O čom je práca nových nobelistov za ekonómiu Prečo sa krajinám s právnym štátom darí lepšie ako tyraniám

Prečo sú niektoré krajiny chudobnejšie ako iné? Prečo sú niektoré krajiny bohatšie ako iné?

Je pochopiteľné, že prosperita národov je jednou z najpálčivejčích otázok, ktoré ekonómia skúma. Koniec koncov, jedno z diel zakladajúcich túto vedu v jej modernej podobe sa nazýva Bohatstvo národov.

Na túto otázku študenti ekonómie dostanú zväčša zjednodušenú odpoveď už na začiatku bakalárskeho štúdia – životná úroveň krajiny pozitívne koreluje s produktivitou, teda množstvom výstupu na jednu jednotku práce.

Ekonómov to však neuspokojuje. Predsa len, táto odpoveď len presúva otázku niekam inam – ak je to tak, prečo sú niektoré krajiny menej a niektoré viac produktívne?

Trojica laureátov Nobelovej ceny za ekonómiu za tento rok, Daron Acemoglu a Simon Johnson z Massachusetts Institute of Technology (MIT) a James Robinson z University of Chicago, sa vo svojej práci venovala vplyvu kvality vlády na produktivitu práce v danej krajine, a teda v konečnom dôsledku na životnú úroveň.

Ich odpoveď na večnú ekonomickú otázku zo začiatku článku sa dá zhrnúť takto: spoločnosti so slabým právnym štátom a inštitúcie, ktoré vykorisťujú svoje obyvateľstvo, môžu mať s vytváraním rastu väčšie problémy než spoločnosti, ktoré tak nečinia.

Cenu Švédskej ríšskej banky za ekonomické vedy na pamiatku Alfreda Nobela za rok 2024 získali

TASR

Boli prvé inštitúcie či rast?

Títo traja muži v roku 2001 uverejnili prácu s nenápadným názvom Koloniálny pôvod komparatívneho vývoja: empirický výskum, z ktorej sa postupne vykľula jedna z najcitovanejších prác v celej ekonomickej vede.

Ekonómovia v nej skúmali to, ako prístup vlády k investíciám do ľudského a fyzického kapitálu ovplyvňuje konečný blahobyt.

Acemoglu, Johnson a Robinson rozdelili inštitúcie na inkluzívne a extrakčné. Inkluzívne inštitúcie sú také, ktoré sa delia o blahobyt a podporujú investície do ľudí a kapitálu. Extrakčné inštitúcie, naopak, umožňujú malej skupine obyvateľstva zbohatnúť na úkor druhých.

Záver, že vyššia úroveň právneho štátu a nižšie vykorisťovanie obyvateľstva vedú k lepšiemu rastu, môže znieť ako objav teplej vody, no táto otázka v skutočnosti jemne pripomína známu otázku, či bola prvá sliepka alebo vajce.

Umožnil právny štát ekonomický rast? Alebo to bolo naopak a silné inštitúcie sa mohli vyvinúť vďaka priaznivým ekonomickým podmienkam?

Kolónie ako prirodzený experiment

Pre výskum Acemoglua, Johnsona a Robinsona sa prirodzeným experimentom stal prístup európskych veľmocí k svojim kolóniám. Prišli na to, že existuje silná korelácia medzi úmrtnosťou osadníkov a politickým rizikom a mierou vyvlastňovania v neskorších etapách vývoja týchto krajín.

Ekonómovia to odôvodňujú tým, že v tých kolóniách, v ktorých bola úmrtnosť osadníkov vyššia, napríklad následkom chorôb, mali veľmoci tendenciu uplatňovať extrakčné stratégie a vykorisťovali domorodcov. Neslávnym príkladom takéhoto prístupu môže byť napríklad Kongo pod belgickou nadvládou.

Naopak, v kolóniách, kde sa osadníci mohli usadiť a ktoré im ponúkali šancu zbohatnúť vďaka súkromnému vlastníctvu a trhu (napríklad Austrália), sa nakoniec rozvinuli silné inštitúcie a právny štát, čiže inkluzívny prístup.

Úmrtnosť osadníkov sa tak pre výskumníkov stala premennou, ktorá v korelácii s neskorším vývojom daných území indikovala, že ekonomický rast pramení zo silných inštitúcií, nie naopak.

Slovensko potrebuje decentralizáciuMilan Majerský príjemne prekvapil. Otvoril dôležitú tému reformy regiónov

Daniel Kojnok

Vykorisťovanie zabránilo prosperite

Je zaujímavé sledovať, čo sa s týmito kolóniami v priebehu nasledujúcich storočí stalo. Tie, ktoré boli spočiatku najbohatšie (veľké množstvo pracovnej sily umožnilo široké používanie extrakčných inštitúcií), sa po čase stávajú chudobnými a vice versa.

Acemoglu a Robinson v ďalšej publikácii s názvom Prečo je Afrika chudobná dokonca poukazujú na to, že v krajinách so zažitými extrakčnými inštitúciami tieto inštitúcie prežili aj dekolonizáciu, pretože ich prebrali domorodí obyvatelia.

Príkladom je Ghana. Briti tu rozhodne nemali úmysel vybudovať inštitúcie pre dlhodobý rast a fungovanie hospodárstva bolo podriadené záujmom kolonizátorov.

Prosby domorodcov o výstavbu ciest Briti napríklad zamietali, pretože by to znížilo zisky železniciam vystavaným Britmi. Ghanskí farmári zas museli predávať kakao cez radu pod britskou kontrolou, ktorá držala ceny neprirodzene nízko.

Po tom, ako Ghana prestala byť britskou kolóniou, táto rada prežila – no už pod kontrolou domorodcov, ktorí ju využívali na vykorisťovanie obyvateľstva.

Ich metóda zostala vplyvnou

The Economist uvádza, že závery troch ekonómov boli neskôr podrobené kritike zo strany iných akademikov.

David Albouy z Illinoiskej univerzity tvrdil, že údaje o úmrtnosti osadníkov boli selektívne, aby podporili tvrdenia práce. Edward Glaeser z Harvardovej univerzity zvolil iný prístup a poukázal na to, že vyššia prítomnosť osadníkov mohla kolónie ovplyvniť aj inak ako cez silné inštitúcie, napríklad šírením vzdelania.

Problémom pre ich závery je zrejme aj prudký rast komunistickej Číny či to, že sa Južná Kórea rozvíjala pod vojenskou diktatúrou. To podľa Financial Times priznal aj samotný Acemoglu.

Acemoglu, Johnson a Robinson však ekonómiu výrazne ovplyvnili nielen svojimi závermi, ale aj metódou. Vo vede, ktorá sa často uchyľuje k teoretickým modelom, zvýšili popularitu empiricky založených prirodzených experimentov.

Zároveň poukázali na to, že ekonomický úspech západného sveta vôbec nie je samozrejmosťou, ku ktorej musia skôr či neskôr dospieť aj ostatné spoločnosti.

Práve naopak, štatisticky ide skôr o výnimočný stav. Preto je potrebné hľadať príčiny, ktoré k nemu viedli.

Nobelovka za ekonómiuPo prvé, po druhé a... udelené!

Martin Vlachynský