Čínski kronikári v ilegalite Pre pravdu riskujú svoje životy a budujú archu, ktorá prežije súčasnú potopu

Osem nocí študenti ručne vyrývali texty do platní. Používajúc jednoduchú kopírku ukrytú v továrni na výrobu kyseliny sírovej, vydali tridsať kópií svojho osemstranového časopisu, ktorý nazvali Spark (Iskra, 星火) podľa čínskeho príslovia, ktoré hovorí, že „jedna iskra v prérii môže zapáliť oheň“ (星火 燎原).

Študenti poslali Iskru vysokopostaveným úradníkom vo veľkých mestách, kde mali svoje kontakty. Po vydaní druhého čísla Iskry bolo zadržaných a uväznených 43 študentov. Traja boli popravení.

Počas Veľkého skoku (1957 – 1959), čo bol neuvážený pokus Mao Ce-tunga rýchlo predbehnúť Spojené štáty v produkcii obilia a ocele, autorov Iskry vyhnali na vidiek do vyhnanstva.

Študenti videli, že politika nútenej kolektivizácie a industrializácie má katastrofálne dôsledky vedúce k masovému hladomoru. Písali články o hroznej situácii odohrávajúcej sa na vidieku v nádeji, že ich časopis otvorí oči členom komunistickej strany, aby zrušili svoj pomýlený experiment.

Len veľmi málo ľudí čítalo Iskru, avšak novinár Ian Johnson, ocenený Pulitzerovou cenou, vo svojej knihe Sparks: China’s Underground Historians and Their Battle for the Future (Iskry: Čínski kronikári v podzemí a ich boj za budúcnosť) píše o prekvapujúcom „posmrtnom“ živote tohto časopisu.

V roku 1960 bolo vydávanie Iskry zastavené, avšak v prvej dekáde 21. storočia vojnový veterán a filmár Hu Jie dal výpoveď v zamestnaní a odišiel robiť dokumentárne filmy o tomto časopise a jeho tvorcoch. Hu viedol rozhovory s väčšinou z jeho preživších tvorcov a natáčal filmy s cieľom zachovať históriu jeho vydávania. Povedal Johnsonovi, že títo mladí ľudia zomreli za nás a to najmenšie, čo môžeme pre nich urobiť my, je zapamätať si ich obeť.

Osamelý boj, vytrvalosť, samota v člne, stretávanie sa s obrovskými skúškami: toto v dnešnej dobe charakterizuje život nezávislého spisovateľa v Číne.Zdieľať

Hrdinkou Huovho filmu z roku 2004 nazvaného Hľadanie duše Lin Zhaovej sa stala poetka Lin Zhaová, ktorá prispievala do Iskry. Keď Lin nebola práve pripútaná k stoličke alebo zbitá strážami, na zdrapy papiera písala básne a eseje tak, že si sponkou do vlasov prepichovala prsty a písala svojou krvou ako atramentom. Keď sa jej papier minul, písala na svoje šaty.

Lin tiež svojou krvou kreslila na steny väznice obrázky kadidelnice a kvetov. Každú nedeľu od 9.30 do 12.00 zachovávala to, čo nazývala veľkou cirkevnou pobožnosťou: spievala náboženské piesne a modlila sa modlitby, ktoré sa naučila, keď chodila do metodistickej dievčenskej školy. Väzenskí strážcovia jej navliekli cez tvár tesnú kapucňu, ktorá jej sťažovala dýchanie a znemožňovala hovoriť.

Lin bola popravená 29. apríla 1968. Predstaviteľ komunistickej strany 1. mája navštívil Lininu matku so žiadosťou, aby zaplatila poplatok za náboj, ktorým bola zavraždená jej dcéra.

Väzenskí strážcovia úzkostlivo chránili to, čo Lin napísala, s cieľom zdokumentovať jej kontrarevolučného ducha. Po Maovej smrti boli Linine zápisky odtajnené a poslané jej rodine.

Ian Johnson vo svojich Iskrách uvádza príbehy ľudí, ako sú Lin Zhaová a Hu Jie, čínski novinári a filmári, ktorí, často s veľkým osobným rizikom, skúmajú najtemnejšie udalosti čínskeho komunizmu. V Iskrách sa stretávame s Ai Xiaomingovou, ktorá z rozhovorov s desiatkami ľudí, ktorí prežili v tábore nútených prác Jiabiangou, a ich rodinami nakrútila sedemhodinový dokumentárny film Jiabiangouská elégia (夹边沟祭事).

