Zo života učiteľa Načo by sa učiteľ pripravoval na vlastné hodiny?

S pobavením sledujem, ako kolegovi steká masť po brade. On sa smeje tiež, asi na tom nie som o nič lepšie.  

Nachádzame sa v školskej jedálni, v centre intenzívneho gastronomického zážitku s cuketovými lasagnami. Naozaj mi nejde do hlavy, ako niekto môže uvariť v školských podmienkach niečo také dobré. Pre približne 500 ľudí.  

Ako nad tým rozmýšľam, všimnem si, ako pani kuchárky veľkou lyžicou vyhadzujú porciu za porciou do vedra. Sú deti, a nie je ich málo, ktoré sa svojho jedla ani nedotkli.  

Príde mi tých žien ľúto. Neraz ich stretávam, ako ešte za tmy vláčia suroviny z pivnice alebo ako v daždi aj snehu preberajú tovar od dodávateľov. Veľká väčšina ich príprav sa deje za dverami, kam hygienické predpisy nepustia ani jednu zvedavú nohu.  

Prípravy. To slovo sa mi vrátilo ako bumerang a vytvorilo nečakanú paralelu.

Ráno mi totiž kolegyňa z predmetovej komisie, mladá mamička, so zápalom vysvetľovala, ako konečne prišla na to, ako si bude robiť prípravy na svoje hodiny bez toho, aby pritom ruinovala svoj rodinný život. Žiarila, akoby sa jej bolo podarilo rozriešiť problém obnoviteľnosti zdrojov.  

Uprene som sa na ňu zadíval, veľmi ma to tajomstvo zaujímalo. Tajomstvo bolo v tom, že treba vstať ráno pred pol piatou a potom sa všetko dá v pohode stihnúť.  

Ďalšia žena, ktorej mi prišlo ľúto.  

Keď zavriem oči, vidím ju, ako na svoje hodiny strihá, tlačí, lepí, vyzdobuje, pečie torty. Minulý rok priniesla z domu na hodinu plotový dielec! Dodnes neviem, ako ho, chúďa, vytrepala na druhé poschodie.    

Mnohí ľudia vrátane učiteľov samotných sa pri otázke príprav začudovane pýtajú, na čo sa to tí učitelia musia chystať. To akože nevedia, čo chcú deti naučiť? Nemajú na to kvalifikáciu? 

Samozrejme, každý z učiteľov by mal vedieť prísť do triedy a naservírovať deťom ohriaty polotovar z príručky socialistického učiteľa.

Postup je jednoduchý.

Vstúpite do triedy, hneď z príchodu naklepete niekoľko žiakov, aby trieda pustila šťavu. Fantázii sa medze nekladú, tradičnou voľbou domácej kuchyne ostáva kontrola domácej úlohy.

Nasleduje „päťminutofka“ alebo pomalé grilovanie vybraných jednotlivcov pred tabuľou. Zamerajte sa pri tom predovšetkým na to, čo nevedia, a nezabudnite ich podlievať štipľavými poznámkami o ich výraze, výzore, chybách, spôsobe vyjadrovania či charakterových defektoch. Pomaly pečte na miernom plameni a priebežne kontrolujte ich mentálny stav. Pri správnej teplote sa objavuje trasenie v hlase, kŕčovité žmolenie predmetov a nadmerné potenie. Na záver môžete podľa potreby pridať dve-tri päťky na výstrahu nepripraveným, aby ste udržali v triede správnu mieru napätia.    

V tejto fáze by malo byť všetko pripravené na výklad učiva. Aj tu platí, že v jednoduchosti je krása. Diktujte žiakom poznámky priamo z učebnice, najlepšie v tempe, ktoré úplne eliminuje prípadné problémy s disciplínou. Tichším skupinám dajte text spoznámkovať samostatne.

Ak patríte medzi tých šťastnejších a váš predmet ponúka bohaté didaktické materiály, odporúčame skrátiť výklad a dať študentom vypĺňať cvičenia.

(Tip pre inovatívnych učiteľov – skúste žiakom dať poznámky prepisovať z paverpointu a za odmenu si do protokolov zaznačte inovatívne používanie informačno-komunikačných technológií, skrátene „íkáté“, ktoré môžete neskôr použiť pri zvyšovaní svojej profesijnej kvalifikácie.)  

Ak by vás prepadli pochybnosti o správnosti týchto postupov, spomeňte si na skriptá z didaktických zásad socialistického učiteľa, kde sa niekde na strane 2 uvádzalo niečo v tom duchu, že uvedomelá aktivita vedie žiaka k samostatnosti. Uistiť vás môže aj myšlienka, že moderné didaktické prúdy čoraz viac pracujú s termínom „lenivý učiteľ“.

Na záver dozdobte svoju hodinu domácou úlohou a zaželajte žiakom pekný deň.  

Tak vidíte, varenie aj učenie môže byť v podstate ľahké, ak si zvolíte overený postup.  

Všetkým školským pracovníkom, ktorí sa intuitívne vzbúrili proti týmto konvenciám, skladám hlbokú poklonu. Tam, kde narastá počet intolerancií, špeciálnych potrieb a kde s čoraz väčšou pravdepodobnosťou vaša práca končí v koši (veď deti môžu ísť v škole do bufetu a po nej do „mekáča“), ďalej milujete svoje povolanie a chcete pre svojich zverencov to najlepšie. A to chce neuveriteľnú vieru, odvahu a vytrvalosť.  

Keď budete nabudúce mať túžbu „praštiť s tým“, zdvihnite hlavu. Určite nájdete ľudí, ktorí sú za vašu snahu extrémne vďační. Možno pri tom mľaskajú a masť im tečie po brade.