Bohatá krajina, silná armáda Japonské motto z éry Meidži a slovenský pocit geopolitickej bezvýznamnosti

Či už je slovenský človek „atlantista“, alebo zástanca „zahraničnej politiky štyroch svetových strán“, opísaný sentiment je prítomný hlboko v našom národnom politickom podvedomí: Sme malí a bezvýznamní, preto musíme byť pokiaľ možno zadobre s mocnými tohto sveta, plávať s prúdom, nevyčnievať priveľmi z radu a neupozorňovať príliš na seba spôsobom, ktorý by mohol byť vnímaný negatívne v pre nás relevantných zahraničných mocenských centrách...

Líšime sa medzi sebou hlavne tým, ktoré mocenské centrá a ich názor na nás pokladáme pre seba za relevantné. Pre jednu časť spoločnosti sú týmito vzťažnými bodmi predovšetkým Brusel a Washington, kým pre inú časť Moskva a možno s rastúcou dôležitosťou Peking.

Slovensko ako svetová bezmoc?

Azda na vyššie načrtnutý slovenský pocit geopolitickej bezvýznamnosti narážal aj antropológ Juraj Buzalka, autor kontroverzného knižného bestselleru Postsedliaci, keď prišiel s novotvarom bezmoc – ako protiklad k slovíčku veľmoc. V jednom svojom článku píše s nepredstieranou iróniou o Slovensku ako o „jednej z najvýznamnejších svetových bezmocí“.

Keby sme za tými opozitami chceli hľadať nejakú teóriu, mohli by sme napísať, že krajiny vnímané ako veľmoci disponujú proste „veľkou mocou“, prostredníctvom ktorej dokážu iným aktérom na medzinárodnej scéne vnútiť svoju vôľu. Naproti tomu bezmoci (ako opak veľmocí) sú v zásade krajiny, ktorým ostáva rola pasívnych štatistov medzinárodného systému.

Ako to vyjadril staroveký grécky historik Thukydides vo svojom veľdiele Dejiny peloponézskej vojny: „Právo, ako to vo svete chodí, je otázkou len medzi rovnými v moci, zatiaľ čo silní robia, čo môžu, a slabí trpia, čo musia.“ (5. kniha, odsek 89)

Bezmoci často nemajú moc ani nad vlastným osudom, nieto ešte aby dokázali svoju vôľu vnútiť niekomu inému. Svoje záujmy dokážu spravidla presadzovať len v dočasných či stálejších spojenectvách s inými krajinami, ak ich presvedčia, že ide o záujmy spoločné, alebo ešte tak nanajvýš voči porovnateľne silným partnerom.

Slováci ako malý a politicky mladý národ po väčšinu dejín nemali mocenskú kontrolu ani nad územím, ktoré väčšinovo obývali. Preto je vyššie načrtnuté sebavnímanie i z neho vyplývajúca pasívna, defenzívna či reaktívna zahraničná politika logickým dôsledkom našej historickej skúsenosti i objektívnych geografických obmedzení.

No hoci Slovensko nikdy nebude veľmoc, svoju váhu na medzinárodnej scéne môže vhodne zvolenou politikou zvyšovať. A s tým môže rásť aj naša schopnosť ovládať vlastný priestor, jeho bezprostredné susedstvo a cieľavedomejšie utvárať naše budúce osudy v prostredí konkurujúcich si záujmov väčších hráčov.

Dimenzie moci

Minulosť, samozrejme, nezmeníme. Podobne je daná rozloha a prírodné pomery našej vlasti – ako napríklad podnebné pásmo, fakt, že sme vnútrozemský štát, či nerastné bohatstvo, ktoré (ne)máme.

Niečo málo sa dá robiť s počtom obyvateľov. A to buď vhodnou politikou podpory pôrodnosti, alebo vytvorením priaznivých podmienok na imigráciu. Ako v nedávnom rozhovore pre Postoj upozornil Miloslav Bahna zo Sociologického ústavu SAV, Slovensko sa už teraz mení z krajiny, ktorá bola zdrojom emigrácie, na krajinu, ktorá je zaujímavá pre istú skupinu imigrantov z cudziny.

