ruskí Tatári, z ktorých jeden na druhé ráno zaspal v mojej hotelovej izbe na vedľajšej posteli a druhý Tatár na to povedal: „Pozri sa, medveď spí.“

Jeden holohlavý Petrohradčan, ktorý sa na začiatku vojny „panicky bál mobilizácie“, ale medzitým vraj s vnútorným pokojom prijal možnosť padnúť za vlasť.

Jeden Gruzínec žijúci v Číne, ktorý tam priamo na chodníku naučil Číňana grilovať šašlik. Ten však neskôr v noci dostal ťažkú paranoju z mojej prítomnosti, lebo „som už raz sedel tri mesiace v čínskej base a dali mi tam hovno žrať“.

A jeden Armén žijúci v Rusku, ktorý celú noc nič nepovedal.

Všetci s výnimkou mlčiaceho Arména vyhlásili, že sú za Putina.

Inteligentnejší Tatár, ktorý sa menej podobal na medveďa, pozeral pravidelne propagandistické relácie provojnového moderátora Vladimira Soloviova a konfrontoval ma so všetkým, čo tam počul.

Bola z toho debata do pol deviatej ráno. Raz mi unavene vyčítal: „Ty stále opakuješ svoju mantru, že si proti vojne.“ Uznal mi iba to, že nie som úplne taký zlý ako západniari z propagandy Soloviova. 

Úplne na konci, keď už všetci okolo nás odpadli, sa mi k niečomu priznal. S bolestným výrazom v tvári povedal: „Mám problém so ženou. Ona je proti Putinovi.“

„Takže je potom aj proti vojne?“

Tatár skleslo prikývol.

„No počkaj, tvoja žena sa mi páči.“

Z toho mal Tatár ešte hlbšiu depku.

Všimol si aj to, že som si nechcel vypiť na „smrť Rusom!“

Tam na letovisku v čínskych trópoch nebolo žiadne bratríčkovanie. Nikoho som neobjal a nikomu nič také ani nenapadlo.

Nenamýšľam si, že som Tatára, ktorý podľa vlastných slov mal dobré kontakty na FSB, o niečom presvedčil. Ak vôbec, tak jedine možno trošičku začal spochybňovať, či rusofóbia v Európe je naozaj taká „zbesnená“.

Napokon, s jedným Európanom, ktorý žiadnu rusofóbiu nevyžaroval, si vypil.

Na dnešnej Ukrajine je pitie s ukrajinskými vojakmi priam nevyhnutná vec. Stačí sedieť chvíľu v akomkoľvek ukrajinskom pohostinstve a už sa lepia na vás navrátilci z frontu, ktorí chcú piť a rozprávať.

Je to vždy niečo vzácne, tie rozhovory sa točia okolo prvých a posledných vecí života, títo vojaci už nevedia hovoriť o banalitách.

Svoju druhú chľastačku v tomto advente som absolvoval s dvoma haličskými bratmi v zbrani, s bývalým prokurátorom a s právnikom.

Usporiadateľ spoločného pitia bol známy bloger. Bol taký známy, že ho v hoteli nechceli ubytovať – netúžili po opletačkách z jeho zrejme veľmi konkrétnych blogov.

S týmito Ukrajincami sme sa objali viackrát.

Začal s tým vysoko emocionálny bloger a ja som mu tiež chcel prejaviť svoju solidaritu.

Veď spravodlivo bránia svoju podlo napadnutú krajinu a na ten boj som už aj ja dačo prispel.

Prominentný vojenský bloger asi videl, že som za Ukrajinu, všimol si však aj to, že som jeho nápad – získať jadrovú bombu od „nezodpovedných Pakistancov“ na zničenie Moskvy – neodobril.

A všimol si aj to, že som si nechcel vypiť na „smrť Rusom!“

Keď som v utorok po vianočnom večierku Postoja nastúpil do posledného vlaku, bol som pomerne ožratý.

Nálada bola výborná.

Riešil som všetko medzi nebom a zemou aj či je správne objímať cudzích ľudí.

V prvom vlaku ma oslovil levický Róm, ktorý vyslovil veľmi odlišný a veľmi zaujímavý názor na atentát.

Zabudol som, čo povedal, a zabudol som aj to, či ma prosil o peniaze, ktoré som mu pravdepodobne dal.

Pamätám si len to, že som sa ho dojato spýtal, či ho môžem objať, a že on s radosťou súhlasil.

V druhom vlaku, ktorý ma už odviezol do mojej burgenlandskej dediny, som stretol krajana, ktorý bol podobne starý a podobne opitý ako ja.

Rozprával mi, že má dve pomaly už dospelé dcéry a že najväčší strach v živote má z predstavy, že by im nejaký islamista ublížil. Dodal, že napriek tomu stále nechce voliť našich protimigračných nacionalistov.

Táto dilema mi bola veľmi, veľmi známa.

Nerozprával som mu už nič. Opýtal som ho iba, či ho môžem na rozlúčku objať.

Zdalo sa mi, že ani tento náhodný spolucestujúci sa tej ponuke vôbec nečuduje, a srdečne sme sa objali.

Doma som ešte nevedel spať. Riešil som všetko medzi nebom a zemou, vojnu a mier aj či je správne objímať cudzích ľudí, kade chodím.

V tú noc som urobil nebezpečnú vec – napísal som emaily všetkým ľuďom, ktorí mi v týchto dňoch z rôznych dôvodov písali.

Medzi nimi bol Fero Mikloško.

Na druhý deň som našiel povzbudzujúcu odpoveď.

„Podal si teraz svedectvo o tom, že svet je zranený na lásku, lož, fikcie, násilie a potrebuje objatie. Teda ešte raz: Krásne sviatky! Fero“