Nový francúzsky premiér Michel Barnier Skúsený a nudný republikán, ktorého podpora bude závisieť od lepenovcov

Vo štvrtok 5. septembra 2024, 60 dní po parlamentných voľbách a maratóne neúspešných rokovaní vymenoval francúzsky prezident Emmanuel Macron nového premiéra Michela Barniera. 

Ide o ostrieľaného francúzskeho konzervatívneho politika s takmer piatimi desaťročiami skúseností v politike, ktorý sa najviac medzinárodne preslávil ako hlavný vyjednávač brexitu za Európsku úniu.

Vymenovaním Barniera za premiéra sa však politická dráma vo Francúzsku nekončí. Naopak, krajinu čakajú napäté týždne.

Žiadny kandidát nebol schopný získať väčšinu

Macron od konca olympijských hier viedol maratón rokovaní s lídrami politických frakcií v parlamente v snahe nájsť osobu, ktorá by nečelila vyjadreniu nedôvery okamžite po svojom vymenovaní. A to sa ukázalo ako nadmieru náročná úloha.

V posledných dňoch sa ako o najpravdepodobnejších kandidátoch na premiéra hovorilo o bývalom socialistickom premiérovi Bernardovi Cazeneuvovi, konzervatívnom predsedovi regiónu Hauts-de-France Xavierovi Bertrandovi či technokratovi Thierrym Beaudetovi.

Ako sa však ukázalo, ani jeden by nebol schopný ustáť hlasovanie o nedôvere. Bernard Cazeneuve sa spočiatku ukazoval ako dobrá voľba, pretože sa zdalo, že by dokázal získať podporu socialistov a vďaka svojim tvrdším postojom voči migrácii aj časti konzervatívnych republikánov.

Problémom je, že socialistická strana je rozdelená medzi krídlo, ktoré chce spolupracovať s radikálnou ľavicou, a krídlo, ktoré si želá dostať sa do vlády a vládnuť zo stredu. Pri hlasovaní najvyšších orgánov socialistickej strany sa ukázalo, že Cazeneuve by mohol rátať maximálne s polovicou strany, a to Macrona presvedčilo, že by okamžite čelil odvolaniu.

Politická kríza vo Francúzsku rastieMacron hľadá podporu pre centristický blok, jeho demokratická legitimita však bude sporná

Ján Cipár 

Xavier Bertrand by dokázal na svoju stranu získať konzervatívnych Republikánov, avšak jeho problémom je Národné združenie Marine Le Penovej, ktoré ho považuje za arcinepriateľa.

Bertrand totiž vládne v regióne, ktorý je baštou Národného združenia a kde má svoj obvod samotná Marine Le Penová. Ich rivalita stojí na veľmi osobnej úrovni a napriek určitým politickým prienikom Národné združenie s radosťou oznámilo, že by mu okamžite vyjadrilo nedôveru.

Technokratický profil Thierryho Beaudeta odmietli všetky strany ako popretie demokracie a Macron sa tak ocitol opäť na začiatku.

Jeho konečný výber Michela Barniera, s ktorým sa stretol až v deň vymenovania, väčšinu pozorovateľov prekvapil. Francúzsko sa však mení a neistota a prekvapenie, ktoré neboli súčasťou francúzskej politickej kultúry, sa stávajú normou.

Michel Barnier – skúsený, ale nudný politik

Sedemdesiattriročný Barnier je v politike už od začiatku 70. rokov a za toto obdobie vykonával takmer všetky politické funkcie, v ktorých sa dá vo Francúzsku pôsobiť. Svoju kariéru rozbehol ako jeden z kľúčových reprezentantov mládežníckej gaullistickej organizácie a počas celého svojho pôsobenia zastával pravicové postoje.

Vo veku 22 rokov sa stal poslancom departmentu Savoie. V roku 1978, vo veku 27 rokov, sa stal za tento department najmladším poslancom francúzskeho parlamentu. V roku 1982 sa stal najmladším prezidentom celého departmentu. V 90. rokoch a na začiatku 21. storočia pôsobil na viacerých ministerských funkciách, či už ako minister životného prostredia, zahraničných vecí, európskych záležitostí, či poľnohospodárstva.

Medzi hlavné dôvody jeho nominácie patrí, že vo veku 73 rokov už nebude kandidovať za prezidenta. Nie je tak ohrozením pre mnohých ambicióznych politikov z Macronovho tábora.