Sociológ BahnaHovoríme stále o odchodoch zo Slovenska, no sme už krajinou imigrácie

Kristína Votrubová

Infraštruktúra sa u nás rozrastá len pomaly. No inak je miesta u nás dosť aj pre oveľa väčší počet ľudí.

Viaceré štáty západnej Európy majú v skutočnosti väčšiu hustotu obyvateľstva ako naša vlasť. Pred niekoľkými rokmi som upozornil, že keby bolo Slovensko obývané podobne husto ako Belgicko, mali by sme 18 miliónov obyvateľov.

Budujme Slovensko pre osemnásť miliónov občanov

Lukáš Krivošík

Čiže aj keď sa s rozlohou a prírodnými pomermi ako faktormi moci krajiny veľmi hýbať nedá, počet obyvateľov je ovplyvniteľný politickými prostriedkami. Ide však o snahu „na dlhé lakte“, s neistým výsledkom a vlastnou paletou novovytvorených problémov (napríklad v podobe potreby začlenenia imigrantov do slovenskej spoločnosti).

Asi najpružnejšia dimenzia krajiny, ktorá sa aj najzásadnejšie premieta do zahraničnopolitickej váhy štátu vo svete, je jej ekonomická výkonnosť. V nedávnom článku som vyzval, aby stredopravé politické strany na Slovensku opäť otvorili tému zvyšovania hospodárskeho rastu.

V prípade snahy o silnejšiu ekonomiku nejde o cieľ, ktorý by bol nevyhnutne v rozpore so sociálnymi, environmentálnymi či bezpečnostnými prioritami politiky. Naopak, ide o prostriedok na ich dosiahnutie. Za bohatstvo, ktoré generuje hospodársky rast, sa dajú nakúpiť sociálne výdobytky, ale aj environmentálne či bezpečnostné statky.

Po schválení rozpočtuKDH, SaS a Demokrati musia otvoriť tému zvýšenia hospodárskeho rastu Slovenska

Lukáš Krivošík

Krajina môže byť aj malá, no keď je bohatá, dokáže menšie územie a menšiu populáciu kompenzovať schopnosťou nakúpiť si tie najmodernejšie zbraňové systémy a tým poistiť svoju bezpečnosť navonok.

Napríklad ázijský štát Singapur má porovnateľný počet obyvateľov ako Slovensko, no jeho ekonomika je triapolkrát väčšia. A za tieto zdroje si môže dovoliť nakúpiť viac a modernejších zbraňových systémov.

Možno ste trebárs zachytili, že Slovensko si v Spojených štátoch objednalo 14 stíhačiek F-16. Nuž, tak takých má Singapur asi 60. A chce ich postupne nahradiť modernejším typom stíhačiek F-35 v počte 20 kusov, o ktorých sa našim pilotom ani nesníva.

V rebríčku sily konvenčných vojenských síl Global Firepower má päťmiliónový Singapur 30. najsilnejšiu armádu na svete, kým päťmiliónové Slovensko až 69. najsilnejšiu armádu na svete. Singapur je vďaka svojej ekonomickej sile, ktorá sa pretavuje aj do vojenskej sily, mocnejší než mnohé územne väčšie a ľudnatejšie štáty.

Vyššie uvedené si zaslúži rozpísanie. Rebríček Global Firepower, ktorý zoraďuje vojenskú silu štátov podľa stavu ich konvenčných ozbrojených síl (abstrahuje teda od jadrových zbraní), si totiž zaslúži pozornosť vzhľadom na príbehy, ktoré rozpráva.

Najmä v poslednej tretine rebríčka nájdeme veľa krajín, ktoré sú malé, chudobné a vojensky slabé. Ide zväčša o rozvojové štáty v Afrike či Latinskej Amerike, kde sa armáda zmôže z času na čas akurát tak na vojenský prevrat voči vláde či na utláčanie domáceho obyvateľstva.

Inou kategóriou sú krajiny, ktoré sú rozlohou malé, bohaté a súčasne vojensky slabé. Ako napríklad Írsko (na 94. mieste) či Luxembursko (109.). Silnú armádu budovať nepotrebujú, hoci by si ju mohli dovoliť. Írsko má v Európe excentrickú polohu, akýkoľvek potenciálny agresor s výnimkou Spojeného kráľovstva je ďaleko, kým Luxembursko, člen NATO, leží hlboko v aliančnom území a na jeho území sa nachádzajú aj sídla niekoľkých medzinárodných inštitúcií.