Stretávame sa aj s novinárom Tanom Hechengom, ktorý odhalil históriu hromadného vyvraždenia deviatich tisícov nevinných mužov, žien a detí v provincii Hunan pod vedením komunistickej strany. Tan Hecheng venoval štyridsať rokov svojho života skúmaniu tohto príbehu o systematickom vraždení, čo nakoniec viedlo v roku 2010 k vydaniu jeho knihy The Killing Wind (Smrtiaci vietor). „To, že sme toto dokumentovali, nebolo z nejakého donkichotstva,“ píše Johnson. „Bola v tom tvrdá kalkulácia, že sa to vyplatí nie Tanovi osobne, ale pre jeho krajinu.“

Obálka knihy Sparks: China’s Underground Historians and Their Battle for the Future (Iskry: Čínski kronikári v podzemí a ich boj za budúcnosť). Foto: amazon.com

V Iskrách disidenti fungujú vo svojom vlastnom čase, v noci, po mnohých rokoch strávených vo väzení, niekedy držaní v byte pod 24-hodinovým dohľadom. A predsa vytvorili hlboké, ambiciózne diela rovnocenné veľkým spisovateľom z čias studenej vojny, ako boli Alexander Solženicyn, Josef Brodský alebo Irina Ratušinskaja.

Títo ruskí disidenti mali v čase, keď písali svoje diela, len malý vplyv na svoju krajinu, avšak ich vízie sa ukázali byť trvácnejšie ako vízie ich sovietskych prenasledovateľov. Súčasný čínsky prezident Si Ťin-pching považuje kronikárov v podzemí za smrteľnú hrozbu pre Čínsku ľudovú republiku.

Alternatívy k štátom propagovanej propagande komunistickej vlády nazýva „historickým nihilizmom“ a, rovnako ako Mao Ce-tung pred ním, považuje Chruščovovo odmietnutie Stalina za začiatok hniloby, ktorá viedla k rozpadu Sovietskeho zväzu.

Si Ťin-pching nalieha na to, aby sa táto sovietska chyba už nikdy nezopakovala, a čínsky komunizmus nazýva „zavŕšením dejín“. To znamená, že čínska komunistická strana sa musí chrániť pred „zlom“, ako sú revizionistické dejiny, konštitucionalizmus, občianska spoločnosť, slobodná tlač a univerzálne hodnoty.

Cudzincov, ktorí provokujú otázkami o minulosti komunistickej strany, obviňuje Si Ťin-pching z „odstraňovania miechy“ z čínskej rasy. „Pre nás Číňanov je história naším náboženstvom,“ napísal čínsky disident Hu Ping.

„Keby komunistickí hrdinovia neboli takí hrdinskí, keby Mao nebol nadaným básnikom a mysliteľom, keby Červená armáda skutočne neporazila japonských útočníkov a keby bol základný zákon strany o pozemkovej reforme krutým omylom, potom akým právom by vládla táto strana?“ pýta sa Johnson.

Väčšina umelcov, s ktorými Johnson vedie rozhovory, vie, že ich diela sa v súčasnej Číne nikdy nezverejnia. Všetci vedia, že riskujú svoje životy a slobodu, keď svedčia o pravde.Zdieľať

Životy disidentov spochybňujú konvenčné učenie o tom, ako máme na Západe vnímať Čínu. Táto krajina bola odpísaná ako celá reťaz „dystopických hrôz“ vrátane 24-hodinového dohľadu, kultúrnej genocídy, odoberania orgánov a agresívneho nacionalizmu. Johnson nám však ukazuje inú Čínu. Súčasných disidentov považuje za súčasť čínskej tradície jiang hu (rieky a jazerá, 江湖). Jiang hu je divoký kraj mimo dosahu vlády, v ktorom vládne spravodlivosť (义).

Väčšina umelcov, s ktorými Johnson vedie rozhovory, vie, že ich diela sa v súčasnej Číne nikdy nezverejnia. Všetci vedia, že riskujú svoje životy a slobodu, keď svedčia o pravde. Sú vytrvalí, pretože chcú vytvoriť záznamy pre budúce generácie, „archu, ktorá prežije súčasnú potopu“.

Nezávislá novinárka Jiang Xueová napísala o Iskre pre časopis Today (Dnes) vychádzajúci v Hongkongu vyše 20-stranovú štúdiu. Útechu pri svojom osamelom volaní nachádza vo veršoch básnika Liu Zongyuana z ôsmeho storočia:

Starec v pršiplášti
Sám v člne na mori
Loví ryby v mrazivom
Snehu rieky

Osamelý boj, vytrvalosť, samota v člne, stretávanie sa s obrovskými skúškami: pre Jiang Xueovú toto v dnešnej dobe charakterizuje život nezávislého spisovateľa v Číne.

„Aj v tých najtemnejších časoch,“ píše historička Hannah Arendtová, „máme právo očakávať nejakú inšpiráciu.“ Zvykli sme si už na temnotu súčasnej Číny. Johnson nám však ukazuje malé záblesky svetla skryté na harddiskoch a miniatúrnych platniach, ktoré sa však zajtra môžu rozvinúť do plápolajúcich ohňov.

Autor je profesorom teológie na The King’s College v Manhattane, publikuje v novinách a časopisoch, ako sú The Wall Street Journal, The American Interest, Religion Unplugged, Newsday, Society, Human Rights Review, Public Discourse, Academic Questions a Reason.

Pôvodný text: China’s Dissident Historians. Uverejnené v spolupráci s The Public Discourse, preložila Daniela Richards.