Nečakaný zvrat občianskej vojny Aleppo padlo, Asadov režim sa môže zrútiť. Čo to znamená pre Sýrčanov?

Ofenzíva, ktorá sa začala v stredu, je až pozoruhodne úspešná. Islamistickí rebeli ju pôvodne zamýšľali ako ofenzívu s obmedzenými cieľmi, no rýchlo dokázali prelomiť obranné línie sýrskeho režimu a už na tretí deň dobyli druhé najväčšie mesto Sýrie – Aleppo.

Toto veľkomesto s asi dvoma miliónmi obyvateľov bolo už od roku 2012 rozdelené na oblasti, ktoré kontroloval Asadov režim, a tie, ktoré držala pod kontrolou povstalecká Slobodná sýrska armáda (FSA), než ho Asadove vojská s ruskou pomocou dobyli v lete 2016.

Väčšinu úspechov pritom slávi povstalecká Vláda spásy Sýrie (SSG), ktorá sa opiera najmä o moc Organizácie pre oslobodenie Levanty/Veľkej Sýrie (HTŠ, teda Haját Tarik aš-Šám). Skupina, ktorá držala územie okolo mesta Idlib, za tri dni zdvojnásobila svoje územie a stojí na hranici mesta Hama. Jej jednotky tak postúpili 70 kilometrov ďalej na juh a na východ, pričom dobyli aj rad menších miest ako Sarakib a Morek, ležiace na strategicky významnej diaľnici M5.

Povstalci sa pri svojej ofenzíve zmocnili veľkého množstva zbraní, tankov, delostrelectva a aj lietadiel, ktoré pri svojom úteku zanechali jednotky režimu. Do rúk im padol aj nový ruský systém protivzdušnej obrany Pancir.

Vlastné ofenzívy spustili aj ďalšie frakcie, Kurdmi dominované Sýrske demokratické sily SDF (v ich radoch bojujú aj kresťanské milície) a s Tureckom spojená Sýrska národná armáda, ktorá pozostáva zo zvyškov bývalej Slobodnej sýrskej armády.

Islamský štát v zelenom?

V sýrskej občianskej vojne sa tak končí pomerne tichá fáza, ktorá panovala od roku 2020 a počas ktorej sa línie frontu výrazne neposúvali. To však neznamená, že by sa nebojovalo, v Sýrii aj v posledných rokoch každý týždeň zomierali desiatky ľudí.

Medzi Sýrčanmi sa líšia interpretácie, či je porážka Assada víťazstvom alebo ďalším problémom.

Na jednej strane stoja prevažne sunnitskí moslimovia, mnohí z nich tvrdia, že všetko bude lepšie než Assadov režim, a argumentujú, že HTŠ sa v posledných rokoch zbavilo najradikálnejších islamistických myšlienok a dnes vystupuje umiernene. Medzi menšinami, nielen kresťanmi, ale aj šiítmi a Kurdmi (ktorí sú rovnako ako väčšina Arabov sunniti), však zatiaľ prevládajú obavy z vzniku nového kalifátu.

Poukazujú pritom na genézu HTŠ, ktorá vzišla z Frontu an-Nusra (JN), sýrskej odnože teroristického hnutia Al-Káida. Aj Spojené štáty preto HTŠ doposiaľ považujú za teroristickú organizáciu. O islamistickom zmýšľaní HTŠ svedčí aj samotný názov, ktorý namiesto súčasného názvu pre Sýriu (Suríja) využíva historický arabský názov aš-Šám.

Po dobytí Aleppa koluje množstvo videí, ktoré ukazujú ich zločiny, v niektorých prípadoch však ide o staršie videá Islamského štátu z iných častí Sýrie. V aspoň jednom prípade však bola zdokumentovaná vražda niekoľkých prorežimných vojakov po tom, ako sa vzdali.

Páchateľmi bola v tomto prípade skupina uzbeckých islamistov, ktorí sa na ofenzíve podieľali. Sýrčania naklonení opozícii preto tvrdia, že skutočný problém nie sú Sýrčania v HTŠ, ale zahraniční islamisti.

