Štyri stretnutia s Metodom Patril k ľuďom, ktorých buď milovali, alebo nenávideli a snažili sa ich zbaviť

Metodovi zostalo druhé miesto v bratskom tandeme. Počas svojho života, ale aj v neskoršej tradícii zostal v tieni svojho intelektuálne nadaného mladšieho brata Konštantína. Napriek tomu patrí k pozoruhodným mužom.

Metod bol najstaršie dieťa vo veľkej rodine a Konštantín-Cyril najmladší mužský potomok Leona (slov. aj Lev) a Márie. Ako najstarší mal otvorené možnosti robiť veľkú kariéru vo vojsku a v administratíve, lebo jeho otec patril k vyššiemu dôstojníckemu zboru v Solúne. Jeho kontakty a elity v rodnom meste posunuli kariéru oboch bratov.

Po smrti otca sa ich ujal Theoktistos, logothetes tou dromou, a mládenci sa dostali do Konštantínopola. Theoktistos podľa titulu bol akýsi minister pošty, ale v skutočnosti logothetes tou dromou mal právomoci na úrovni ministra zahraničia, vnútra a riaditeľa tajnej služby, takže išlo o jednu z najvyšších funkcií vo Východorímskej ríši. S takým poručníkom mali otvorené takmer každé dvere.

Metodov život prebiehal v spomenutom tieni mladšieho brata a v tom tieni zostalo aj jeho pravé meno. Nevieme, ako ho pokrstili a volali prvých štyridsať rokov života. Metod je totiž meno, ktoré prijal po vstupe do kláštora niekedy v 50. rokoch 9. storočia.

V tom čase bolo zvykom, že rehoľné a krstné meno mali to isté začiatočné písmeno. Je možné, že sa volal Michal po cisárovi Michalovi II., s ktorým bola rodina vo vzdialenom príbuzenstve, ale meno mohol mať aj po dedovi, prípadne krstnom otcovi. Otvorené sú možnosti, že sa volal Maurikios, Makarios, Menas, Manuel, a iné.

Keďže do kláštora vstúpil v neskoršom veku, je možné, že bol aj ženatý, ale ovdovel a deti sa mu buď nenarodili, alebo pomreli. Nebolo by šlo v tých časoch o nič nezvyčajné a mnohí po takýchto životných skúsenostiach odišli do kláštora.

O jeho mladých rokoch vieme len málo. Život Metoda spomína, že vynikal fyzickým zjavom, takže asi išlo o urasteného a pohľadného muža. Aj zo správ z neskorších rokov života to vyzerá, že mal akúsi prirodzenú autoritu podporenú svojou postavou a ľudia si ho vážili alebo aspoň mrzuto tolerovali. Budil však aj značný odpor, ale tomu sa budem venovať nižšie.

Metod vošiel do dejín ako arcibiskup a učiteľ Veľkej Moravy, ktorý tvrdou prácou pokračoval v diele svojho brata. Kým bol tento muž pred misiou na Moravu? Aké boli míľniky jeho života a aký mal charakter? To sa dá vidieť z útržkov v Živote Metoda, ktorý budem citovať podľa prekladu Jána Stanislava (Životy slovanských apoštolov Cyrila a Metoda. Panonsko-moravské legendy, 1934).

Prvé stretnutie – úradník a mních

Zvesti o ňom sa šírili, rodina patrila medzi elity, tak mu ešte v mladom veku cisár zveril do správy administratívnu jednotku niekde pri Solúne, ktorú obývali Slovania.

„Povedal by som, ako by bol predvídal (cisár), že ho pošle za učiteľa Slovienom, i za prvého arcibiskupa, aby sa naučil všetkým obyčajom slovienskym a privykol im pomaly.“

„A stráviac v tom kniežatstve roky mnohé i uzrúc mnohé rozbroje búrlivé v živote tomto, zamenil pozemské temnoty dobrovoľne za nebeské myšlienky. Lebo nechcel šľachetnú dušu znepokojovať vecami netrvajúcimi na veky. 

