Dojmy z čínskej cesty Môžeme dúfať v priateľskú, ba dokonca kresťanskú Čínu?

Z toho, čo som videl, a zo spravodajstva lepších znalcov Číny, ako som ja, sa mi nateraz zdá, že vladárovi Si Ťin-pchingovi sa už podarilo priblížiť k svojej tradične čínskej koncepcii tchien-sia, v ktorej je Čína globálne dominantnou mocnosťou.

Podstata tej Siovej vízie vraj je, aby bola Čína uznávaná, prijímaná a vítaná ako najvyspelejšia a najcivilizovanejšia krajina na svete. Každý by sa chcel spojiť a spolupracovať s týmto najobdivuhodnejším národom sveta alebo sa ním inšpirovať. Čína by tak nemusela použiť silu, pretože každý by prišiel z vlastnej vôle...

Európan, ktorý sa z Číny vráti domov, v mojom prípade cez Budapešť do východného Rakúska, má práve takýto pocit – že prišiel z najvyspelejšej krajiny do niečoho, čo trochu pripomína skôr tretí svet.

Čínskymi očami aj u nás na „vyspelom“ západe Európy je totiž všetko staré, ošúchané a pochmúrne, všetko škrípe, hrkoce a hučí, vlaky sú pomalé a aj tak meškajú, no a doprava v bezvýznamnom rakúskom alebo slovenskom mestečku je v dôsledku čínskej e-revolúcie nepríjemnejšia ako v centre 17,5-miliónového mesta Šen-čen.

Európan, ktorý sa z Číny vráti domov, má pocit, že prišiel z najvyspelejšej krajiny do niečoho, čo trochu pripomína skôr tretí svet.

Je tu aj dojem veľkej národnej konsolidácie.

Udalosti roku 2022 ukázali, že režim Komunistickej strany Číny si už nemôže dovoliť s občanmi všetko: keď sa kritická masa ľudí v čase omikronu vzbúrila proti nekonečným lockdownom, vláda zo dňa na deň svoje mimoriadne kruté opatrenia zrušila – ľudia vtedy reálne hladovali a v niektorých prípadoch v hermeticky uzavretých panelákoch aj zomreli.

KSČ si napokon uvedomila, že s novou strednou vrstvou takto zaobchádzať už donekonečna nemôže. Môže si však dovoliť najrozsiahlejšie špehovanie v histórii ľudstva.

Náramky ako zosilňovače feng šuej

Chcem však povedať niečo o duchovne.

V tomto ohľade som videl veľké prázdno. Za desať dní som iba dvakrát zazrel budhistického mnícha, na nespočetných nových miliónových sídliskách a v mestách, ktoré som precestoval, som si nevšimol ani jeden chrám.

Viera modernej Číny je akýsi kolektivistický digitálny materializmus so štipkou bezplatnej povery: všade sa predávajú a všade sa nosia čínske náramky šťastia. Tie sú typom zosilňovača feng šuej, prinášajú vraj do života harmóniu, no a život v harmónii v čínskom ponímaní priťahuje šťastie a prosperitu.

Dosť banálna vec. Keby náramky šťastia neboli v niektorých prípadoch spojené s krížmi. A keby Číňania – prevažne Číňanky – nenosili – najmä ako náhrdelník – kríže.

Nosenie krížov je na čínskej pevnine badateľným, ale predsa len menšinovým javom, v Hongkongu je to päť rokov po potlačení prodemokratických protestov masívne.

Niektorí tvrdili, že ide iba o módu: napríklad mladík, ktorý bol v sprievode veľmi sympatickej kočky, rezolútne popieral, že tri tučné, starosvetsky vyzerajúce kríže na jeho hrudi majú niečo s kresťanstvom.

Včera na wuchanskom trhuTotalita, ktorú som zažil na svojej prvej čínskej ceste, je perfektnejšia, ako si myslíme

Martin Leidenfrost

Nie náboženstvo, ale Kristus

Náhoda chcela, že som natrafil na jedného kresťanského misionára.

Stalo sa to na hlavnej pobrežnej promenáde Hongkongu, len niekoľko sto metrov pod obrovským oblúkom, v ktorom sídli vláda a už len čiastočne demokraticky zvolený parlament osobitnej administratívnej oblasti Hongkong, a kúsok pod parkom, v ktorom sa v roku 2019 konali masové demonštrácie.

