Obete, ktoré prežili Politický väzeň Juraj Hurný v temnote uránových baní

Po februárovom prevrate v roku 1948 sa v Československu sústredila moc v rukách komunistickej strany. Jednou z priorít novej vlády sa stala „očista“ verejného života a boj so všadeprítomným triednym nepriateľom.

Nový režim formoval obraz úhlavného odporcu ľudovodemokratického zriadenia, ktorý predstavoval kohokoľvek, kto režimu z rôznych dôvodov nevyhovoval.

Komunistický režim proti svojim odporcom najbrutálnejšie zasiahol vo vykonštruovaných politických procesoch, pri prenasledovaní Katolíckej cirkvi či násilnej kolektivizácii poľnohospodárstva.

Obeťami perzekúcií sa stali aj radoví občania a skutočných či domnelých protivníkov postihli rôzne represie. K ľahším postihom patrilo zastrašovanie, vylúčenie z verejného života, spoločenské šikanovanie, strata zamestnania, pokuty za neplnenie kontingentov u roľníkov či obmedzovanie osobnej slobody.

K ťažkým formám perzekúcií prináležalo zaraďovanie do táborov nútenej práce a pomocných technických práporov, dlhoročné väznenie, no i tresty smrti.

Smrteľne nebezpečnými prácami v náročných podmienkach trestaneckých pracovných táborov pri uránových baniach v severozápadných Čechách, kam režim posielal politických väzňov, si prešli v povojnových 50. rokoch tisíce občanov Československa.

Príbehy prenasledovaných vždy najlepšie ilustrujú osudy konkrétnych jednotlivcov, ktorí ich autenticky zažili.

Politický väzeň Juraj Hurný bol jedným z tých, ktorých komunistický režim pripravil nielen o slobodu, ale ktorému aj znivočil zdravie a snažil sa udupať jeho ľudskú dôstojnosť. Napriek utrpeniu nikdy nevzdal svoj zápas za pravdu a slobodu a nepoddal sa brutalite režimu.

Nadporučík Juraj Hurný, 1945. Foto: súkromný archív Juraja Hurného ml.

Žiadosť o vycestovanie mu úrady zamietli

Juraj Hurný sa narodil 18. decembra 1916 v Dobrej nad Ondavou. Ako dôstojník slovenskej armády slúžil aj na sovietskom fronte a v Taliansku. Po skončení druhej svetovej vojny boli pomery v armáde čoraz náročnejšie. Vyžadovalo sa aj členstvo v KSČ, preto v roku 1947 odišiel do civilu.

Zamestnal sa ako ekonóm v úspešnej firme svojho brata. Motiváciou zanechať vojenské povolanie bol plánovaný rodinný život. V júli 1947 sa oženil s Eliškou Otepkovou a o necelý rok sa im narodil syn Juraj.

Mladá rodina žila v skromných pomeroch na východnom Slovensku. Režim však svojou politikou a represiami zasahoval aj do bežného života občanov. Likvidácie živností a malých podnikov pocítila existenčným ohrozením aj rodina Hurných, keďže sa dotkli firmy, v ktorej Juraj pracoval.

Zo spoločenských pomerov sa mnohí pokúsili vymaniť emigráciou na Západ. Využiť svoje rodinné kontakty sa rozhodli aj manželia Hurní. Jurajov starší brat Ján odišiel s rodinou v roku 1936 za prácou do Kanady a žil v Montreale, kde sa zapájal do aktivít slovenského exilu. Juraj Hurný podal v júli 1949 žiadosť o vysťahovanie, tá však bola v januári 1950 zamietnutá.

Pomoc pri úteku na Západ ako velezrada 

Čoraz náročnejšie pomery donútili Juraja odvolať sa proti zamietnutiu žiadosti. Ceste do Prahy, ktorú v tejto veci podnikol v januári 1950, predchádzal štvordňový pobyt v Bratislave. Tu sa náhodou stretol so starým priateľom z vojenských čias Karolom Kresánkom.