A najdúc si čas, sprostil sa kniežatstva a odišiel na Olymp, kde žijú svätí otcovia. Ostrihajúc sa obliekol sa v čierne rúcho a bol podrobujúci sa v pokore a zachovávajúci úplne celú mníšsku reguľu a knihám sa venujúci.“

Po viacerých rokoch mal však dosť politiky a tvrdých rozhodnutí a vybral si cestu, ktorá v 9. storočí bola dosť typická pre mnohých ľudí moci na Východe. Utiahol sa do provincie Bitýnia pri južnom pobreží Marmarského mora, kde pod horou Olympos (dn. Uludağ) bolo mnoho kláštorov. Čo je pozoruhodné, vybral si kláštor, kde mohol ďalej študovať, lebo štúdium nebolo typickým znakom väčšiny východných kláštorov. Cisár však nechcel, aby jeho potenciál zostal zavretý medzi múrmi kláštora, a po dohovore s patriarchom Ignatiom chceli z neho urobiť arcibiskupa.

„Vidiac cisár a patriarcha boj jeho dobrý na Božej ceste, chceli ho pohnúť, že by ho vysvätili za arcibiskupa na dôstojné miesto, kde je potreba takého muža; keď však nechcel, prosili ho a postavili za opáta v kláštore, ktorý sa volá Polychron, ktorého príjem je dvadsať i štyri miery zlata, a otcov množstvo sedemdesiat v ňom je.“

Metod sa však držal starej mníšskej rady o dvoch veciach, ktorým sa mal vyhnúť každý mních. Prvou boli ženy a tou druhou biskupská vysviacka. Cisár a patriarcha sa museli uspokojiť, že prijal post predstaveného dôležitého kláštora. Keby bolo išlo len o protekčného synáčika, tak nominácie na posty by boli bývali klasickou personálnou politikou pre našich ľudí. Lenže v neskoršom živote Metod preukázal schopnosti, takže už ako tridsiatnikovi a štyridsiatnikovi mu ponúkali pozície pre jeho talent.

Druhé stretnutie – pokorný muž

V rímskej spoločnosti bol otec všetkým a rozhodoval o živote celej rodiny. Keď zomrel a mal synov, najstarší zdedil jeho postavenie. Súrodenci sa spod jeho vplyvu dostali až sobášom, ku ktorému musel dať súhlas. Najstarší bol hlavou rodiny a právne ju zastupoval. Takéto kultúrne prostredie malo hlboký vplyv na rodinné väzby. Keď išiel Konštantín na diplomatické misie, Metod ho sprevádzal. To by nebolo bývalo zvláštne, zvláštne bolo, ako sa správal k svojmu najmladšiemu bratovi pri misii k Chazarom.

„Keď však nadišiel čas taký, poslal cisár po Filozofa, brata jeho, aby ho do Kozárska pojal so sebou na pomoc; lebo boli tam Židia kresťanskej viere veľmi sa rúhajúci.

A on rečiac: ,Hotový som za kresťanskú vieru umrieť,‘ nevyhýbal sa, ale idúc slúžil ako služobník mladšiemu bratovi, podrobujúc sa mu.

A tento modlitbou, Filozof však slovami premohli ich a zahanbili.“

Podobné rozloženie právomocí mali aj pri misii na Veľkú Moravu.

