Pašovala zakázanú literatúru do Sovietskeho zväzu Spolužiaci ani netušili, že niečo prenášam. Knihy som ukryla medzi oblečenie

Jolana Šuleková študovala na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave.

Ako veriaca katolíčka hľadala v hlavnom meste popri vysokoškolskom štúdiu aj duchovnú oporu a miesto, kam môže chodiť na sväté omše.

Keď objavila Blumentálsky kostol, všimla si tam skupinky mladých ľudí. Zaujali ju bezprostrednosťou aj smiechom.

V cudzom meste sa cítila osamelá a túžila sa niekam začleniť. Ani jej prítomnosť v kostole nezostala nepovšimnutá a jedného dňa ju oslovila študentka zo skupinky.

„Bývala na internáte na Mladej Garde ako ja. Pozvala ma na prvé tajné stretko a upozornila ma, že o tom nemôžem nikomu hovoriť. Tam som stretla ďalších mladých ľudí. Ani som netušila, že také stretká existujú,“ hovorí pre Postoj Jolana Šuleková.

Tajné spoločenstvá pre veriacich vysokoškolákov viedol Peter Murdza, člen Spoločenstva Fatima, neskoršie tajne vysvätený kňaz.

V Jolaninom príbehu zohral veľkú rolu. Bol pre ňu nielen výraznou osobnosťou a motivátorom, ale stál aj za tým, že neskôr prepašovala knihy do Sovietskeho zväzu.

„Tajné stretnutia boli pre nás hlbokým zážitkom. Vždy sme sa pomodlili, čítali sme si z Písma a meditovali nad jeho významom. Peter bol pre nás akýmsi učiteľom viery, mal prirodzenú schopnosť vysvetľovať časti evanjelia, podával to s humorom a ľahkosťou. Poskytoval nám nový pohľad na hodnoty, život, vieru,“ spomína šesťdesiatnička Jolana.

Chodievali sme na duchovné stretnutia, kde boli rôzni kňazi, ktorých sme poznali len po mene, ako Mirko či Stanko, a možno to ani neboli ich pravé mená.

Na stretkách mohli diskutovať mladí ľudia slobodne aj o tom, čo komunistický režim považoval za neprijateľné.

Veriaci vysokoškoláci sa stretávali v byte v Ružinove. „Nechodievali sme tam všetci naraz, ale postupne po dvoch, po troch. A takisto sme aj odchádzali postupne, aby si susedia nič nevšimli,“ opisuje Jolana.

Byť veriacim študentom v čase komunizmu nebolo ľahké. Študenti sa o svojej viere bežne nezdieľali, internát nebol miestom, kde by sa dal len tak nájsť veriaci kamarát.

Jolana si spomína na chodbový výbor na internáte, ktorý posudzoval výzor izieb. „Vedúca toho výboru mala raz poznámku, či si všímame, koľko ľudí odchádza v nedeľu ráno z Mladej Gardy, a či vieme, kam chodia. Pýtala sa, čo si myslíme, či do kostola. Čiže človek ani nevedel, čo môže komu povedať či nepovedať,“ vysvetľuje Jolana.

Tajné stretnutia s veriacou mládežou dávali jej životu veľký zmysel a čerpala z nich ešte dlhé roky.

Archívna snímka z výmenného pobytu v Sovietskom zväze. Foto: Postoj/Jana Holubčíková

Jolana na jednom zo zimných výletov spoločenstva. Foto: archív Jolany Šulekovej

Pri preberaní vysokoškolského diplomu. Foto: archív Jolany Šulekovej

Či bol niekto veriaci, sa vtedy dalo zistiť s istotou len v kostole. Činnosť tajných stretiek sa prenášala aj do spoločných výletov či plesov, v prírode sa mohli študenti slobodne modliť aj spievať.

