História „Vy máte v rukách moc, ale my pravdu!“ Komunistický režim zanechal tisíce obetí

Slovenské dejiny 20. storočia boli negatívne poznačené pôsobením dvoch nedemokratických režimov, ktoré desaťročia (de)formovali osudy ľudí. Ich spoločnou charakteristickou črtou bolo prenasledovanie nevinných občanov – vnímaných ako skutočných či domnelých odporcov – na základe rasovej a triednej nenávisti.

Ich obete sa nedajú prehliadnuť – v prípade Slovenskej republiky (1939 – 1945) je to najmä tragédia holokaustu, ktorého obeťou sa stali židovskí spoluobčania. V prípade komunistického režimu po druhej svetovej sú to najmä tragické 50. roky charakterizované politickými procesmi a masovými perzekúciami proti skutočným či domnelým odporcom režimu.

Silvester Krčméry pred súdom

Významné dejinné udalosti majú svoje konkrétne alebo symbolické dátumy, počas ktorých si ich pripomíname. Pre obete komunistického režimu je takých dátumov viacero – a jedným z najsilnejších je 24. jún. Nie preto, že v kalendári má meno Ján a svätojánska noc je jednou z najdlhších v roku, ale ako pripomienka pamätnej reči Silvestra Krčméryho, politického väzňa 50. rokov a jednej z hlavných osobností tajnej cirkvi v 80. rokoch.

Vo svojej obhajobnej reči pred súdom, ktorý ho poslal na dlhé roky do väzenia, vyriekol 24. júna 1954 pamätné slová: „Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu.“ Tie slová vystihujú perzekúcie komunistického režimu lepšie ako detailné opisy mocenských mechanizmov, ktorými vládol.

Rozsah a charakter perzekúcií, ktorými komunistický režim trestal svojich skutočných či domnelých odporcov, je veľmi široký. Pojmy ako odvlečení do gulagov, politické procesy, tábory nútenej práce, pomocné technické prápory, železná opona, Akcie B (byty), K (kláštory) či R (rehoľníčky) sú neoddeliteľnou súčasťou našich dejín v období po druhej svetovej vojne.

Nezabúdajme tiež, že režim používal voči svojim odporcom širokú škálu postihov, známych ako mimosúdne perzekúcie. Ich súčasťou boli „ľahšie“ postihy ako vylúčenie z verejného života, zo školy či strata zamestnania. Charakteristikou mimosúdnych perzekúcií bolo, že sa často dotýkali aj rodinných príslušníkov: režim im dokázal zmariť spoločenské uplatnenie, kariérny postup či možnosť študovať na univerzitách.

I keď je dodnes útlak komunizmu vnímaný najmä prostredníctvom veľkých politických procesov, trpeli pod ním najmä bežní ľudia.

Proti celým spoločenským skupinám

Prenasledované boli celé spoločenské skupiny: veriaci, ekonomická elita, inteligencia, bohatí roľníci... Systematicky bola v komunistickom Československu prenasledovaná katolícka cirkev, ktorá vystupovala ako potenciálny oponent režimu. Desiatky kňazov a rehoľníkov boli odsúdení a dlhoročne väznení, perzekvovanie tisícov veriacich bolo dôsledkom bezohľadného deštruktívneho ťaženia komunistickej moci, vnímajúcej cirkev a veriacich na Slovensku ako svojho najsilnejšieho protivníka a považujúcej náboženstvo za „ópium ľudstva“.

Jednou z oblastí, ktorej sa výrazne dotkla krutosť komunistickej moci, bolo poľnohospodárstvo a jeho násilná kolektivizácia, ktorá rozvrátila tradičné dedinské štruktúry. Roľníci sa veľmi ťažko zriekali pôdy a statkov, ktoré považovali za dedičstvo otcov a ktoré museli odovzdať do vznikajúcich jednotných roľníckych družstiev. Tých, ktorí to odmietli dobrovoľne, režim tvrdo prenasledoval.

Kde nepomohlo stanovenie nereálnych kontingentov, teda štátom nariadených dodávok časti úrody a poľnohospodárskych produktov, tam nastúpilo fyzické a psychické násilie. Tisíce ľudí, ktorí nepodpísali vstup do družstva, boli odsúdení na dlhoročné väzenie, posielaní do pracovných táborov, vysídľovaní z rodných obcí. Ich deti vyhadzovali zo škôl alebo im znemožnili študovať na vysokej škole. V 50. rokoch postihla násilná kolektivizácia najrozsiahlejšiu skupinu obyvateľstva na Slovensku, približne 470-tisíc rodín, ktorej neúprosné prenasledovanie pokračovalo aj v ďalších pokoleniach.