„A tu zjavil Boh Filozofovi slovienske písmo a hneď ustrojac písmená a reč zostaviac, vydal sa na cestu moravskú, pojmúc Metoda. I začal opäť, s pokorou podrobujúc sa, slúžiť Filozofovi a učiť s ním.“

V ich vzťahu je rímske právo obrátené naruby. Vekový rozdiel medzi nimi bol minimálne desať a možno aj viac ako pätnásť rokov, lebo nevieme, kedy sa Metod narodil. Svojmu mladšiemu bratovi robil asistenta, asi organizoval bežný chod misií, lebo s tým na rozdiel od intelektuála mal bohaté skúsenosti, ale zároveň vidíme, že učil. Aj on teda získal kvalitné vzdelanie minimálne zo siedmich slobodných umení, ale k svojmu nadanému bratovi cítil rešpekt a potlačil kultúrne vzorce, v ktorých vyrastal. Nechal intelektuálne talentovanejšiemu voľné pole na pôsobenie. Celý život ho sprevádzal a asi mu aj veľa pomáhal, keďže na rozdiel od urasteného Metoda bol Konštantín chorľavý. Zostalo v ňom niečo zo staršieho ochranárskeho brata a tá veta, že bol hotový umrieť za kresťanskú vieru, v sebe má tak trochu význam, že by bol zomrel aj za brata, lebo to bol jeho podnik, on tam rečnil a mohol privolať smrť na svojich spoločníkov. Konštantín mohol úspešne pôsobiť mimo univerzity a hlavného mesta ríše vďaka Metodovi. Stal sa z nich bratský tandem so zaujímavou dynamikou.

Tretie stretnutie – pozoruhodný politik

Panónske knieža Koceľ hlboko zasiahol do cyrilo-metodskej misie. Metod v ňom našiel najlepšieho politického spojenca v strednej Európe. Šiesta kapitola Života spomína, že pápež vysvätil Metoda za kňaza. Konštantín zomrel 14. februára 869 v Ríme a Metod tam pobýval.

„Tu Koceľ, pošlúc [posolstvo] k Apoštolskému (pápežovi), prosil, aby mu prepustil Metoda, blahoslaveného učiteľa nášho.

I riekol Apoštolský: ,Nielen tebe jedinému, ale i všetkým krajinám tým slovienskym posielam ho, učiteľa od Boha i od svätého apoštola Petra, prvého nástupcu i kľúčnika kráľovstva nebeského.‘“

Koceľ inicioval Metodov návrat z Ríma a pápež mu dal hodnosť učiteľa, takže Metod asi mal poverenie od pápeža založiť školu a ďalej vzdelávať kňazov. V Živote nasleduje známy list pápeža Hadriána II. o schválení liturgie, ktorý Metod niesol so sebou, keď v roku 870 prišiel na Koceľov dvor. Panónske knieža, ktoré bolo podriadené východofranskému cisárovi a spravovalo len jeho územie, však rozohralo hru, ktorou hlboko zasiahlo do usporiadania ríše a cirkevných pomerov.

„A Koceľ ho prijal s veľkou úctou a opäť poslal ho k Apoštolskému, i dvadsať mužov, ctihodných synov, aby mu ho vysvätil na biskupstvo v Panónii, na stolec svätého Andronika, apoštola spomedzi sedemdesiatich. Čo sa i stalo.“

Rastislav žiadal o biskupa a učiteľa. Dostal len učiteľa a misiu, ktorá pomyselne sondovala podmienky a možnosti, ako rozšíriť vplyv Konštantínopola. Koceľ mal rovnakú víziu a našiel elegantné riešenie v podobe obnovenia starej cirkevnej diecézy a provincie, ktorá svojou minulosťou a pôvodom prevyšovala relatívne mladé diecézy Salzburg a Pasov, ktoré si nárokovali pod svoju jurisdikciu územia obývané Slovanmi.

Kto mal teritoriálny nárok na územia Slovanov, nebolo isté. Chalkedónsky koncil (451) dal územia na sever od Trácie a Dunaja (t. j. mimo ríše) na starosť konštantínopolskému patriarchovi, ale neurčil západnú hranicu jeho pôsobnosti. Panónia patrila pod rímskeho pápeža, ale kto mal robiť misiu severne od Dunaja u nás, nebolo stanovené. Koceľ do toho zapojil pápeža a presvedčil ho, aby z Metoda urobil arcibiskupa starého sídla a pridelil mu územia severne od Dunaja. Akoby bol narysoval líniu medzi pôsobnosťou Ríma a Konštantínopola, ktorá sa nakoniec ujala.

