Pápež sa mýli

Ale nedá sa inak. Ide o vážnu tému, obísť ju by bolo prejavom alibizmu alebo autocenzúry. Napísať ale, že pápež sa mýli, si žiada malý kontext.

Vzdelaným katolíkom to netreba hovoriť, ale keďže u nás ide o novinku, patrí sa začať s tým, že pápež sa, samozrejme, môže mýliť. A pápeži sa v mnohom aj mýlia. Môžu mať mylný názor na politiku, nemusia vôbec rozumieť umeleckému dielu, literatúre či obrazu, nie vždy aj dejinám.

Ale môže to byť ešte horšie. Pápeži sa môžu mýliť aj morálne, môžu byť hriešni, od čias Rodriga Borgiu (Alexandra VI.) to netreba vysvetľovať.

Pápežská neomylnosť s tým nie je v nijakom rozpore. Týka sa totiž neomylnosti pápeža ako inštitúcie vo veciach, „keď s konečnou platnosťou vyhlasuje náuku o viere a mravoch“.  Pápež môže byť osobne hriešny či omylný, a predsa z pohľadu inštitúcie neomylný. Jeho neomylnosť má garantovať  jednotu v doktríne cirkvi, nie jeho osobnú integritu či neomylnosť v bežnom zmysle slova.

Katolíci o tom, samozrejme, vedia, napokon sv. Tomáš Akvinský vo svojej Summe venoval niekoľko odsekov aj podstatne vážnejšej otázke, ako je nesprávny úsudok pápeža. Pre liberálne založených ľudí predstavovala táto téma vždy zmätok. Na jednej strane ich prirodzene poburovala, keďže si pod ňou predstavovali niečo iné, čomu nie celkom rozumeli, na strane druhej sa jej domáhali, keď pápež vyslovil názor, ktorý im bol sympatický a ktorý nebol – povedzme – politicky konzervatívny. Pamätám sa, ako sa nedávno Milan Šimečka pri téme utečencov pohoršoval, prečo zrazu katolíci nerešpektujú neomylnosť pápeža Františka a mnohí z nich konajú inak ako on. Ani to tu nevyriešime, dôležité je, aby sme si rozumeli s definíciou, o čo ide, obsah názorov ponechajme teraz bokom.

Pri pápežovi Františkovi som mal podobný pocit už viackrát, ale nešlo až o také dôležité témy, preto som o tom nepísal. Jeho pohľad na kapitalizmus napríklad je výrazne zredukovaný, ľahkosť, s akou opustil rozlíšenie medzi neduhmi kapitalizmu a prednosťami trhovej ekonomiky a právneho štátu, čoho autorom bol svätý Ján Pavol II., ma prekvapovala, ale keďže som vnímal aj istý význam jeho gesta, dokázal som to nejako pochopiť. Jeho odkaz ľuďom Latinskej Ameriky bol podobný, pápež naozaj rozumie chudobným, ale už menej príčinám chudoby. Podobne to bolo s jeho ironizovaním teológie. Nuž dobre, hovoril som si, môj pápež nemá vzťah k vede, čo je istý problém, ale dá sa s tým žiť.

Teraz je to však inak, vážnejšie.

Slová pápeža Františka o islame a terorizme zazneli počas jeho návratu zo Svetových dní mládeže a myslím si, že zatienili všetko, čo sa v Krakove a Auschwitzi v tých dňoch stalo. Patrí sa citovať.

Francúzsky novinár Antoine Marie Izoarde položil na palube lietadla Františkovi otázku, ktorá reagovala na zavraždenie katolíckeho kňaza Jacquesa Hamela. Novinár sa spýtal, či nie je zavraždenie katolíckeho kňaza v mene islamu v rozpore s opakovanými aj pápežovými názormi, že islam je náboženstvom mieru. „Tento svätý 86-ročný kňaz bol evidentne zabitý v mene islamu. Preto mám na vás, Svätý Otec, otázku: Prečo keď hovoríte o takýchto násilných aktoch, vždy hovoríte o teroristoch, ale nikdy nie o islame?“ Francúzsky novinár položil aj druhú otázku, k tej sa dostanem neskôr.

