Rodina 17. august 2016

Deťom netreba brať smartfón, ale ponúknuť realitu

Pavol Rábara Zuzana Hanusová
Pavol Rábara Zuzana Hanusová
Psychologička Denisa Zlevská hovorí, že deťom nemá zmysel zakazovať technológie, ale budovať kultúru ich používania.
Psychologička Denisa Zlevská hovorí, že deťom nemá zmysel zakazovať technológie, ale budovať kultúru ich používania.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Pavol Rábara

Zuzana Hanusová

Deťom netreba brať smartfón, ale ponúknuť realitu

Od začiatku leta sledujeme mániu, ktorú spôsobila hra na mobiloch Pokémon Go. Mnohí vyzdvihujú jej údajné pozitíva, že deti sa vďaka hľadaniu pokémonov s mobilom v ruke vracajú do reálneho sveta, sú na čerstvom vzduchu, spoznávajú kultúrne pamiatky a prírodné krásy svojej krajiny, dokonca že si hľadajú nových kamarátov. Vidíte tento fenomén aj vy tak pozitívne?

Až tak pozitívne zase nie. Hra nie je zlá vec, ale určite to nevnímam ako významný prostriedok pre návrat detí do prírody alebo ku kamarátom. Táto hra podľa mňa nie je efektívny nástroj, aby boli deti viac prítomné v realite. Hoci sú fyzicky vonku, sú stále v prítomnosti niečoho virtuálneho. Sú v hre, kde sa pohybujú ako niekto iný.

Niektorí IT odborníci hovoria, že kým doteraz boli počítačové hry čisto o virtuálnom svete, táto hra konečne prepája digitálny svet s realitou.

Mne to však pripadá len ako jedna z ďalších hier. Zato, že sa pri katedrále zjaví pokémon, deti nepochopia, že je to historická pamiatka. Ani si nemyslím, že si kvôli tomu začnú čítať historické informácie o nej. Prídu a ulovia pokémona. V konečnom dôsledku to nemá efekt, že sa vnoria do reality, lebo stále sú vo virtuálnom svete.

Nemôže to pomôcť vzťahom, keď sa deti stretnú pri lovení pokémonov?

Ak sa hrajú deti spolu, tak nevnímam ako úžasné to, že chytajú pokémonov, ale práve ten fakt, že sú spolu. Tak ako keby hrali akúkoľvek inú hru. Nevidím v tom dramatický rozdiel alebo nevnímam nejaký významný prínos zjavenia sa „úžasnej hry“, ktorá spája deti a buduje ich vzťahy.

Prečítajte si: 
Ovládli nás – o mobiloch, deťoch a Pokémonoch

Keď to porovnáme so stavom, že niektoré deti by sedeli len doma, nejde predsa len o istý posun?

Veľa sa hovorí, že niektoré deti prejdú za pokémonmi až dva kilometre! Pýtam sa, či to má byť pochvala? Je super, že deti, čo sa vôbec nehýbu, prejdú aspoň tie dva kilometre. U mňa sa však vynára vážnejšia otázka, prečo deti neprejdú ani tie dva kilometre? Prečo sú stále doma?

Lebo majú smartfón...

Áno, pre mnohých je najlepší kamarát smarfón. Len je otázne, či to deti ozaj chcú. Mám skúsenosť, že deti sa ešte stále chcú rozprávať o svojich pocitoch, chcú mať osobný kontakt. Príde mi to, akoby sa dospelí nevedeli s deťmi rozprávať alebo hrať, tak im dajú mobil. Možno by sme my dospelí mali so sebou niečo robiť.

Čo?

Najprv sa pozrieť sami na seba, koľko času trávime za počítačom, či nehľadíme pri rozhovore s niekým do mobilu, nekontrolujeme stále, či nám neprišiel mail a podobne.

Mala som zážitok teraz z dovolenky, kde som videla štvorčlennú rodinu s 15- a 16-ročnými deťmi. Obedovali na chate a pri stole sa všetci štyria pozerali súčasne do mobilu. Každý komunikoval s niekým iným cez mobil. Dávam si otázku, s kým sedeli pri tom stole? Spoločne alebo s tými, s ktorými virtuálne komunikovali?

