Na čom padla dohoda Nové dokumenty ukazujú, prečo zlyhali rokovania o rusko-ukrajinskom prímerí

Investigatívny projekt Система (Sistema) kanála Настоящее время (Nastojaščeje vremia) získal ruský návrh dohody o prímerí z času rokovaní v Istanbule na začiatku vojny medzi Ruskom a Ukrajinou.

Dokument médiu poskytol ukrajinský zdroj, jeho autentickosť potvrdil aj zdroj na ruskej strane. 

Návrh dohody ukazuje ruské podmienky, ktoré výrazne presahujú prostú neutralitu, a objasňuje, prečo nedošlo k rýchlemu ukončeniu vojny. Dokument zodpovedá stavu požiadaviek pri treťom stretnutí delegácií v Bielorusku, ktoré sa odohralo 7. marca 2022.

Podľa ruských požiadaviek by sa Ukrajina musela stiahnuť z celej Doneckej a Luhanskej oblasti, uznať „nezávislosť“ separatistických republík a výrazne obmedziť svoju armádu.

Rusko by tak bez boja získalo územia, ktoré nedokázalo dobyť ani za 32 mesiacov vojny.

Okrem toho by Ukrajina musela na vlastné náklady opraviť všetku infraštruktúru v Donbase, ktorá bola zničená od roku 2014 – de facto by Ukrajina platila reparácie za vojnu, ktorú Rusko začalo.

Navyše Rusko žiadalo aj niekoľko zásahov do citlivých vnútorných záležitostí – ruština sa mala stať úradným jazykom, Ukrajina mala opäť povoliť používanie komunistických symbolov a mali byť „obnovené majetkové práva“ Ruskej pravoslávnej cirkvi, čo by v praxi znamenalo zhabanie tých kostolov, ktorých duchovní sa v desaťročiach pridali k Ukrajinskému patriarchátu.

Ukrajina by mala byť nielen neutrálnou, ale mala zastaviť akúkoľvek vojenskú spoluprácu s inými štátmi a zakázať dodávky vojenskej pomoci či spoločné cvičenia. Krajina mala podľa návrhu vykázať aj všetkých zahraničných vojenských poradcov.

Menšia armáda, než má Bielorusko

Ešte vážnejším problémom pre Kyjev však boli ruské požiadavky na poli armády. Tá mala byť do veľkej miery odzbrojená, zmenšená na 50-tisíc vojakov vrátane 1500 dôstojníkov (pätinu predvojnového stavu), štyri lode, tristo tankov a len 55 helikoptér. V pozemnom vojsku by pritom smelo slúžiť nanajvýš 35-tisíc mužov, počet bojových lietadiel by bol obmedzený na 70 kusov.

Na porovnanie, v čase vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 mali Ozbrojené sily SR 53-tisíc vojakov a necelú tisícku tankov. Nastojaščeje vremia (ďalej NV) pripomína, že väčšiu armádu v roku 2022 malo aj len deväťmiliónové Bielorusko.

Okrem toho sa mala Ukrajina zaviazať, že nebude „vyvíjať, vyrábať alebo rozmiestňovať na svojom území akékoľvek raketové zbrane akéhokoľvek typu s dosahom väčším ako 250 kilometrov“.

A tým sa kastrácia ukrajinskej armády nekončí. Rusko požadovalo právo veta na akýkoľvek budúci zbraňový systém Ukrajiny. Nie je ťažké si predstaviť, čo by to v praxi znamenalo. Z ukrajinskej armády by nezostalo oveľa viac než lepšie vyzbrojený pioniersky tábor.

NV preto píše o „neutralizácii miesto neutrality“.

Koniec sankcií

Rusko navyše požadovalo ústupky vo veciach, ktoré Ukrajina vôbec nemala v rukách – zrušenie všetkých sankcií, a to nielen ukrajinských, ale aj západných.

Aj keď je predstaviteľné, že aspoň časť sankcií by EÚ a USA zrušili, ak by ich Ukrajina o to v mene dosiahnutia mierovej dohody požiadala, napríklad zrušenie sankcií proti ruskému zbrojnému priemyslu by po úspešnej ruskej dobyvačnej vojne bolo len ťažko predstaviteľné.

Moskva žiadala aj zákaz vojenských cvičení tretích štátov nielen na území Ukrajiny a v jej teritoriálnych vodách, ale aj v jej výlučnej hospodárskej zóne. 

To pritom Ukrajina vôbec nemá v rukách, keďže výlučná hospodárska zóna leží mimo teritoriálnych vôd a určuje len to, kto môže využívať tam sa nachádzajúce zdroje a suroviny, neoprávňuje na výkon suverenity. Mimochodom, aj ruské námorníctvo pravidelne cvičí vo výlučných hospodárskych zónach štátov NATO.

Čo by dostala Ukrajina?