Na nábreží bolo zvláštne zariadenie: bolo dlhé, úzke a oplotené, na bránach blikali výstražné bezpečnostné svetlá a mávala tam veľká červená čínska vlajka. Bolo možné pozerať sa cez plot, funkcia tohto zariadenia mi stále nebola jasná, no a ihneď vybehol zvnútra čínsky vojak a jasnými gestami ma odohnal.

Asi päťdesiat metrov ďalej bola pouličná kaviareň a čuduj sa svete: všetci hostia, ktorých som sa opýtal, tvrdili, že zariadenie čínskej armády si nikdy v živote nevšimli.

Oslovil som dvoch miestnych chalanov, ktorí boli v čiernom ako kedysi protestujúca hongkonská mládež a pili spolu limonádu. Jeden z nich nosil kríž – a ten už nepopieral, že je aspoň „spolovice“ na ceste ku Kristovi. Jeho starší priateľ dokonca pracoval na plný úväzok pre protestantskú kongregáciu, ktorej meno nechcel uviesť, a chystal sa ísť niekam na misiu, pravdepodobne do Thajska.

Hongkonský misionár povedal: „To nie je o náboženstve. Náboženstvo je súbor pravidiel, to nie je zaujímavé. Ja chcem len nasledovať Ježiša.“ Bolo cítiť, že o katolicizme nemá najvyššiu mienku. Keďže Vatikán v posledných rokoch kolaboruje s pekinským režimom, rozumel som mu.

Chalani zažili, ako veľká časť ich kamarátov po roku 2019 a počas pandémie z Hongkongu odišla. Približne pol milióna zo sedemapolmiliónového hongkonského obyvateľstva emigrovalo, najmä do Británie, „aj keď niektorí sa už aj vrátili“. S hongkonskou demokraciou to takto vyzerá beznádejne.

Kardinál Zen Ze-kiunMuž, ktorý prišiel pápežovi povedať, že jeho ľudia robia chybu

Pavol Rábara

Hlboká viera je aj v Hongkongu výnimkou

A s kresťanstvom? Odkiaľ sa vzali všetky tieto kríže?

Hongkonský misionár mi dal triezve odpovede. „Oni“ – myslel tým čínskych komunistov – „hlavne nechcú trable v krajine. No keď nasleduješ Krista, tak to znamená, že ty trable vlastne chceš. Takže ja s problémami rátam.“

„Naši kresťania tam fungujú tak, že sa maskujú napríklad ako bežecký klub. Naozaj aj spolu behajú, no potom sa ešte aj modlia v nejakej obývačke.“

Rozprával, že jeho spoločenstvo má niekde na čínskej pevnine skrytého misionára. „Naši kresťania tam fungujú tak, že sa maskujú napríklad ako bežecký klub. Naozaj aj spolu behajú, no potom sa ešte aj modlia v nejakej obývačke.“

Nevedel povedať, koľko duší ich misionár v Číne už spasil. Nemal v tom veľké oči.

Bol podľa vlastných slov smutný z toho, že hlboko prežívaná kresťanská viera je aj v čoraz slobodnejšom Hongkongu výnimkou. Hongkonskí kresťania – podľa oficiálnej štatistiky približne desatina obyvateľstva – sú podľa neho v priemere „takí bohatí ľudia, ale napriek tomu dávajú zúfalo málo zo svojho bohatstva“.

Keď skusmo citujem z evanjelia: „To skôr prejde ťava uchom ihly, ako boháč vstúpi do Božieho kráľovstva,“ misionár nadšene prikývne a preloží to svojmu priateľovi do kantončiny.

Takže čo? Nosenie krížov, dokonca nosenie staroeurópskych krucifixov s Kristovým telom je v niektorých prípadoch iba módou a v iných znakom toho, že ľudia v mori bezduchého materializmu hľadajú niečo iné.

Môžeme sa nádejať a môžeme sa za obrátenie Číny modliť, ale v danej situácii nevyzerá pravdepodobne, že Čína bude skoro kresťanská.

Na záver som ukázal na záhadné zariadenie s červenou čínskou vlajkou a mladého hongkonského kresťana som sa opýtal: „Čo ak oni teraz celý nás rozhovor vypočuli?“

On im ukázal dlhý nos.