Budovať kultúru používania mobilov

Poznáme to na sebe, že sme aj kvôli práci takmer závislí od mobilu. Dieťa je však zraniteľnejšie, lebo nemá kontrolku, kedy prestať. Má podľa vás zmysel zakázať deťom mobil?

Nemá. Nevidím v tom zmysel.

Ani regulovať v zmysle, že bude do istého veku bez mobilu či tabletu?

Technológie sú všade. To by bolo, akoby som vám zakázala jesť bežne dostupné jedlo.

Ak by sa rodič rozhodol, že nedá dieťaťu smartfón, hoci ho má celá trieda, ale len mobil s tlačidlami, vnímate to negatívne?

Myslím si, že to primárne nerieši situáciu. Skôr treba dať dieťaťu okrem smartfónu aj alternatívu, iný zážitok, vzťahy, rozšíriť mu realitu – ale pravda, nie cez ďalšiu virtuálnu realitu hry. Bojovať s technológiami nemá zmysel. Skôr treba mať v rodine pravidlá. Napríklad keď máme rodinný obed, tak sa mobil odloží. Keď sa rozprávame, vypnem zvonenie. A dieťa to vidí. Je to o kultúre používania mobilu.

Nie ste teda za zákaz, ale za zavedenie striktných pravidiel?

Vidím ako efektívnejšiu cestu budovať kultúru používania mobilu. To platí pre školu aj pre mňa samého, aj v rodine.

Koľko hodín denne by mali byť deti na mobiloch?

Otočme otázku. Nejde o to, koľko hodín denne, ale čo všetko tvorí deň dieťaťa. Treba prirodzene nastavovať program dieťaťa tak, že mobil je len jedna z vecí, ktorá je v živote, prostriedok k zábave, kontaktu s kamarátmi. Ale realita je širšia a to by bolo fajn deťom sprostredkovať.

Rodičia, čo sa rozhodnú, že napríklad do 14 rokov nedajú dieťaťu mobil, spôsobujú mu tým niečo?

Áno, dieťa môže byť v takom prípade outsider a veľmi tým trpieť. Najhoršia vec, ktorú môžu dnes rodičia dieťaťu zakázať, je zobrať mu mobil.

Nesvedčí to už o závislosti? Ak áno, potom je lepšie jej dieťa nevystavovať...

Neviem si predstaviť totálny zákaz mobilu. Možno ak by dieťa chodilo do nejakej alternatívnej, čisto prírodnej školy, ale to nie je prípad bežných detí, ktoré by mohli zákazom mobilu veľmi trpieť. Skôr by som ich vychovávala, než im ho brala. Lebo všetko, čo im vezmem, budú o to viac chcieť. Napokon si cestu k mobilu nájdu. Deti sú vynaliezavé... (Smiech.)

Kedy majú rodičia spozornieť, že ide o závislosť?

Keď dieťa nerobí nič iné. Ak je v jednom kuse na mobile alebo počítači a keď sa nevie zapojiť do iných aktivít. Je uzavreté, prestáva komunikovať, zanedbáva povinnosti. Vtedy je to alarmujúce.

Ako sa to rieši potom?

Treba vyhľadať odborníka. Myslím si však, že najdôležitejšia je prevencia. Nezatvárať oči pred technológiami, nezakazovať, ale skôr ich zakomponovať do výchovy. Ideálne je aktívne zapájať dieťa do rodinných aktivít, nech aj ono vymyslí program pre druhých. Rodina je tím a každý člen má v ňom svoju rolu a poslanie.

Znovu však hovoríme o akejsi kultúre rodiny. Dobré je pestovať aj rituály. Napríklad štvrtok máme spoločnú rodinnú večeru, ktorú si sami pripravíme, raz do mesiaca ideme do kina, hráme obľúbené rodinné hry, športujeme a podobne.