Temná minulosť

„Na rozdiel od typického modus operandi vtedajších džihádistov, Džawlání v roku 2012 začal budovať JN v Sýrii ako niečo viac ako utajovanú organizáciu; skupina sa tiež snažila spolupracovať s ďalšími povstalcami bojujúcimi proti Asadovmu režimu. Bránením ľudí pred Asadom, poskytovaním sociálnych služieb a zdržaním sa zameriavania sa na ideologických rivalov v prvých rokoch vojny sa JN úspešne začlenila do miestnej sociálnej štruktúry,“ píše odborník na HTŠ Aaron Zelin vo svojej knihe The Age of Political Jihadism, v ktorej sa podrobne venuje tejto skupine.

Ešte v roku 2013 hnutie an-Nusra spolupracovalo s ďalšími salafistickými skupinami a vznikajúcim Islamským štátom. Spolu s nimi podniklo útok na alevitské dediny v provincii Latakia, pri ktorom zabili aj okolo 190 civilistov. Odôvodňovali ho pritom tým, že Alaviti tvoria najdôležitejšiu baštu Asadovho režimu. Obsadzujú nielen zhruba tri štvrtiny dôstojníckych pozícií v armáde, ale aj sám Bašár al-Asad je Alavitom.

Aj keď zločiny Asadovho režimu, ako napríklad útok chemickými zbraňami v Ghúte, boli podľa Zelina „ďaleko horšie“ a dosiahli „industriálnu mierku“, odborník pripomína, že nemôžu slúžiť ako legitimácia týchto činov.

Postupne sa však JN pod vedením Džawláního s Islamským štátom rozkmotrilo a začalo bojovať proti tejto teroristickej skupine, v roku 2016 aj definitívne preťalo väzby na Al-Káidu.

Dnes sa HTŠ usiluje o iný imidž. Namiesto náboženského fundamentalizmu sa pokúša prezentovať ako „dobrý správca“. Do dobytých (alebo z ich perspektívy oslobodených) území organizácia rýchlo vyslala bagre na opravu pokazených ciest, v Aleppe sa pokúša zorganizovať spoľahlivé zásobovanie potravinami a elektrinou.

Už od roku 2015 HTŠ vysielala signály do USA, že neplánuje expandovať mimo Sýrie a nebude tolerovať plánovanie a vykonávanie teroristických útokov zo svojho územia.

Fakt, že tieto sľuby nie sú úplne spoľahlivé, ukazuje prípad vraždy učiteľa Samuela Patyho vo Francúzsku. Páchateľ Abdoullakh Anzorov mal pred útokom cez sociálne siete kontakt s jedným z tadžických bojovníkov v HTŠ. „Je nepravdepodobné, že by HTŠ ako organizácia mala niečo spoločné s útokom, ale ilustruje to, že jednotlivci žijúci na jej území by sa mohli iniciatívne spojiť s ľuďmi v zahraničí a podnietiť ich, aby konali,“ myslí si Zelin.

Spolu so zmenou názvu v roku 201 a s vytvorením Vlády spásy Sýrie (SSG) s ďalšími povstaleckými skupinami sa HTŠ usilovala pôsobiť umiernenejšie. Naďalej však chce nahradiť sekulárnu socialistickú vládu strany Ba’ath islamistickým režimom.

Čo to presne bude znamenať, je nejasné, keďže medzi trebárs Islamskou republikou Pakistan, Saudskou Arábiou alebo Islamským štátom jestvujú výrazné rozdiely, hoci všetky tieto entity pre seba nárokujú štát na islamskom základe.

Isté však je, že sa aj oproti rokom 2013 – 2015 menej radikálna HTŠ výrazne líši od pôvodne sekulárnej Slobodnej sýrskej armády.

Kresťania v ohrození?

Vzhľadom na islamistické pozadie HTŠ dobytie Aleppa vyvoláva obavy, čo ich vláda prinesie pre miestnych kresťanov.

V meste žije niekoľko kresťanských komunít, okrem iného pravoslávni kresťania patriaci pod patriarchát v Antiochii (dnes sídliaci v Damasku) a gréckokatolícki kresťania Melktiskej cirkvi. V Aleppe žije aj väčšina sýrskych Arménov, potomkov preživších Arménov z čias osmanskej genocídy v roku 1915. Pred vojnou v krajine žilo asi stotisíc Arménov, z čoho zhruba 60-tisíc žilo v Aleppe.

