Politická kríza vo Francúzsku rastie Macron hľadá podporu pre centristický blok, jeho demokratická legitimita však bude sporná

Aj napriek búrlivým parlamentným voľbám krátko pred olympijskými hrami sa francúzski politici v záujme ich dobrého priebehu dohodli na dočasnom prímerí. Macron dopredu oznámil, že novú vládu nevymenuje pred ich skončením, a politická scéna tak zostala na viac ako mesiac zamrznutá.

Francúzsko prezentovalo pred svetom nevídanú politickú jednotu, ktorú už dávno nebolo vidieť. Toto prímerie však bolo skutočne iba dočasné.

Víťazná ľavica totiž po ôsmich rokoch vidí prvú príležitosť, ako sa dostať k moci, a nehodlá ju premárniť. Problémom je, že v parlamente neexistuje absolútna väčšina (289 poslancov) a celej ľavicovej koalícii (193 poslancov) chýba takmer 100 kresiel, aby ju získala.

Navyše je vymenovanie premiéra výlučnou právomocou prezidenta, ktorý si môže vybrať kohokoľvek. V súčasnosti tak prebiehajú tvrdé politické rokovania, ktoré sa môžu čoskoro presunúť do búrlivých protestov v uliciach.

Francúzsko sa momentálne nachádza v úplne neprebádaných vodách. Prvýkrát od druhej svetovej vojny nemá v krajine väčšinu nikto a zároveň každý z troch hlavných politických blokov má veľmi ďaleko k absolútnej väčšine. Ide presne o situáciu, ktorá bola typická pre tretiu a štvrtú republiku (19. a prvá polovica 20. storočia), ale ktorej sa generál de Gaulle pri tvorbe ústavy piatej republiky snažil za každú cenu zabrániť.

De Gaulle vytvoril poloprezidentský systém, v ktorom má prezident silné právomoci vrátane menovania premiéra a vlády. Vo Francúzsku vláda po vymenovaní nepotrebuje získať väčšinu v parlamente, ale môže v parlamente čeliť tzv. motion de censure, čo v podstate predstavuje vyjadrenie nedôvery a vynútenú demisiu. 

Pokiaľ Francúzsko nemá čeliť neustálym pádom vlád, Macron musí nájsť premiéra, ktorý bude schopný zjednotiť širšie politické spektrum. A to sa ukazuje zatiaľ ako takmer nemožná úloha.

Ľavicová koalícia zložená z radikálne ľavicového Nepoddajného Francúzska, socialistov, zelených a komunistov navrhla ešte pred olympijskými hrami spoločnú kandidátku, a to súčasnú ekonomickú riaditeľku na parížskej radnici Lucie Castetsovú. Tá má však napriek víťazstvu ľavice zatiaľ mizivé šance získať post premiérky.

Nepoddajné Francúzsko je neprijateľné pre všetkých

Zvyšok politickej scény má totiž problém s Nepoddajným Francúzskom a jeho lídrom Jeanom-Lucom Mélenchonom. Nielenže táto strana zastáva radikálne ľavicové postoje, ale ešte je aj otvorene antisemitská a začína narúšať republikánsky princíp nadbiehaním moslimským voličom. Táto strana má však najvyšší počet poslancov z celého ľavicového bloku a dominantne vplývala aj na tvorbu programu.

A to je jasne viditeľné na viacerých návrhoch, ktoré sú otvorene socialistické. Ešte v júni prišiel denník Le Figaro s článkom s nadpisom Ak bude vládnuť ľavica, nebudem už prenajímať svoje ubytovanie. 

V tomto článku sa viacerí prenajímatelia bytov sťažovali, že program ľavicovej koalície výrazne posilní ľudí, ktorí nezákonne bývajú v bytoch napriek tomu, že neplatia nájom. Na návrh ľavicovej koalície by celý proces ich vysťahovania z bytu trval jeden až dva roky, čo je pre prenajímateľov neprijateľné. Zároveň by neplatiči nemohli byť vôbec vysťahovaní, pokiaľ im prefektúra príslušného departmentu nenájde náhradné ubytovanie.

Zvyšok politického spektra od Národného združenia Marine Le Penovej, Macronovej koalície až po Republikánov teda vyhlásil, že akákoľvek vláda s účasťou Nepoddajného Francúzska bude okamžite čeliť vyjadreniu nedôvery. 

Ľavicová koalícia preto nedokáže zabezpečiť stabilnú vládu a Macron už vyhlásil, že Castetsovú do premiérskeho kresla nevymenuje.

Mélenchon sa však nevzdáva a takticky sa snaží vytvárať na Macrona tlak. Pred niekoľkými dňami naznačil, že Nepoddajné Francúzsko nemusí byť súčasťou vlády. Tento ťah je však zameraný skôr na voličov ako na reálne zloženie vlády. Každý totiž vie, že návrhy Nepoddajného Francúzska by sa v tomto prípade aj tak pretavili do reality, a to je pre zvyšok politického spektra rovnako neprijateľné.

Zároveň platí, ako prednedávnom vyhlásil jeden zo stratégov Socialistickej strany: „Kým my chceme vládnuť, Mélenchon chce získať prezidentské kreslo.“

Mélenchon, ktorý má za vzor latinskoamerických ľavicových autoritárov ako Hugo Chávez, vníma model silného lídra ako jediný cieľ. Parlamentné voľby a súčasné skladanie vlády sú pre neho iba zastávkou na ceste k prezidentským voľbám v roku 2027.