„Chodievali sme na duchovné stretnutia, kde boli rôzni kňazi, ktorých sme poznali len po mene, ako Mirko či Stanko, a možno to ani neboli ich pravé mená. O menách sa veľmi nehovorilo, lebo keby sa náhodou niekto pýtal, tak by sme skutočne mohli povedať pravdu, že nevieme, ako sa volá.“

Jolana hovorí, že ako skupina sa vždy snažili, aby nepútali pozornosť. Raz mali stretnutie viacerých spoločenstiev v hoteli Dukla, ktoré však malo navonok pôsobiť ako pomaturitné stretnutie.

„My technici sme neboli až takí zaujímaví ako humanitní študenti,“ myslí si Jolana. Popri matematike, fyzike či elektrotechnike sa na skúšku musela „bifliť“ aj marxistickú filozofiu.

František MikloškoV tajnej cirkvi mal jednotlivec oporu a mohol v nej duchovne i osobnostne rásť

Lukáš Krivošík

Peter Murdza sprevádzal veriacich vysokoškolákov aj na poľskej púti do Čenstochovej v roku 1977. Pre Jolanu to bol nezabudnuteľný duchovný zážitok.

Putovali peši desať dní, denne aj 20 kilometrov, nocovali v provizórnych stanoch. „Na nohách sme mali otlaky a mne potom odpadli aj dva nechty na nohách,“ hovorí s úsmevom.

V Čenstochovej mládež privítali kňazi či biskupi, Jolana si spomína aj na krakovského kardinála Karola Wojtyłu, neskoršieho pápeža Jána Pavla II.

„V čase komunizmu to bola pre nás veľká duchovná podpora, pretože to posilňovalo našu vieru. Stretli sme tam pútnikov nielen z Poľska, ale aj z iných krajín. Bolo to pre nás dôležité,“ opisuje Jolana.

Uvedomuje si, že medzi veriacimi ľuďmi, ktorí museli svoju vieru skrývať, existovalo silné puto priateľstva a dôvery.

„Keď som vtedy šla do kostola, vedela som, že je tam človek, ktorý je čestný, pravdovravný, ktorý mi pomôže, o koho sa môžem oprieť. Dnes možno chodia niektorí ľudia do kostola len zo zvyku. Ale vtedy tam chodievali len tí, ktorí mali vnútorné presvedčenie a odvahu aj pravdu v srdci.“

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Jolana síce svojim rodičom nerozprávala o tajných stretkách, ale celá jej rodina bola nastavená proti režimu. „Ako gréckokatolíci mali veľmi ťažké spomienky na to, ako im brali kňazov, čiže u nás bol stále taký odboj alebo odpor voči režimu. Či do kostola, alebo do cerkvi sme stále chodili,“ spomína.

Znova sa vraciame k dôležitej osobe Petra Murdzu. Na konci sedemdesiatych rokov katedra mikroelektroniky v spolupráci so sovietskymi univerzitami organizovala dvojtýždňový výmenný pobyt pre študentov, na ktorý sa dostala aj Jolana.

Pobyt zahŕňal návštevu Kyjeva, Moskvy, Tallinnu aj Leningradu. „Keď sa Peter dozvedel, že mám naplánovanú cestu, skontaktoval ma s Vladom Juklom. Ten mi povedal, že treba odniesť nejakú literatúru, lebo aj tam máme bratov a sestry túžiacich po viere a potrebujú našu podporu,“ rozpráva Jolana.

Vladimír Jukl, ktorý je považovaný za generála tajnej cirkvi, bol slovenský matematik a tajne vysvätený rímskokatolícky kňaz. Spolu so Silvestrom Krčmérym vybudoval tajnú cirkev, ktorá pôsobila v čase komunizmu.

Murdza s Juklom vtedy nabalili Jolane asi 20 kníh. „Boli to rôzne tituly: Za svetlom, Posolstvo, Dejiny spásy, Tajomstvo krásy života, Poklady pod snehom... všetky v ruštine. Nechali mi telefónne číslo, a keď budem v Moskve, mám naň zavolať,“ opisuje Jolana.