Brána slobody v Devíne. Foto: TASR/Michal Svítok

Súhrnné štatistiky sú číslami, za ktorými sú skryté tragické osudy konkrétnych ľudí a ich rodín. Jozef K. so synom Štefanom z obce Brestovany spravovali hospodársky majetok o výmere 40 ha. Ako „dedinskí boháči“ viedli podľa okresného prokurátora v obci „štvavú a ohováračskú kampaň, ktorou poburovali miestnych obyvateľov proti ľudovodemokratickému zriadeniu“, čo mali znásobiť využívaním „vykorisťujúcich pracovných síl a zámerným sabotovaním rastlinnej a živočíšnej výroby“ a následným nesplnením kontingentov. Jozef K. bol vo veku 69 rokov odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov a jeho syn Štefan K. strávil vo väzbe 5 rokov.

Manželia z Trnavy boli pre komunistický režim typickým príkladom vojnových a povojnových zbohatlíkov, vykorisťovateľov, ktorí vďaka úspešnému obchodovaniu s vínom nadobudli väčší majetok, na ktorom zamestnávali pracovné sily. Boli obžalovaní z marenia jednotného hospodárskeho plánu, z neplnenia daňovej povinnosti a tiež boli obvinení z úmyslu výhodnejšie odpredať víno na čiernom trhu. I keď sa obžaloba odvolávala na usvedčenie obvinených vďaka výpovediam svedkov, v skutočnosti ich vinu nedokazovali. Jozef M. bol odsúdený na trest odňatia slobody vo výške 3 roky, jeho manželka Štefánia bola odsúdená na 6 mesiacov väzenia z dôvodu neoznámenia konania svojho manžela.

Ruka v ruke s násilnou kolektivizáciou prišlo rovnakými metódami aj k likvidácii hospodárskej elity Slovenska – majiteľov rôznych súkromných živností. Túto kategóriu reprezentovali veľkostatkári, bankári, obchodníci, majitelia tovární, no neskôr sem patrili aj menší, súkromne pracujúci. Zoštátnením súkromných podnikov, prevádzok a hospodárstiev prišlo k násilnému zániku tejto tradičnej opory slovenskej ekonomiky.

Symptomatické pre zločiny komunistického režimu v 50. rokoch bolo, že mlyny násilia a teroru zomleli aj tých, ktorí ich pomáhali roztáčať, a na lavici obžalovaných sa ocitli aj vysokí funkcionári komunistickej strany, označovaní za členov rozličných „protištátnych skupín“.

Toto všetko sa dialo za hranicami nepriedušne oplotenými železnou oponou so svojimi militaristickými opatreniami, ktorých obeťou sa len na dnešnom slovensko-rakúskom úseku hraníc stalo takmer 50 ľudí. Ani augustová okupácia Československa v roku 1968 sa nezaobišla bez obetí a roky tzv. normalizácie rovnako charakterizovalo zastrašovanie tých, ktorí sa režimu nepodvolili. Masové prenasledovanie sa dotklo všetkých skupín obyvateľstva a vzhľadom na jeho závažnosť rezonujú dôsledky týchto zásahov v našej spoločnosti dodnes.

Preto si 24. júna pripomíname pamätný deň Slovenskej republiky – Deň pamiatky obetí komunistického režimu. Slovenská spoločnosť tak morálne oceňuje ťažké životné osudy desiatok tisícov občanov trpiacich v období vlády komunistického režimu represiami, ktoré voči nim totalitný režim viedol.

Stovky rozsudkov smrti, tisíce politických procesov sprevádzaných fyzickým mučením a psychickým zastrašovaním, desaťtisíce nespravodlivo odsúdených politických väzňov – to je tragický výsledok viac ako štyri desaťročia trvajúcej vlády komunistického režimu v Československu.

Čo sa zrátať nedá, sú škody morálneho charakteru, s ktorými sa ako spoločnosť pokúšame vyrovnať dodnes. Ocenenie obetí je dôležitým krokom na tejto neľahkej ceste.