Memento pre stredoeurópskych konzervatívcov Kam sa posunuli Donald Tusk a jeho strana

Znie to možno až neuveriteľne, ale boli časy, keď dvaja dnešní nezmieriteľní poľskí politickí rivali mali k sebe celkom blízko.

Právo a spravodlivosť (PiS), ale aj Občianska platforma (PO) boli v roku 2005 symbolmi zmeny politických pomerov v Poľsku.

Mnoho Poliakov bolo nespokojných so stavom, keď postkomunistcké elity stále držali v rukách veľkú politickú a ekonomickú moc. Verejnému priestoru zároveň dominoval okruh okolo Gazety Wyborczej a Adama Michnika, ktorý za najväčšie hrozby pre moderné Poľsko považoval vlastenectvo (v ich ponímaní nacionalizmus) a katolicizmus.

Politickým vyjadrením vzbury voči týmto pomerom, ktorá sa v Poľsku nazýva aj prechod od tretej k štvrtej republike, boli práve PiS a PO.

Obidve strany spájal záujem skoncovať s privilegovaným postavením postkomunistických oligarchov, zreformovať justíciu a zbaviť ju sudcov, ktorí počas komunizmu posielali do väzenia aktivistov opozície, a vrátiť Poľsku historickú pamäť.

Obe strany neboli vtedy vzdialené ani hodnotovo, keď aj v PO pôsobilo viacero verejne angažovaných katolíkov a ľudí s konzervatívnymi názormi, ako bol napríklad Jan Rokita.

Ani medzi vtedajším šéfom PiS Lechom Kaczyńským a Donaldom Tuskom neexistovali ešte neprekonateľné ideologické rozdiely.

Poľsko pozná kandidátov na prezidentaProti progresívnemu primátorovi Varšavy sa postaví konzervatívny historik komunizmu

TASRPostoj

Prešlo dvadsať rokov a veľa sa zmenilo. Občianska platforma sa posunula natoľko doľava, že v kultúrnych témach je dnes medzi dvoma najsilnejšími poľskými stranami takmer neprekonateľný zákop.

Súčasťou tohto vývoja sú aj víkendové prezidentské nominácie.

Prezidentským kandidátom Občianskej koalície, čo je koalícia PO s niekoľkými malými stranami, bude primátor Varšavy Rafał Trzaskowski. Kandidoval už v roku 2020, keď v prezidentskom súboji prehral s Andrzejom Dudom.

V prezidentskom súboji sa Trzaskowski stretne s nominantom PiS, konzervatívnym historikom Karolom Nawrockým. Ten doteraz viedol Inštitút národnej pamäti, pričom predtým pôsobil ako riaditeľ Múzea druhej svetovej vojny v Gdansku, kde sa aj narodil.

Trzaskowski je tvárou progresívneho krídla strany. Ako varšavský primátor zriadil post splnomocnenca pre komunitu LGBT+, prebral záštitu nad takzvanými Pochodmi rovnosti a zastáva progresivistický prístup v otázkach vzdelávania či sexuálnej výchovy.

V straníckych primárkach o prezidentskú nomináciu Trzaskowski porazil ministra zahraničných vecí Radosława Sikorského.

Ani Sikorski pritom nie je žiaden zanietený konzervatívec. Kedysi z prostredia kresťanskej demokracie a umierneného konzervativizmu ideovo čerpal, ministrom obrany v roku 2005 sa stal ešte ako nominant PiS, jeho názory na témy ako interrupcie či registrované partnerstvá osôb rovnakého pohlavia sa však postupne liberalizovali.

V porovnaní s Trzaskowským však u neho absentuje progresívny aktivizmus a ukotvený je skôr v témach zahraničnej politiky. Aj generačne patrí k politikom, ktorých ešte formovali iné zápasy. Studená vojna a civilizačný súboj so Sovietskym zväzom, na ktorom sa Sikorski v Afganistane sám aktívne zúčastnil.

Nečakané vysoké víťazstvo Trzaskowského nad Sikorským v pomere 75 k 25 je presvedčivým dôkazom cesty, po ktorej sa sa vydala kedysi stredopravá a v kultúrnych témach umiernene konzervatívna Občianska platforma.

Túto cestu jej vytýčil Donald Tusk, ktorý ešte pred desiatimi rokmi vehementne obhajoval prísnu poľskú potratovú legislatívu. Dnes je jeho strana politickým prístavom aj pre radikálne aktivistky bojujúce za čo najväčšiu liberalizáciu potratov a viacerí europoslanci PO (súčasť EPP) hlasujú v kultúrnych témach nerozoznateľne od západnej progresívnej ľavice.

Pre stredoeurópskych konzervatívcov je to poučný príbeh.