Vladimír JuklGenerál tajnej cirkvi a človek, ktorý spájal 

František Neupauer

Knihy ukryla medzi šaty do kufra. Nebála sa? „Peter bol typ, ktorý nám vlieval nádej, a povedal mi: Neboj sa, to zvládneš. Takže potom som cestovala so spolužiakmi, ktorí ani netušili, čo prenášam.“

Jolana si spočiatku neuvedomovala možné nebezpečenstvo, až pri hraniciach začala predýchavať, keďže si uvedomila, že ju čaká colná kontrola. „Nevedela som, čo mám čakať, ale prešlo to celkom fajn. Kufre nám neotvárali, ale bála som sa, lebo som mala dosť ťažkú batožinu.“

V Moskve to však nešlo úplne hladko. Najskôr hľadala telefónnu búdku a dovolala sa až na tretí pokus. Na izbe mala spolubývajúce, vyniesť knihy nebolo také jednoduché.

Niekedy mám až obavu, že by to vtedy mohlo pokračovať celé ďalej.

Nepamätá si už, ako ich vyniesla, ale manželský pár po ňu prišiel autom. „Odovzdala som ich u nich doma v byte. Rozprávali sme sa, mali sme tam súkromnú svätú omšu. Oni boli veľmi vďační a pohostinní, spravili mi celodenný výlet, ukázali mesto,“ spomína.

Dnes vníma, že splnila dôležitú misiu. Bola si vedomá, že to treba urobiť, a nezamýšľala sa nad tým, čo by sa teoreticky mohlo udiať, keby sa na to prišlo.

„Vypočúvala by ma verejná bezpečnosť, mohol mi hroziť vyhadzov zo školy... Ale na to najhoršie som naozaj nemyslela,“ zhŕňa Jolana.

Spomína si aj na vtipný moment svojej cesty, keď spolu s ňou pašoval ďalší spolužiak do Sovietskeho zväzu pančuchy. Aj jemu sa jeho misia podarila, predal ich a za ruble si niečo nakúpil.

Osoba Petra Murdzu zostáva v Jolaninom živote kľúčová, práve vďaka nemu sa odhodlala podujať na riskantnú misiu. „Jeho slová boli: Neboj sa, dáš to, všetko dobre dopadne. Hovoril vtipy, ako ich prekabátiť, bol to veselý človek,“ vysvetľuje.

Peter Murdza, rodák zo Starej Ľubovne, svoju odvahu počas režimu dokazoval pri tlači a distribúcii samizdatov a pri skladovaní pašovanej literatúry zo zahraničia. Zo skladu v dome, v ktorom býval, putovali knihy do celého Slovenska a mnoho bolo pašovaných aj do Sovietskeho zväzu.

Ako Jolana po rokoch vníma 17. november 1989?

„Hovorím si, že je to deň slobody. Pamätám si, ako sme to intenzívne prežívali aj s deťmi a veľmi sme sa z toho tešili. Niekedy mám až obavu, že by to vtedy mohlo pokračovať celé ďalej. A bojím sa práve v dnešnej politickej situácii. Verím, že sa to nikdy nezvrhne, nech sa nevrátime tam, kde sme boli,“ želá si Jolana, ktorá sa 16 rokov venuje rodinám v núdzi v košickom centre Dorka.

KTO BOL PETER MURDZA

Narodil sa 5. novembra 1954. V roku 1979 ukončil Elektrotechnickú fakultu Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave.

Od roku 1976 bol členom Spoločenstva Fatima. V roku 1976 bol v jeho dome vybudovaný tajný sklad pre zahraničnú literatúru a samizdaty.

Od roku 1976 do roku 1989 pôsobil ako animátor medzi vysokoškolskou mládežou. V roku 1988 sa stal hlavným koordinátorom tajných aktivít medzi vysokoškolákmi.

Po tajnom štúdiu teológie bol v roku 1987 biskupom Korcom tajne vysvätený za katolíckeho kňaza. V roku 1987 bola v jeho dome vybudovaná podzemná tlačiareň na prípravu samizdatov.

Po Nežnej revolúcii bol jedným zo zakladateľov Hnutia kresťanských spoločenstiev mládeže. Zomrel vo veku 55 rokov.