Z podobných výhod čerpajú aj Belgicko (70. miesto) či Rakúsko (71), ktoré sa v rebríčku umiestnili tesne za Slovenskom (69. miesto).

Potom sú v rebríčku Global Firepower krajiny, ktoré sú veľké, bohaté a vojensky silné. To sa prirodzene týka jednotky na zozname, Spojených štátov amerických, ale aj krajín, ktoré vnímame ako tradičné historické veľmoci: Spojené kráľovstvo (6. miesto), Japonsko (7. miesto), Taliansko (10. miesto) či Francúzsko (11. miesto).

Inou skupinou sú krajiny, ktoré sú veľké, vojensky silné, ale ich ekonomika je veľká len vďaka množstvu obyvateľov. Ich životná úroveň však zatiaľ nedosahuje tú západnú. Ide o Rusko (2. miesto), Čínu (3. miesto), Indiu (4. miesto), Turecko (8. miesto) či Brazíliu (12. miesto).

No najzaujímavejšie sú krajiny, ktoré zjavne boxujú vyššie, než by naznačovala ich „váhová kategória“. Územím a/alebo obyvateľstvom menšie krajiny, ktoré sa však svojou konvenčnou vojenskou silou umiestnili mimoriadne vysoko.

Ako už bolo uvedené, Slovensko sa nachádza na 69. mieste. Fínsko (50. miesto), Dánsko (48.), Nórsko (41.) a Singapur (30.) sú všetko päťmiliónové krajiny, ktoré sú však vojensky omnoho silnejšie ako my. Môžu si to dovoliť vďaka svojej silnejšej ekonomike.

Zvláštnym prípadom na rebríčku Global Firepower je desaťmiliónový Izrael (17. miesto), ktorý predbehol Ukrajinu (18. miesto), Nemecko (19.), Španielsko (20.) a Poľsko (21. miesto).

No a špeciálnu zmienku si zaslúži Južná Kórea. Umiestnila sa na 5. mieste, hoci ide o 50-miliónovú krajinu na rozlohe asi dvojnásobku Slovenska. Umiestnila sa lepšie než susedné 120-miliónové Japonsko (7.) a predbehla i tradičné európske veľmoci, Spojené kráľovstvo a Francúzsko.

Samozrejme, Južná Kórea udržiava silnú armádu hlavne pre hrozbu z komunistického severu. KĽDR disponuje jadrovými zbraňami, no ak sa vezmú do úvahy len konvenčné zbrane, Pchjongjang sa umiestnil v rebríčku Global Firepower až na 36. mieste.

Južná Kórea má síce v súčasnosti katastrofálnu pôrodnosť, no pokiaľ ide o ekonomiku, vojenskú silu i kultúrnu soft power (K-pop, televízne seriály a pod.), asi žiadna krajina na svete neboxuje tak vysoko nad úrovňou svojej váhovej kategórie.  

Fukoku kjóhei

Zostaňme ešte v Ázii. Japonský ekonóm Saburo Okita (1914 – 1993) zvykol rozprávať príbeh o dávnom bojovníkovi, ktorý si chcel kúpiť veľkolepé brnenie. Bol však chudobný, nemal dosť peňazí. Začal naň teda šetriť tak, že si odopieral jedlo. Jedol len veľmi málo. Napokon sa mu podarilo našetriť potrebnú sumu a brnenie si kúpil. Vzápätí vypukla vojna a bojovník odvážne vyrazil do boja aj vo svojom žiarivom novom brnení. Roky podvýživy sa však podpísali na jeho fyzickej sile. Bol celý vychudnutý. Neuniesol ťarchu svojho brnenia, bolo preňho priťažké, nevedel sa v ňom poriadne pohybovať a protivník ho v boji čoskoro zabil...

V dejinách nájdeme mnoho príkladov krajín, ktoré zbrojili nad rámec svojich ekonomických možností a doplatili na to. Z nedávnej minulosti je asi najzreteľnejší prípad Sovietskeho zväzu, ktorého centrálne plánované hospodárstvo v 80. rokoch už nedokázalo držať krok v pretekoch v zbrojení so Spojenými štátmi.