V rokoch 1999 – 2004 a 2010 – 2014 pôsobil ako francúzsky eurokomisár a v roku 2014 sa chcel stať spitzenkandidátom Európskej ľudovej strany na post predsedu Európskej komisie, nakoniec ho však porazil Jean-Claude Juncker.

Od roku 2016 do roku 2019 bol hlavným vyjednávačom brexitu zo strany Európskej únie a za finálnu podobu dohody a úspešne zvládnuté rokovania si vyslúžil veľké uznanie. 

V roku 2021 sa rozhodol kandidovať za francúzskeho prezidenta, v primárkach svojej vlastnej republikánskej strany však skončil až na treťom mieste a kandidatúru ukončil.

Počas rokov strávených v rôznych funkciách si vybudoval povesť kompetentného politika, ktorý však nikdy nebol priamo v žiare reflektorov (čomu prisudzuje aj svoju prehru v primárkach). 

Okrem kompetentnosti a príslušnosti k Republikánom je hlavným dôvodom jeho nominácie fakt, že v 73 rokoch už nebude kandidovať za prezidenta. Nie je tak ohrozením pre mnohých ambicióznych politikov z Macronovho tábora.

Vláda bude závisieť od podpory Národného združenia

Celá ľavicová koalícia už zhodne vyhlásila, že okamžite predloží návrh na Barnierovo odvolanie. Ľavica má nielenže pocit, že jej bol ukradnutý post premiéra, ale je zároveň rozhorčená z mnohých Barnierových minulých či súčasných názorov.

V médiách sa okamžite po oznámení jeho nominácie objavili správy o jeho hlasovaní ešte z 80. rokov, keď hlasoval proti depenalizácii homosexuálneho správania. Zároveň v oblasti migrácie zastáva názor, že Francúzsko potrebuje 3- až 5-ročné moratórium na novú migráciu, a takisto vyhlásil, že Francúzsko by nemalo vo všetkých oblastiach podliehať rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie a Európskeho súdu pre ľudské práva.

Tieto postoje by sa, naopak, mohli páčiť Národnému združeniu, ktoré by aspoň dočasne nemuselo hlasovať za vyjadrenie nedôvery. Faktom tak je, že Macron, ktorý dlho vyhlasoval, že je hrádzou voči radikálnej pravici, bude mať vládu závislú iba od jej hlasovania.

Marine Le Penová si však bude pýtať vysokú cenu. Nielenže žiada vyšší rešpekt v inštitúciách pre svojich poslancov, zároveň žiada zavedenie proporcionálneho volebného systému a zrušenie dôchodkovej reformy.

Macron, ktorý dlho vyhlasoval, že je hrádzou voči radikálnej pravici, bude mať vládu závislú iba od jej hlasovania.

To Macron nedovolí, a tak sa Národné združenie môže kedykoľvek rozhodnúť hlasovať proti Barnierovi.

Barnier zároveň nemá veľa možností na rozšírenie svojej podpory. Umiernenejšie časti socialistickej strany už odmietli akékoľvek pozície v novej vláde, ľavica bude preto jednotne hlasovať proti nemu.

Pokiaľ bude Barnierovi vyjadrená nedôvera v krátkom čase, môže to ohroziť pozíciu samotného Macrona. Čoraz viac pozorovateľov si myslí, že sa rozhodne odstúpiť počas najbližšieho roka, pretože nie je schopný zabezpečiť riadny chod inštitúcií.

Odzrkadľuje sa to aj na vyhlásení jeho bývalého premiéra a kľúčového člena jeho koalície Edouarda Philippea, ktorý pred pár dňami oznámil prezidentskú kandidatúru. Takýto krok je takmer tri roky pred voľbami neštandardný a nedá sa za ním vidieť nič iné ako to, že Philippe ráta s Macronovým odstúpením. 

Navyše sa vo viacerých médiách objavili správy, že Philippeova strana a viacerí ďalší Macronovi poslanci predpokladajú, že v roku 2025 sa uskutočnia ďalšie predčasné parlamentné voľby, a začínajú teda s prípravou kampane.

Francúzsko, ktoré bolo tak dlho aj vďaka svojmu poloprezidentskému systému symbolom stability, sa dnes nachádza vo veľmi neistých vodách.