„Bojovať s technológiami nemá zmysel. Skôr treba mať v rodine pravidlá. Napríklad keď máme rodinný obed, tak sa mobil odloží. Keď sa rozprávame, vypnem zvonenie.“Zdieľať

No dnes to majú rodičia aj v tomto ťažké, lebo tiež žijú v kultúre, ktorá je uponáhľaná. Asi objektívne ani rodičia nemajú ľahké vytvoriť také podmienky.

Ak chceme deti vytiahnuť do reality, musíme byť s nimi. Vytvoriť im priestor, kde sme spolu. Nie ísť na skákací hrad, ale rozprávať sa spolu, vytvárať spolu niečo a to chce čas. Detské kútiky sú praktické, ale nie spôsobom, že tam deti trávia celé popoludnia bez rodičov.

Skôr sa mi páčia iniciatívy, že chlapi berú synov na výlety a robia im program, mamy zase s dievčatami pripravujú kreatívne veci, robia domáce práce alebo pečú pre druhých koláče. Keby toto mali od malička, tak mobil nebude pre nich taký dôležitý.

Tieto trendy, čo ste spomenuli, sú podľa vás reakciou na mobily alebo len módna vec?

Takýchto rodičov je málo a dúfam, že to nerobia pre imidž, ale pre deti. Irituje ma, že hodnota musí byť módna, aby sa žila. Je fajn, ak rodičia chcú, aby deti vedeli, čo je to pracovať so sekerou či upiecť koláč. Lebo súčasné deti sú šikovné, vedia si rýchlo všetko vygoogliť, ale už nevedia urobiť ďalší krok, ich manuálna a praktická zručnosť klesá. Preto je dobré ju doplniť aj takýmito aktivitami.

Prečo je týchto rodičov málo?

Dnes žijeme v trojakom presvedčení – nemáme na nič čas, všetko musíme mať rýchlo a všetko by malo byť dokonalé. A je to aj pohodlnosťou. Rodičia si povedia, že v robote bolo toho veľa, už nemám na teba energiu, tak ťa nechám na počítači aj tri hodiny.

Z toho, čo ste doteraz povedali, sa zdá, že skôr by mali psychológovia pracovať s rodičmi než s deťmi...

Áno. Treba ich hlavne naučiť, ako sa rozprávať s deťmi, čo nie je vždy ľahké. Lebo deti často komunikujú stručne spôsobom „dobre, áno, možno, neviem...“

Neocitli sa mnohí rodičia v začarovanom kruhu v zmysle, že sa nevedeli rozprávať s deťmi, dali im mobil a teraz sa už s nimi vôbec nevedia rozprávať?

Presne tak. Je to šach-mat. Mám skúsenosť, že ku mne chodia rodičia s týmto problémom, že sa s deťmi nevedia rozprávať.

A je v tom vždy mobil, tablet?

Väčšina rodičov v rámci rozhovoru povie, že dieťa je stále na mobile, na počítači.

Čo sa musí stať v rodine, aby sa spamätali a začali to riešiť?

Keď začnú byť zúfalí, napríklad sa zhoršia známky v škole alebo je dieťa zavreté stále v izbe. Vyskúšali všetko a nevedia, čo ďalej. Stratili s ním spojenie. Preto riešime, ako znovu naštartovať komunikáciu.

Vonku kamarát, na facebooku ohovárač

Kedy začínajú z vašej skúsenosti deti s mobilom?

Keď mama sedí v čakárni a podá svoj mobil polročnému dieťaťu. (Smiech.)

A vlastný mobil?

Väčšinou už vstupom na základnú školu. Vtedy však mobily ešte tak deti nepohltia, skôr až na druhom stupni to začína byť vážnejšie.

Na facebook idú kedy?

Tiež približne na začiatku druhého stupňa.

Ste za zákaz facebooku v takom veku?