Okita veril, že z rovnakého dôvodu bolo porazené aj Japonsko v druhej svetovej vojne. Ekonomická základňa krajiny vychádzajúceho slnka proste nestačila na vedenie vojny proti Amerike a ostatným spojencom.

Pritom sa zdá, že ešte o pár desaťročí skôr Japonci vzťahu medzi ekonomickou a vojenskou silou rozumeli lepšie. Keď americký komodor Matthew Perry v roku 1854 prinútil Japonsko otvoriť sa svetu po viac ako dvoch storočiach izolácie, ázijská krajina sa náhle ocitla vo svete, ktorému dominovali európske koloniálne mocnosti. Japonsko si bolestivo uvedomovalo svoje zaostávanie i z toho vyplývajúcu zraniteľnosť voči prípadnej cudzej agresii.

Po krátkej občianskej vojne a obnovení cisárskej autority nastalo takzvané reformné obdobie Meidži (1868 – 1912). Išlo o jednu z najpozoruhodnejších etáp japonských dejín.

Dovtedy feudálna spoločnosť sa počas tejto epochy modernizovala podľa západného vzoru. Krajina budovala priemysel, železničnú sieť, univerzity a aj armádu i námorníctvo. Cieľom bolo vyrovnať sa západným mocnostiam.

Celonárodné ašpirácie tej doby zosobňovalo heslo „Fukoku kjóhei“. Ide o slogan, ktorého korene siahajú do starovekej čínskej filozofie. Možno sa stretnúť s dvomi spôsobmi prekladu. Buď „Bohatá krajina, silná armáda“, alebo „Spraviť krajinu bohatou a armádu silnou“.

To prvé vyjadruje oficiálny cieľ spoločenských reforiem (ekonomické pozdvihnutie krajiny a vojenské zosilnenie, ktoré by jej zaručilo bezpečnosť). No dá sa to chápať aj ako vyjadrenie podmienečného vzťahu medzi obidvomi cieľmi: len bohatá krajina si môže dovoliť silnú armádu.

Druhý preklad vyznieva už nielen ako zadefinovanie si cieľa, ale tak trochu ide aj o výzvu na čin: spravme krajinu bohatou a armádu silnou. Urobme pre to niečo.

Ako sa píše v jednom dobovom dokumente z roku 1870:

„Preto je teraz našou najnaliehavejšou úlohou vytýčiť cestu k všeobecnej civilizovanosti a osvete, všade zakladať školy, podporovať vzdelanosť, vytvárať predpoklady na rozmach bohatstva a sily (obohatiť krajinu a posilniť jej armádu), povzbudiť samurajov a obyvateľstvo k vzájomnej súťaživosti a usilovne pracovať na dosiahnutí nových výdobytkov.“

Reformy éry Meidži priniesli svoje plody. Najneskôr po víťazstve v rusko-japonskej vojne, ktorá prebehla v rokoch 1904 – 1905 a skončila sa ruskou porážkou, nebolo pochybností o tom, že krajina vychádzajúceho slnka je veľmoc, ktorá sa vyrovná európskym mocnostiam.

Myšlienka, že ekonomickú silu možno transformovať do vojenskej sily, je stále aktuálna. Či presnejšie, že udržateľnú vojenskú moc, ktorá neukrajuje príliš zo životnej úrovne ľudí, možno dosiahnuť len vďaka silnému hospodárskemu základu. V medzinárodnom prostredí, ktoré je čoraz rizikovejšie, nejde o banálne konštatovanie. „Fukoku kjóhei“ je tak výzvou aj pre súčasné Slovensko.

Popri ekonomickej a vojenskej sile existuje ešte tretí zdroj moci krajiny. Ide o kultúrnu príťažlivosť alebo soft power. Disponujú ňou nielen Spojené štáty, ale trebárs aj Južná Kórea či Japonsko s ich mimoriadne konkurencieschopnou popkultúrou alebo Izrael vzhľadom na židovské korene kresťanského náboženstva a z toho vyplývajúci naratív.

O tom, že Slovensko by mohlo a malo zvyšovať svoju relatívnu váhu vo svete aj rozvíjaním svojej kultúrnej príťažlivosti či mäkkého vplyvu, sa u nás ešte ani nezačala debata.