Pápež na kľúčovú časť jeho otázky odpovedal toto, jeho odpoveď citujem v plnom znení:

„Nerád hovorím o islámskom násilí, pretože každý deň, keď prezerám noviny, vidím  násilie, tu v Taliansku... jeden zavraždil svoju priateľku, iný svoju svokru.. a to sú pokrstení katolíci! Existujú aj násilní katolíci! Ak by som hovoril o islamskom násilí, musel by som hovoriť aj o katolíckom násilí... a nie, nie všetci moslimovia sú násilní, ako nie všetci katolíci sú násilní. Je to ako ovocný šalát: nájdete tam všetko. V tomto náboženstve existujú násilné osoby... to je pravda: ale som presvedčený, že takmer v každom náboženstve nájdete vždy malú skupinu fundamentalistov. Fundamentalisti. Aj my ich máme. Keď fundamentalizmus prichádza zabíjať, môže zabíjať svojím jazykom – to hovorí apoštol Jakub, nie ja – a teda aj s nožom, no nie? Nemyslím si, že je správne identifikovať islam s násilím. Nie je to správne ani pravdivé. Mal som dlhý rozhovor s imámom, s veľkým imámom univerzity Al-Azhar, a viem, ako myslia... Hľadajú mier, ústretovosť... Nuncius v jednej africkej krajine mi povedal, že v hlavnom meste krajiny, kde pôsobí, je vždy dlhý rad ľudí pri jubilejnej svätej bráne. Niektorí sa prichádzajú spovedať – katolíci –, iní sa v laviciach modlia, ale väčšina len prechádza, modlia sa pri oltári našej Panny... sú to moslimovia, ktorí prichádzajú kvôli jubileu. Sú to bratia, žijú... Keď som bol v strednej Afrike, išiel som za nimi, dokonca aj imám prišiel do papamobilu... Môžeme spolužiť dobre. Ale sú tu fundamentalistické skupiny a aj ja sa pýtam... je tu otázka... Koľko mladých ľudí, koľko mladých z našej Európy, ktorých sme nechali bez ideálov, ktorí nepracujú... berú drogy, pijú alkohol alebo sa prihlásia k fundamentalistickým skupinám. Môžeme hovoriť o takzvanom ISIS-e, ale to je Islamský štát, ktorý sa sám prezentuje ako násilný... pretože keď nám ukážu svoje doklady, ukazujú nám, ako na líbyjskom pobreží podrezávajú Egypťanom hrdlá a iné veci... Ale toto je fundamentalistická skupina, ktorá sa volá ISIS... ale nemôžete povedať, neverím, že je to správne a pravdivé, že islam je teroristický.“

Druhá otázka smerovala ku konkrétnym opatreniam na boj proti terorizmu, pápež v odpovedi rozvinul svoje chápanie terorizmu a povedal toto:

„Terorizmus je všade. Myslite na kmeňový v niektorých afrických krajinách. Je to terorizmus a tiež... Ale ja neviem, či to hovorím preto, že to je málo nebezpečné. Terorizmus sa vzmáha, keď niet iných možností a keď je v centre globálnej ekonomiky boh peňazí, a nie osoby – mužov a žien – už toto je prvý terorizmus! Zavrhli sme zázrak stvorenia – muža a ženu – a na ich miesto sme dali peniaze. Toto je prvotný terorizmus proti celému ľudstvu! Rozmýšľajte nad tým!“

Toľko slová pápeža Františka.

V čom sa pápež mýli?

Ponechajme stranou jeho vzplanutie voči kapitalizmu, povedzme, že použil skôr literárny a povznesený jazyk, že ide o inak vyjadrenú kritiku konzumizmu. To sa dá pochopiť, aj s tým polemizovať. Vážnejšie je niečo iné.