Koceľ ešte raz významne zasiahol do Metodovho života. Ten sa krátko po vysvätení za panónskeho arcibiskupa dostal do franského väzenia a strávil v ňom tri roky.

„Prišlo [to] k Apoštolskému a dozvediac sa, poslal kliatbu na nich, aby nespievali omšu, to jest služby, všetci kráľovi biskupi, kým ho držia [v zajatí].

A tak ho pustili, hovoriac Koceľovi: ,Ak tohoto budeš mať u seba, nezbavíš sa nás ľahko.‘

Ale oni neboli zbavení súdu svätého Petra, lebo štyria spomedzi nich biskupi umreli.“

Na zásah pápeža, konkrétnejšie po exkomunikácii franských biskupov, Metoda pustili. Arcibiskup sa pobral k svojmu spojencovi Koceľovi, ktorému sa zas franskí biskupi vyhrážali. Odkiaľ sa pápež dozvedel o Metodovom osude? Z druhej vety to vyzerá, že Koceľ ho upozornil na uväznenie Metoda, lebo po prepustení z väzenia k nemu zamieril a Koceľ sa o neho postaral, čo bolo v roku 873. Až potom a po búrlivých udalostiach na Morave sa Metod vybral na sever.

Štvrté stretnutie – muž v konfliktoch

Konflikty s latinským duchovenstvom sprevádzali misiu už od počiatku. Zastavil ich Hadrián II., ktorý prijal Konštantínovu argumentáciu a podporil sloviensku liturgiu. Potom pokračovali po Metodovej vysviacke a vzniku novej cirkevnej provincie, čo viedlo až k Metodovmu zajatiu spomenutému vyššie.

Veľkú Moravu okupovali franské vojská, ale po vzbure Moravanov, si vybrali Svätopluka za knieža a došlo aj k vyhnaniu franských kňazov.

„Stalo sa vtedy, [že] Moravania, spoznajúc nemeckých kňazov, ktorí žili u nich neprajúc im, ale nástrahy kujúc proti nim, vyhnali všetkých a k Apoštolskému poslali [prosbu]: ,Pretože prvej otcovia naši od svätého Petra prijali krst, daj nám Metoda za arcibiskupa a učiteľa.‘

A hneď poslal ho Apoštolský; a prijmúc ho knieža Svätopluk so všetkými Moravanmi, zveril mu všetky kostoly a duchovných vo všetkých mestách. A od toho dňa veľmi začalo rásť učenie Božie a duchovní rozmnožovať sa vo všetkých mestách a pohania veriť v pravého Boha, od svojich bludov sa odvracajúc.“

Tieto turbulentné udalosti uzavrel príchod Metoda na Moravu, ktorý mal niekoľko rokov pokoj na budovanie cirkvi. Postupne však dochádzalo k príklonu Svätopluka k franskému duchovenstvu a to sa vracalo na Moravu.

Metoda obvinili z herézy, slávenia slovienskej liturgie a koncom 70. rokov musel do Ríma k pápežovi. Heréza asi spočívala v tom, že sa pri Kréde nemodlil filioque, ktoré franskí duchovní používali. Keď prišiel do Ríma, pápež mu povedal, aby vyznal vieru, a Metod sa pomodlil Krédo tak, ako sa ho modlili v Ríme, čiže bez filioque. Pápež v tom nevidel žiadny problém. Opätovne povolil aj používanie slovienskej liturgie, ale vymyslel kompromis s franskou stranou a za biskupa menoval neslávne známeho Wichinga.

Krátko nato sa franskí duchovní snažili intrigovať podvrhnutým listom od pápeža, vyhnať Metoda z Moravy, ale svoje pôsobenie zachránil prečítaním pravého listu.

„Nám pápež moc dal, tohoto však káže von vyhnať, i učenie jeho.

...

