Obzory možného Tusk zaradí súkromné televízie TVN a Polsat do „strategickej infraštruktúry“ štátu. Sloboda spravodajstva bude otázna

Írsky historik Charles Townshend v jednej zo svojich kníh opísal revolučné obdobie boja za nezávislosť svojej krajiny ako „čas, keď sa posúvali horizonty možného“.

Táto definícia revolučného obdobia sa dobre zhoduje s tou dnešnou. Rozhodnutie rumunského ústavného súdu zrušiť prvé kolo prezidentských volieb bolo nepochybne takýmto posunom horizontov. Pokračovanie na seba nedalo dlho čakať.

Minulý týždeň sa v Poľsku objavili správy o plánovanom predaji najväčšej televíznej stanice TVN. Podľa neoficiálnych informácií médií sa o TVN, ktorú v súčasnosti vlastní americká spoločnosť Discovery, uchádzali dva subjekty – česká PPF (ktorá záujem o jej kúpu popiera) a maďarská TV2, ktorá je podobne ako väčšina maďarských médií prepojená so súčasným vládnym establišmentom.

Premiér Donald Tusk dôrazne vyhlásil, že žiadny predaj sa neuskutoční bez súhlasu vlády, pretože TVN (ako aj ďalšieho súkromného vysielateľa Polsat) dá zaradiť na zoznam „strategickej infraštruktúry“, podobne ako spoločnosti spravujúce ropovody alebo telekomunikačné siete.

Účelovosť iba mení polaritu

TVN je už dve desaťročia najvplyvnejším poľským médiom, ktoré je ideologicky jasne ukotvené na liberálnej strane politickej barikády. Hoci význam „tradičných médií“ v spoločnosti, samozrejme, systematicky klesá, spravodajské relácie TVN a niektoré jej publicistické programy zohrávali a naďalej zohrávajú kľúčovú úlohu pri vytváraní spoločenských väzieb a formovaní svetonázoru liberálnej časti poľského publika.

Aj preto sa predchádzajúca pravicová vláda pokúsila presadiť zákon, ktorý by obmedzil možnosť neeurópskych spoločností vlastniť médiá. Pochopiteľne, argumentovala pri tom rovnako ako dnes liberáli – strachom z ruského alebo čínskeho vplyvu, hoci všetci vedeli, že ide predovšetkým o amerických vlastníkov TVN.

Nemožno sa ubrániť pocitu, že pravicovú účelovosť v snahe oslabiť vplyvného nepriateľa teraz nahradila účelovosť v obrane vplyvného spojenca. Najmä ak premiér jedným dychom pridáva na zoznam aj druhého hlavného súkromného vysielateľa v krajine, Polsat, o ktorého predaji sa neinformuje a ktorý sa doteraz snažil udržať si čo najväčší odstup od politického konfliktu v krajine.

Nemožno si nepoložiť otázku, ako takéto reálne obmedzenie trhového postavenia spoločnosti ovplyvní jej spravodajstvo.

Na tlačovej konferencii po stretnutí s Emmanuelom Macronom vysvetlil Donald Tusk s odkazom na rumunskú kauzu dôvod svojich plánov týkajúcich sa TVN slovami: „Nedovolíme, aby nám Rusko v Európe vyberalo prezidentov.“

Samozrejme, túto vetu nemožno spochybniť, rovnako ako skutočnosť, že Európa je už dlho cieľom vplyvových operácií ruských spravodajských služieb. Faktom však je aj to, že zahrnutie súkromných médií do sféry, ktorá je strategická pre bezpečnosť štátu, je pomerne prelomovým krokom.

Obrana princípov či spochybnenie voličov?Klince do rakvy demokracie (nielen) v Rumunsku

Maciej Ruczaj

Kritik ruského vplyvu bol len nedávno „rusofóbom“

Je zaujímavé pozrieť sa na to, ako veľmi sa svet zmenil v porovnaní s obdobím, keď bol Donald Tusk prvýkrát predsedom vlády a šéfom poľského liberálneho tábora, teda v rokoch 2007 až 2015.

K základnej výbave „starosvetských“ poľských liberálov patrilo presvedčenie o potrebe privatizácie štátneho majetku a viera v nadradenosť podnikateľskej motivácie nad politickou motiváciou.