Povolebný chaos vo francúzskej politikeLepenovcov vyblokovali z vedenia parlamentu, neistá nová vláda vznikne až po olympiáde

Ján Cipár 

Vytvorenie veľkého centristického bloku

Macron sa momentálne snaží nájsť človeka, ktorý by dokázal byť prijateľný pre strany siahajúce od konzervatívnych Republikánov až po socialistov. Cieľom však nie je vytvoriť vládu, ktorá by bola založená na koalícii viacerých strán, ako je to na Slovensku.

To je vo francúzskych reáliách, kde doteraz neexistovali koalície, nereálne. Cieľom je vybrať človeka, ktorému nebude chcieť 289 poslancov vyjadriť nedôveru.

Medzi hlavných kandidátov tak patria konzervatívny predseda regiónu Hauts-de-France Xavier Bertrand, predsedníčka parížskeho regiónu Île-de-France Valérie Pécressová a bývalý socialistický premiér Bernard Cazeneuve. Všetci patria k centristickým krídlam svojich strán a zároveň majú tvrdší postoj k migrácii.

Prvé dve mená by znamenali, že približne 50 poslancov Republikánov, 130 poslancov Národného združenia Marine Le Penovej a časť umiernených socialistov by aspoň dočasne nezahlasovalo za pád vlády.

Samozrejme, parlament by zostal paralyzovaný, pretože každá strana by hlasovala podľa svojich priorít. Neprišlo by však k okamžitému vyjadreniu nedôvery vláde.

Má to však stále mnohé riziká, pretože Národné združenie by kedykoľvek mohlo prejsť na druhú stranu, pokiaľ by to bolo politicky výhodné.

Bernard Cazeneuve by zase pravdepodobne dokázal prilákať časť socialistických poslancov, predovšetkým tých zoskupených okolo bývalého prezidenta Françoisa Hollanda. Socialistická strana je momentálne rozdelená na dve takmer rovnako silné polovice – tých, ktorí si želajú spoluprácu s Mélenchonom a so zvyškom ľavice, a tých, ktorí chcú samostatnú politiku socialistov.

Pokiaľ by väčšia časť socialistických poslancov podporila Cazeneuva, Macron by dokázal zabezpečiť ešte s podporou Republikánov relatívne stabilnú vládu a zároveň by dokázal definitívne rozbiť ľavicovú koalíciu, ktorá sa už aj tak zmieta v hádkach. V tomto prípade by však hrozilo, že Republikáni by mohli čoskoro prejsť na druhú stranu.

Alternatívou voči vyššie spomenutým možnostiam je výber niektorého vysoko rešpektovaného technokrata zo štátnych inštitúcií alebo menej známeho, ale rešpektovaného lokálneho politika. Je však veľmi otázne, kto by v súčasnosti požíval dostatočnú autoritu a bol by dostatočne nestranný, aby sa dokázal vyhnúť vysloveniu nedôvery.

Všetky tieto možnosti pritom predstavujú veľký risk do budúcnosti z pohľadu demokratickej legitimity. Voľby totiž na počet hlasov jednoznačne vyhralo Národné združenie Marine Le Penovej, na počet poslancov zase ľavicový blok.

Pokiaľ však ani jedna z týchto síl nebude vládnuť a opäť sa dostane k moci politický stred, mnoho ľudí sa môže pýtať, načo sú vlastne voľby. Macronova koalícia totiž utrpela veľkú porážku ako v eurovoľbách, tak aj v parlamentných voľbách, je to však znovu ona, kto bude rozdávať karty.

Jean-Luc MélenchonPlebejský promoslimský ľavičiar, vinou ktorého sa Francúzsku nedá vládnuť

Martin Leidenfrost

Ľavica plánuje masívne protesty

Ľavica vníma posledné Macronove kroky a odmietnutie vymenovania Lucie Castetsovej práve ako spochybnenie demokracie a plánuje masívne protesty po celom Francúzsku. Hlavní predstavitelia všetkých štyroch ľavicových strán vyhlásili, že dokým ju Macron nevymenuje, nezúčastnia sa už na žiadnom kole konzultácií o zložení novej vlády.

Predseda komunistickej strany Fabien Roussel už označil Macrona za Trumpa, ktorý „spochybnil výsledky volieb a poslal svojich prívržencov na Kapitol“.

Predsedníčka zelených Marine Tondelierová zase hovorí o Macronovom posune k iliberalizmu, čo je slovo, ktoré doteraz ľavica využívala skôr v spojitosti s Viktorom Orbánom. Mélenchon už niekoľko dní hrozí tým, že začne proces odvolania samotného Macrona. To je síce veľmi nepravdepodobné, ale vytvára to ešte silnejší chaos.

Mélenchon zároveň zvoláva na 7. septembra celonárodný protest proti Macronovi, ktorý môže veľmi ľahko prerásť do podobných protestov ako počas minuloročného prijímania dôchodkovej reformy. Protesty už avizovali aj veľké francúzske odbory a zároveň radikálne ľavicové študentské odbory a spolky.

Namiesto upokojenia sa tak Francúzsko začína zmietať v politickej kríze. Macron navyše nemá veľa možností na jej vyriešenie. V súčasnosti nedokáže ani vyhlásiť nové parlamentné voľby, keďže podľa ústavy k nim môže dôjsť najskôr o rok.

Dnes je však zrejmé, že Macron, ktorý nastupoval v roku 2017 do prezidentského kresla ako európsky vizionár, je už iba dosluhujúcim prezidentom bez väčšiny, ktorý nebude schopný presadiť väčšie reformy.