Karol sa Jurajovi diskrétne zdôveril s plánom emigrovať, Juraj ho zas zoznámil so zámerom odísť do Kanady. Po návrate z Prahy Juraj Kresánkovi ochotne napísal sprievodný list, v ktorom sa za neho zaručil. Okrem toho opísal v liste i zostrujúcu sa situáciu a neznesiteľné pomery v komunistickom Československu.

Pri pokuse o útek cez železnú oponu však Karola Kresánka zadržali. Po surovom vyšetrovaní Štátnou bezpečnosťou (ŠtB) prezradil mená všetkých zainteresovaných osôb, kam patril na základe zhabaného listu aj Juraj Hurný.

Jedenásteho marca 1950 vtrhla do príbytku Hurných Štátna bezpečnosť a Juraja zaistili pre podozrenie z protištátnej činnosti. Po brutálnych výsluchoch pod nátlakom vypovedal o svojom pláne emigrovať.

V júli 1950 bol odsúdený pre trestný čin velezrady na šesť rokov, ktorý mu po odvolaní prokurátora v marci 1951 navýšili na 12 rokov. Charakter spáchaného činu nijako nezodpovedal trestnému zákonu, na základe ktorého bol odsúdený.

Zatknutý Juraj Hurný, 1950. Foto: súkromný archív Juraja Hurného ml.

V jáchymovských baniach

Juraj Hurný strávil nasledujúcich desať rokov za mrežami väzníc a v pracovných táboroch. Z väznice v Leopoldove ho eskortovali do táborov v oblasti obávaného Jáchymova. Tu spolu s tisíckami ďalších politických väzňov pracoval ako lacná pracovná sila v obzvlášť náročných podmienkach uránových baní.

Do roku 1955 bol internovaný v táboroch v okolí Jáchymova, rok 1956 strávil v Příbramskom okrese. V dôsledku podlomeného zdravia, keď už nevládal fárať v bani, ho začiatkom roku 1957 eskortovali do väznice Mírov na Morave, kde ťažko chorý pracoval ako pomocná sila až do roku 1960.

Do roku 1953 pracovalo v uránových baniach okolo 15 000 trestancov. Podmienky v nápravno-pracovných táboroch pri uránových ložiskách patrili k najnáročnejším v rámci československého väzenstva. Väzňov využívali v odvetviach, v ktorých boli vykonávané ťažké a nebezpečné činnosti, s nedostatkom civilných zamestnancov. Za nevyhovujúcich pracovných podmienok prichádzalo bežne k úrazom, často i smrteľným.

Najväčším nebezpečenstvom v uránových baniach bolo rádioaktívne žiarenie, ktorému boli väzni nemilosrdne vystavení. Ich situáciu ešte sťažovala práca vo vode a vlhkom prostredí, nedostatočná strava a tuhé zimy, pred ktorými neboli chránení.

V táboroch panoval ostrý väzenský režim a odsúdenci boli vystavení nemilosrdným fyzickým i psychickým tlakom. Bitky sa nielenže nezakazovali, no mlčky sa podporovali. Pravidelné výsluchy, zastrašovanie a vydieranie na spoluprácu zažíval Juraj Hurný opakovane a za vzdor bol bezohľadne trestaný.

Najtvrdšou represívnou formou bola samoväzba, tzv. korekcia. Podmienky pri odpykávaní si trestov na samotke boli obzvlášť kruté: väzni trpeli hladom a v zimných mesiacoch neznesiteľným chladom. Bolo to vlastne väzenie vo väzení.

Juraj Hurný bol v januári 1954 potrestaný štrnástimi dňami ostrej samoväzby, so zníženou dávkou stravy o polovicu a s tvrdým lôžkom každý druhý deň.

Vo väzenskej evidenčnej karte sa ako dôvod disciplinárneho trestu uvádzalo „za vzburu“. Konkrétne príčiny spomínané v návrhu na potrestanie korekciou boli údajné provokovanie príslušníkov ZNB, nevhodné správanie v tábore aj na pracovisku, čo vraj podkopávalo disciplínu u ostatných odsúdených.