Kým dnes takúto búrlivú reakciu vyvoláva predaj súkromnej televízie spoločnostiam z iných členských štátov EÚ, v tom čase im neprekážali ani úvahy o kúpe petrochemickej spoločnosti Lotos ruským Lukoilom. „Neexistuje žiadny ideologický dôvod, aby sme z princípu odmietali investorov z akejkoľvek krajiny vrátane Ruska,“ povedal Tusk v marci 2011. Našťastie tiež upozornil, že vzhľadom na „závislosť Poľska od surovín z Ruska je potrebná určitá obozretnosť“ – a predaj sa nakoniec neuskutočnil.

Napriek tomu sa argument „je to len obchod“ opakoval – aj pri postupnom rozomieľaní odporu voči nemecko-ruskému projektu Nord Stream, matke všetkých ruských „pák vplyvu“ voči Európe.

V období po roku 1989 to bola poľská pravica, v súčasnosti zastrešená stranou Právo a spravodlivosť, ktorá opakovane upozorňovala na činnosť ruských tajných služieb. Viera v sofistikovanosť ruských vplyvových operácií bola jedným zo základných svetonázorových znakov, ktoré odlišovali konzervatívnu a liberálnu časť publika. Opakovane si za to pravica vyslúžila posmech liberálnych médií a politikov – za „špionomániu“ a „rusofóbiu“.

Tento trend potom vyvrcholil po leteckej katastrofe v Smolensku, pri ktorej zahynul prezident Lech Kaczyński. Mimochodom, ešte v roku 2022 tie isté redakcie, ktoré sa teraz pozitívne vyjadrili o Tuskových plánoch týkajúcich sa TVN a Polsat, protestovali proti „útoku vlády PiS na novinárov“ po zatknutí Pavla Rubcova alias Pabla Gonzalesa, jedného z najvplyvnejších dosiaľ odhalených Putinových agentov v Európe, ktorý využíval identitu španielskeho novinára.

Dezinformácie sú hrozbou. Nie sú však väčšou naše vlastné chyby?

Po tretie, je zaujímavé sledovať, ako sa úplne zmenili niektoré základné filozofické postoje, na ktorých stavajú oba tábory. V 90. rokoch 20. storočia duchovný otec poľského liberalizmu Adam Michnik tvrdil, že demokracia a sloboda nevyhnutne znamenajú prijatie určitého relativizmu: „Sloboda znamená zrovnoprávnenie ľudí s hriechom a cnosťou, múdrosťou a hlúposťou, pravdou a klamstvom, láskou a nenávisťou.“

Tento prístup bol argumentom v prospech pluralizmu a slobodnej voľby a proti snahám pravice „chrániť“ verejný priestor pred určitými javmi počnúc pornografiou a končiac propagáciou komunizmu.

Pochopiteľne, ako v prípade TVN, tak aj rumunských volieb sú všetky ostatné argumenty prekryté prevažujúcim dôrazom na bezpečnosť štátu, ktorý vychádza z presvedčenia, že z Moskvy sa vedie hybridná vojna proti Západu.

V tejto vojne sa zdá, že najväčšou hrozbou pre bezpečnosť západných spoločností nie je napríklad nemecká energetická politika z predvojnového obdobia (algoritmy sociálnych sietí mi teraz denne ponúkajú knižné vydanie memoárov Angely Merkelovej...) či neochota veľkej časti európskych štátov brať ruskú hrozbu vážne a investovať do svojich obranných kapacít. Najväčšou hrozbou sú dezinformácie. Kľúčový boj sa vedie o duše, nie o telá našich spoluobčanov.

Do pozície dogmy sa tak dostáva predstava, že dnešná kríza, do ktorej sa dostali takmer všetky západné štáty prejavujúce ostrejšiu polarizáciu a posilňovanie politických síl spochybňujúcich systém, je otázkou, ktorú možno vyriešiť „správnou výchovou“ alebo lepším dohľadom nad informačnými tokmi.

Zopakujme ešte raz – nejde o to spochybňovať ruské vplyvové operácie proti Západu. Avšak nemali by sme zabúdať, že Moskva, rovnako ako ani diabol v katolíckej teológii alebo dementori z Harryho Pottera, nedokáže vykúzliť niečo z ničoho. Pasie sa na našich vlastných hriechoch, fóbiách a temných túžbach.