Nie, skôr za kontrolu. Deti si totiž vedia robiť zlé veci cez technológie. Dnes sa veľmi ohovára práve cez sociálne siete. Do poradne mi chodia nielen bezradní rodičia, ktorí nevedia s dieťaťom komunikovať, ale aj deti, čo sa nevedia zaradiť v rovesníckych skupinách v tom zmysle, že sú napríklad pravdovravné a ich niekto ohovára cez facebook. Akoby sa hodnotovo nevedeli zorientovať – vonku sme kamaráti a na facebooku hovoria zlé veci poza chrbát.

Ako ovplyvňuje tieto deti facebook?

Na jednej konzultácii sa mi dievča priznalo, že nemá kamarátky, lebo hoci je so svojou najlepšou kamarátkou, tak tá si vtedy píše cez facebook s inou kamarátkou. Dievča mi povedalo, že ju to kamarátstvo nebaví, lebo ona sa s ňou nerozpráva. Mnohé deti takéto veci cítia ako problém. Priateľstvo je pre deti už na základných školách vážna a dôležitá téma.

Čo robí facebook s ozajstným priateľstvom?

Problém je, že od úrovne vzťahu na facebooku je realita veľmi vzdialená. Kým na facebooku sa tvária ako veľkí kamaráti, v skutočnosti si napríklad ani nepomôžu. Alebo iný fenomén, na facebooku si vedia vynadať, ale v realite sa na to neodvážia. Tie skoky sú veľké a vzťahom to ubližuje.

Nemyslím si však, že to má zmysel deťom zakazovať. Tak ako pri mobiloch, treba ich skôr sprevádzať a rozširovať im realitu či vedomie bohatstva reality.

Odporúčate, aby mali rodičia prístup k mobilu dieťaťa?

Rodič je zodpovedný do 18 rokov za dieťa a mal by vedieť, čo sa odohráva v jeho mobile.

Čiže dám dieťaťu mobil, ale môžem si prečítať jeho správy?

Áno, je to v poriadku. Samozrejme, keď je v puberte, treba si tie pravidlá nastaviť citlivejšie. Nejsť represívne, ale skôr dialogicky. Rozprávať sa s ním priebežne, s kým hovoríš, čo riešite? To zase vyžaduje čas, ale potom to deti nevnímajú ako vstupovanie do súkromia. Samozrejme, v tom veku ísť dieťaťu do smsiek bez toho, aby to vedelo, je už neetické. Na druhej strane, keď vidím, že sa s mojím dieťaťom niečo vážne deje, treba do toho vstúpiť. Tam ide o veľa.

Napriek všetkým negatívam a rizikám, v čom nám môže prospieť tento „zápas“ s mobilmi a sociálnymi sieťami?

Paradoxne nás to pozýva podľa mňa k väčšej vnímavosti obsahov reality a k reflexii hodnôt, ktoré chceme žiť. Rovnako tak nás to následne pohýňa k vedomému aktívnemu budovaniu kultúry života – osobného či rodinného – podľa týchto hodnôt. Mohli by sme sa snažiť znovu získať nad svojím životom autoritu, aby som ja, človek, riadil veci a nie ony, veci, mňa.

Koniec koncov, aj na moderné technológie sa môže pozrieť rodina so záujmom, a pritom tomu nepodľahnúť. Taký Pokémon Go môže byť celkom zábavný, keď sa z toho spraví nejaká spoločná rodinná akcia, ale nemal by viesť k tomu, že je to môj a náš jediný kontakt s realitou či jediný spôsob pohybu a zábavy.

Denisa Zlevská pôsobí ako psychologička v občianskom združení Centrum pre tréning a rozvoj. Venuje sa tiež práci s klientmi, ktorí zažili traumatické situácie v živote. Pracovala aj s utečencami a neskôr ako člen tímu krízovej intervencie Modrý anjel. Od roku 2002 vykonáva lektorskú činnosť, venuje sa aj supervízii a koučingu. Pôsobí tiež ako školská psychologička.


Foto: Pavol Rábara

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0

Najčítanejšie

Deň Týždeň

Najčítanejšie

Deň Týždeň
Diskusia 0