Pápež vo svojej prvej odpovedi urobil tri vážne chyby. Po prvé, dal na jednu úroveň civilné násilie a vraždy s nábožensky motivovaným násilím, kriminalitu s terorizmom. Pritom ide zjavne o dve odlišné veci. Po druhé, zbúral dôležité rozlíšenie medzi fundamentalizmom a terorizmom. Fundamentalizmus pritom automaticky nemusí byť terorizmom, dôkazom sú mnohé puritánske protestantské cirkvi. Po tretie, ignoroval závažné rozdiely medzi islamom a kresťanstvom, medzi doktrínami týchto dvoch náboženstiev, ako a kedy považujú páchanie násilia za prípustné. Rozdiely sú historické aj teologické. Jednak nie je to isté, ak nejaký panovník mobilizuje do vojny s Bohom na jazyku, ako keď to robí kňaz alebo pápež. Panovníci vieru a náboženský argument spravidla účelovo zneužívali. A najmä, ten najpodstatnejší rozdiel. Islam a kresťanstvo úplne inak legitimizujú násilie.

Nielen na individuálnej úrovni, ale aj kolektívne. V kresťanstve sa v priebehu storočí vyvinula tzv. doktrína spravodlivej vojny, čo je prísny reštriktívny systém obmedzení, kedy je možné ísť do vojny. Predpokladá jednak, že k zbrani sa siaha až z obranných dôvodov, použité násilie musí byť primerané, vo vojne musí byť šanca na víťazstvo a podobne. Islam nič podobné nepozná. Islam zároveň nemá nijakú najvyššiu autoritu, ktorá by použitie násilia aspoň od prípadu k prípadu regulovala. A najmä, islam má dlhú tradíciu svojvoľného alebo útočného používania násilia, aj voči bezbranným ľuďom a civilom. Od fatwy proti autorom kníh po vedenie vojen za rozšírenie islamu. Iste, do historickej diskusie môžeme vniesť aj prípady, keď sa vraždilo v mene kríža a cirkev na to nereagovala alebo reagovala pomaly. Ale František nedostal historickú, ale aktuálnu otázku, ktorá reagovala na martýrium Jacquesa Hamela.

Otázka, prirodzene, nestojí tak, či je islam extrémistickou militaristickou ideológiou, to nie je. Potvrdzujú to milióny veriacich moslimov. Otázka stojí inak: Prečo toľko moslimov pácha teroristické činy v mene svojej viery a prečo také masy ďalších moslimov tento teror schvaľujú?

Táto otázka sa vracia stále a dookola od 11. septembra 2001. Nie je to jednoduchá otázka a nie každý je povinný na ňu odpovedať.

Aby som bol dobre pochopený, mám porozumenie, keby sa pápež rozhodol byť opatrný a vyjadrovať sa skôr politicky, aby predišiel vypuknutiu ďalších možných násilností proti kresťanom. Dokážem si predstaviť, ako strašne dodnes trpí emeritný pápež Benedikt XVI., ktorý sa k téme rozhodol pristúpiť akademicky a v Regensburgu pripomenúť polemiku neskoršieho cisára Manuela Paleologa a moslimského mudrca z konca 14. storočia. Do diskusie medzi islamom a kresťanstvom to bol podnetný vklad, ktorý viedol k zaujímavej diskusii medzi kresťanskými a moslimskými učencami, ukázal, že diskusia je možná o rôznych otázkach, ale minimálne jeden človek bol islamistami za to zavraždený. A túto ťarchu si Benedikt musí niesť so sebou, aj keď za zabitie nevinného človeka nenesie žiadnu zodpovednosť.

Ale práve preto by som chápal Františka, keby sa rozhodol k islamu pristupovať spôsobom, aký pestoval pápež Pius XII. počas druhej svetovej vojny. Menej slov a vyhlásení, viac diplomacie a konkrétnych činov.

Lenže František urobil niečo iné. Píše sa mi to ťažko, ale môj pápež sa vo svojom názore veľmi mýli.  

Foto: wikimedia