Mrazivé obdobie, podvýživa a celkové fyzické i psychické vyčerpanie znamenali nenávratné poškodenie Jurajovho zdravia. Takéto neľudské zaobchádzanie s väzňami v trestaneckých pracovných táboroch bolo v plnej miere tolerované a zväčša sa odvíjalo od ľubovôle dozorcov a veliteľov. S minimálnymi ústupkami pokračoval tento trend i v druhej polovici 50. rokov.

Rodina Hurných, 1972. Foto: súkromný archív Juraja Hurného ml.

Manželku Elišku nikto nechcel zamestnať

Okolnosti odsúdenia Juraja Hurného na 12 rokov väzenia postavili manželov Hurných pred najťažšiu skúšku ich vzťahu. Jedinou cestou, ako čo len zdanlivo zostať spolu a rozvíjať rodinný život, bolo písanie listov. Juraj a Eliška si v nasledujúcich desiatich rokoch vymenili niekoľko stoviek správ.

Väzenská korešpondencia pritom podliehala prísnym pravidlám. Témy listov boli striktne obmedzené na rodinné záležitosti, a keďže každý list prešiel rukami cenzorov, bolo nemysliteľné baviť sa otvorene. Preto si aj Juraj s Eliškou nastavili svoj spôsob odovzdávania informácií tajnými komunikačnými prostriedkami, krycími označeniami a sofistikovanými odkazmi.

Od roku 1952 do marca 1960 manželka Eliška neúnavne posielala žiadosti o udelenie milosti, skrátenie dĺžky trestu či revíziu manželovho prípadu. Akákoľvek snaha však bola márna, keďže Juraj odmietal podpísať ponúkanú spoluprácu s ŠtB a kolaborovať s komunistickým režimom.

Elišku nechcel nikto zamestnať, a ak prácu dostala, bola minimálne ohodnotená a nezodpovedala jej kvalifikácii. Prišla o strechu nad hlavou a so synom Jurajom ml. museli vystriedať niekoľko podnájmov.

Opakovane ju vyzývali, aby sa vzdala manžela. Nabádanie k rozvodom takisto patrilo k metódam, ktoré využíval režim na dosiahnutie svojich cieľov. Sila, ktorú Juraj čerpal z manželkinej podpory, však bola obrovskou pomocou pri prežití dlhého utrpenia.

Záštitu nachádzal Juraj nielen v neutíchajúcej láske k manželke, ale aj v hlbokej viere, ktorá bola neodmysliteľnou súčasťou vyrovnávania sa so situáciou pre oboch manželov. Napriek pocitom krivdy vždy prijímal svoje rozpoloženie ako Boží zámer, ktorý s pokorou znášal. Pobyt vo väzení u neho prehĺbil a potvrdil presvedčenie o silnej a nemennej viere a o živote podľa kresťanských zásad.

Slovenský príbeh operného speváka Juraja Hurného

Michal Malatinský

Prepustený po 10 rokoch

Jedinečnosť rodiny Hurných spočívala v nevídanej láske, vo vzájomnej oddanosti, v silnej viere a pevnom rodinnom zomknutí. K týmto hodnotám viedli rodičia aj svojho syna Juraja, ktorý sa stal svetoznámym operným spevákom.

Juraj Hurný strávil desať trýznivých rokov v násilnom odlúčení od svojej rodiny a stal sa jednou z premnohých obetí nezákonných praktík bezpečnostných orgánov a justície v období rokov 1948 – 1953.

Milosť mu bola udelená až na základe rozsiahlej amnestie vyhlásenej v máji 1960 prezidentom A. Novotným. Bola to najväčšia jednorazová amnestia v dejinách komunistického Československa. V tomto roku si pripomíname 40. výročie jeho úmrtia.

Na pozadí krutého príbehu rodiny Hurných sa črtá mnoho podobných osudov poznačených porušovaním ľudských práv a slobôd totalitným režimom. Odsúdení, ktorí prežili bezohľadné perzekúcie a nepodľahli mučeniu, stratili slobodu, zdravie, trpeli trýznením, odlúčením nielen od svojich blízkych, no i pre krivdu nespravodlivosti, ktorá bola na nich nemilosrdne spáchaná.