Prečítajúc [pravý] list Apoštolského, našli napísané:

,Brat náš Metod svätý a pravoverný je a apoštolské dielo koná a v rukách jeho sú od Boha i od apoštolskej Stolice všetky slovienske krajiny: tak že koho prekľaje, nech je prekliaty, a koho posvätí, nech je posvätený.‘“

Vtedajší pápež Ján VIII. podporoval Metoda v konfliktoch s franským duchovenstvom, ale po jeho smrti v roku 882 sa vierozvestovo postavenie začalo zhoršovať. Franskí duchovní šírili klebety o cisárovej pomste proti Metodovi. Podľa Života cestoval do Konštantínopola na pozvanie cisára, ale skôr tam asi išiel z vlastnej vôle hľadať podporu. Medzičasom sa patriarchom opäť stal Fotios, takže Konštantínopol bol naklonený svojej starej misii, ktorá sa koniec koncov vyvinula nad očakávanie dobre.

„Len na tom však zloba ich sa nezastavila, ale riekli, hovoriac: ,Cisár sa naň hnevá, a ak ho nájde, nemá mať života.‘

Avšak ani v tom nechtiac znevážiť svojho služobníka Boh milosrdný, vložil [vnuknutie] v srdce cisárovo, lebo je vždy v ruke Božej srdce cisárovo [Prísl. 21.1], i poslal mu [cisár] list:

,Otče ctihodný, veľmi si ťa želám vidieť, tak dobro učiň a poustávaj sa k nám, aby sme ťa videli, kým si na tomto svete, a modlitbu tvoju prijali.‘

A keď hneď ta šiel, prijal ho cisár s úctou veľkou a radosťou; a učenie jeho pochváliac, zadržal [si] z učeníkov jeho kňaza i diakona s knihami. Všetku vôľu mu splnil, čo len chcel, a v ničom ho neoslyšal; obľúbivší a obdarovavší [ho] veľmi, vyprevadil ho opäť slávne [na cestu] k jeho sídlu, tak isto aj patriarcha.“

Svätopluk svojho arcibiskupa nemal veľmi v obľube. Metod bral vieru až príliš vážne a očakával to aj od Svätopluka, ktorému vyhovovalo voľnejšie kresťanstvo. Nedovolil si však nič proti starému mužovi, ktorý ustál mnohé konflikty a nakoniec vždy našiel vplyvných ochrancov v Ríme a na sklonku života aj v Konštantínopole. Metod teda zomrel pokojne 6. apríla 885, tri dni po Kvetnej nedeli.

* * *

V Metodovi sa spojili robustná fyzická konštitúcia s dôslednou východnou mníšskou prípravou. Bol to muž na ťažkú a dlhodobú prácu, ktorého nezlomilo ani množstvo konfliktov. Patril k tým, ktorých ľudia buď milovali a obdivovali, alebo nenávideli a snažili sa ich zbaviť. Asi dosť polarizoval. To sa výrazným osobnostiam stáva, najmä ak určujú morálku.

Do konca života mal na seba vysoké nároky a aj okolo sedemdesiatky cestoval široko-ďaleko, potláčal Wichingove ambície, chránil a rozvíjal sloviensku liturgiu a písomníctvo a snažil sa priviesť veľkomoravské elity k usporiadanejšiemu životu.

Paradoxne všetko, čomu sa snažil vyhnúť, ho nakoniec dohnalo. Bol späť v politike, bol biskupom a nemal pokoj mníšskej cely. Vo vnútri však asi zostal mníchom, lebo ďalej používal svoje mníšske meno a možno aj životnú prax. Mnísi chodili po súši peši, tak možno aj Metod chodil peši do Ríma aj Konštantínopola, keďže autor Života spomenul, že v stredných rokoch zachovával „úplne celú mníšsku reguľu“. Nevyzerá ako muž, ktorý by bol v živote poľavoval.

Konštantínovej kariére a životu sa venuje predchádzajúci článok, ktorý vyšiel na sviatok vierozvestov 5. júla.