Pred vojnou v Sýrii kresťania tvorili okolo 10 percent populácie, podľa súčasných odhadov však väčšina z nich v dôsledku občianskej vojny utiekla do Európy.

Lídri HTŠ vyhlásili, že kresťania sa ich nemusia obávať, a garantovali im bezpečnosť života a majetku aj právo na praktizovanie svojho náboženstva. Len čas ukáže, či svoj sľub dodržia.

Sýrski kresťania, ktorých kontaktoval Postoj, organizácii neveria a považujú ju za teroristov, ale potvrdili, že zatiaľ k násilnostiam voči kresťanom v Aleppe zo strany bojovníkov HTŠ nedošlo.

Mnohí odporcovia Asadovho režimu tvrdia, že kresťania sa zo strany Vlády spásy Sýrie (SSG) nemusia ničoho obávať a môžu naďalej slobodne praktizovať svoje náboženstvo. Opozičné médiá napríklad ešte v lete informovali o návrate kresťanov do Idlibu, ktorý sa už vtedy nachádzal pod kontrolou SSG.

Doposiaľ najväčší útok na miestnych kresťanov vykonalo Rusko, ktoré zbombardovalo františkánske kolégium v Aleppe. O ruskom nálete informovalo talianske ministerstvo zahraničných vecí.

Stratégia režimu: Pomsta

Rýchly kolaps Asadových vojsk šokoval pozorovateľov. Aj keď sa zdá, že postup opozície sa nateraz spomalil, povstalci ešte stále zaberajú nové územie. Ak by v novej ofenzíve dokázali dobyť aj mestá Hama a Homs, odrezali by Alavitmi dominované pobrežie, odkiaľ Asad čerpá väčšinu podpory, od juhu krajiny, kde leží hlavné mesto Damask.

Jedným z faktorov, ktorý povstalcom pomohol, je nasadenie dronov. Vďaka nim dokázali údajne zabiť aj prinajmenšom jedného zo sýrskych generálov. O život prišiel aj jeden iránsky generál, ďalší sýrsky generál padol do zajatia. Ďalším faktorom v prospech rebelov bolo, že sýrsky prezident Bašár al-Asad sa v čase ofenzívy nachádzal v Moskve.

Úspech rebelov ukazuje aj to, aká nepopulárna je Asadova vláda, v akej miere závisí od pomoci Iránu, Hizballáhu a Ruska. Keďže Hizballáh je výrazne oslabený svojou porážkou vo vojne proti Izraelu a Rusko je viazané na Ukrajinu, aj doteraz pevná Asadova stolička sa znovu začína potácať.

Ak sa režimu v Damasku nepodarí rýchlo znovu prevziať iniciatívu, povstanie môže znovu vzplanúť aj v regiónoch, v ktorých ho pred niekoľkými rokmi s ruskou a iránskou pomocou úspešne potlačil. Demonštranti v meste Daraa, kolíske revolúcie na juhu krajiny, nahradili vlajky režimu revolučnými vlajkami a do ulíc vyšli aj obyvatelia mesta Zakyah na predmestí Damasku.

Vojna sa však ešte nekončí, sýrska armáda preskupuje sily. Do Sýrie navyše smerujú Iránom podporované šiitske milície z Iraku, ktoré už v uplynulých rokoch zasiahli v prospech Assadovho režimu, a to nielen proti teroristom z Islamského štátu, ale aj proti sekulárnej demokratickej opozícii.

Režim po prvotnom kolapse frontu aspoň dočasne dokázal vytvoriť nové obranné pozície a v odvete bombarduje Idlib a Aleppo.

Nálety si vyžiadali početné civilné obete. Aj keď sa udeje to, čo bolo ešte pred týždňom nepredstaviteľné – teda že Asad vojnu prehrá a skutočne bude musieť odstúpiť –, neudeje sa to bez toho, aby dovtedy nezabil čo najväčší počet Sýrčanov.