A čo by Ukrajina získala? Podľa návrhu nie veľa. Dokumenty nehovoria nič o ústupe ruskej armády z už okupovaných území v Záporožskej, Chersonskej, Kyjevskej, Černihivskej, Sumskej, Charkovskej a Mykolajivskej oblasti.

„V podstate jediné, čo Rusko v tomto pôvodnom návrhu Ukrajine ponúklo, bol ‚režim prímeria‘ a ‚opatrenia na zastavenie bojových operácií‘. O stiahnutí ruských vojsk z ukrajinského územia nebola ani zmienka; Rusko sa len zaviazalo, že nebude okupovať územie nad rámec toho, čo už ovládalo,“ píše ruská Meduza.

Navyše by dohoda ešte stále nebola mierovou zmluvou a Rusko by mohlo v mierových rokovaniach požadovať ešte ďalšie ústupky – tentoraz však z ešte lepšej pozície, keďže odzbrojená Ukrajina by už bola úplne bezbranná. Nielen preto, že ukrajinská armáda mala byť výrazne zmenšená, ale aj preto, že sa mala stiahnuť do Rusmi vyznačených základní, kde by im bola fakticky vydaná napospas.

„Ruské jednotky, ako aj Národná garda mali podľa autorov návrhov zostať na svojich pozíciách, kým Rusko a Ukrajina nesplnia ‚všetky záväzky vyplývajúce z tejto dohody‘. Keďže tieto záväzky zahŕňali rozsiahle zmeny v legislatíve, odzbrojenie a prijatie medzinárodných záruk, mohla by ruská armáda v prípade uzavretia takejto dohody zostať v blízkosti Kyjeva aj roky,“ objasňuje NV.

Front v čase rokovaní 7. marca 2022. Zdroj: Wikimedia

Vývoj?

V priebehu rokovaní sa obe strany od svojich požiadaviek mierne posunuli, no bez zásadného prelomu. V polovici apríla 2022, keď rokovania zlyhali, Rusko ešte stále požadovalo zmenšenie ukrajinskej armády na 85-tisíc vojakov a 342 tankov, ako aj obmedzenie dosahu raketometov na 40 kilometrov. Ukrajinci ponúkali 250-tisíc vojakov a 800 tankov, pri obmedzení dostrelu raketových systémov vedeli pristúpiť na 280 kilometrov.

Navyše bolo pre Ukrajincov odzbrojenie ich armády prijateľné len za jednej podmienky. Ak sa Ukrajina nemohla brániť sama, potrebovala garancie Západu, ktorý by jej v prípade potreby prišiel na pomoc.

„Pre ukrajinskú delegáciu bolo zásadné, kto presne a v akom poradí poskytne vojenskú pomoc, ak v budúcnosti vznikne nové ohrozenie bezpečnosti Ukrajiny. Znenie navrhované Ukrajinou znamenalo, že signatárske štáty zmluvy to budú môcť urobiť kolektívne aj individuálne,“ píše NV. To však bolo jedným z hlavných tŕňov v oku Moskve.

„Rusko trvalo na inej formulácii: podľa tohto návrhu by rozhodnutie brániť Ukrajinu malo byť len kolektívne. To znamená, že samotné Rusko ako signatár zmluvy by teoreticky mohlo vetovať rozhodnutie brániť Ukrajinu pred jeho vlastným útokom,“ vysvetľuje NV.

Podľa zistení New York Times bolo zlomovým bodom práve toto. Zoči-voči tejto požiadavke „sme nemali záujem pokračovať v rozhovoroch“, ešte v júni NYT citovala člena ukrajinskej delegácie.

Ale aké realistické vôbec bolo, že Západ, ktorý v súčasnej situácii nemá vôľu na priamu intervenciu na Ukrajine, ak by na ňu na pozvanie Ukrajiny aj mal právo, by sa nechal k takejto povinnosti zaviazať v prípade nejakého budúceho ruského útoku? O to viac, že by sa záväzky voči Ukrajine rovnali záväzkom voči obrane člena NATO, no na rozdiel od členstva v NATO by boli jednostranné v prospech Ukrajiny?

Žiadna mapa

A v neposlednom rade zostalo až do konca rokovaní nejasné, ktorých území sa mali garancie vôbec týkať.

„Zdroj oboznámený s prácou ruskej delegácie pre [investiagtívny projekt] Sistema povedal, že najnevyriešenejšou otázkou, ktorá robila tento návrh zmluvy nekonečne ďaleko od podpísania, bola otázka území a ako určiť, na ktoré krajiny sa budú bezpečnostné záruky vzťahovať: celé územie Ukrajiny v medzinárodne uznávaných hraniciach? Až po demarkačnú čiaru, ktorá trvala do roku 2022? Alebo tie obývané oblasti, kam ešte žiadny ruský vojak nevkročil – a všetko ostatné zostane ‚sivou zónou‘?“ píše NV.

Rusko malo predložiť mapu, k tomu však už pred koncom rokovaní nedošlo.