Štyri stretnutia s Konštantínom Život Konštantína je inšpiráciou, nie život Svätopluka

V 9. storočí k nám na krátko zavítal konštantínopolský profesor Konštantín a v Moravsko-panónskych legendách sú čriepky, ktoré osvetlia jeho osobnosť.

Koniec 8. storočia a najmä nasledujúce storočie sa vyznačovali rozkvetom vzdelávania v Európe po období kolapsu, respektíve stagnácie, ktoré priniesli pád Západorímskej ríše a moslimská expanzia v 7. storočí.

Koncom 8. storočia vo Franskej ríši pôsobil učenec a klerik Alkuin z Yorku, ktorý bol duchovným otcom karolínskej renesancie. O niečo neskôr na opačnom konci Európy vo Východorímskej ríši pracoval sčítaný a vycibrený intelektuál Fotios.

Medzi najtalentovanejších žiakov konštantínopolskej dvorskej školy patril Konštantín, neskôr vošiel do dejín ako Cyril.

Konštantínovi sa v hlavnom meste Východorímskej ríše dostalo špičkového vzdelania. Ako mnohí talentovaní mladí muži študoval Homéra, sedem slobodných umení, filozofiu, gréčtinu, teológiu a mal prístup do bohatej Fotiovej knižnice. Ten pôsobil ako ríšsky úradník, súkromný učiteľ a od roku 858 ako patriarcha známy svojou polemikou a schizmou s Rímom.

Fotios mal bohaté vedomosti z gramatiky, filozofie, teológie, medicíny, prírodných vied, histórie a práva a jeho knižnica obsahovala minimálne 280 zväzkov, čím patrila medzi najväčšie súkromné knižnice. Fotios bol milionár, ktorý svoje bohatstvo vrazil do kníh, a tak Konštantín mal čo čítať.

No a nestáva sa často, aby na našom území pôsobil špičkový intelektuál, lenže s príchodom Konštantína-Cyrila v roku 863 sa u nás objavil jeden z najbystrejších ľudí svojej doby, ktorého jeho súčasníci prezývali sofistom, po našom filozofom. Titul naznačuje a Život Konštantína-Cyrila potvrdzuje jeho profesorskú pozíciu na nejakej škole, kde učil sedem slobodných umení a filozofiu.

Sloviensky Život Konštantína (9. stor.) ho prezentuje ako intelektuála zaľúbeného do múdrosti, obklopeného knihami a žijúceho v pomyselnej akademickej veži zo slonových kostí. Čo však vidíme z prameňov celkom isto, je neskutočný Konštantínov talent na jazyky. Už v mladom veku sa z neho stal polyglot, ktorý sa relatívne rýchlo vedel naučiť cudzí jazyk.

Do gótskeho jazyka napríklad prenikol čítaním Vulfilovho prekladu Biblie a počúvaním jedného Góta. Jeho lingvistický talent podčiarkuje aj vynájdenie hlaholiky a vytvorenie staroslovienskeho liturgického jazyka, pre ktorý musel vytvoriť širokú odbornú terminológiu, ktorá Slovanom chýbala.

Podľa Života Konštantína pôsobil aj ako verejný intelektuál a polemický rečník. Spomínajú sa tu dosť ostré polemiky s konštantínopolským patriarchom, moslimami, Chazarmi, latinskými trojjazyčníkmi, čiastočne môže ísť o licenciu jeho autora, lebo Konštantína poverovali delikátnymi diplomatickými misiami. Diplomat jeho rangu sa musel vyznačovať iným vyjadrovaním, aby si naklonil cudzincov a po polemike neskončil hanebne vyhodený z kráľovstva alebo až na popravisku. Na túto schopnosť poukazuje aj jeden fakt z jeho života.

Keď v roku 867 išli aj s Metodom do Benátok, odkiaľ chceli ísť do Konštantínopola, aby tam vysvätili slovienskych kňazov pre misiu na Veľkej Morave, dopočuli sa o zosadení cisára Michala III. aj patriarchu Fotia. Pre Konštantína a Metoda to znamenalo, že prišli o svoje zázemie a ochranu na dvore a ich misia na Veľkej Morave zostala vo vzduchoprázdne.

Príslušník novej dynastie Bazil I. sa stal cisárom v Konštantínopole a za patriarchu sa vrátil Fotiov sok Ignatios. Konštantín bol až príliš spätý s Fotiom, aby mohol predstúpiť pred Ignatia. Preto sa rozhodol pre odchod do Ríma aj napriek svojim väzbám na Fotia, ktorého v Ríme neuznávali za patriarchu, lebo jeho voľbu považovali za nekánonickú. Konštantínove šance na prijatie u pápeža boli o málo lepšie ako v Konštantínopole. Z núdze sa pokúsil využiť aj tieto nepatrné šance a uspel. K netradičným argumentom, ktoré používal a ktorými dokázal presvedčiť, sa dostanem nižšie.

Písať o Konštantínovi však presahuje rozsah novinového článku, a preto pozývam čitateľa na štyri stretnutia s týmto pozoruhodným mužom. V troch prípadoch ide až o notoricky známe príhody, ale pozrieme sa na ne z trochu iného uhla. Budem citovať pasáže zo Života Konštantína a Života Metoda podľa prekladu Jána Stanislava (Životy slovanských apoštolov Cyrila a Metoda. Panonsko-moravské legendy, 1934).

Prvé stretnutie – polemika s moslimami a obhajoba vojny

Súčasťou jeho diplomatickej misie k moslimom bola aj verejná polemika s moslimskými učencami. Jednou z tém, ktorú si vybrali, bolo vedenie vojny a moslimovia Konštantínovi vyčítali nasledujúce:

„Ak teda Kristus Bohom vaším je, prečo nečiníte, ako prikazuje? Lebo písané je v evanjelských knihách: Modlite sa za nepriateľov a dobre čiňte nenávidiacim a prenasledujúcim a líce nastavte bijúcim [vás] [Luk. 6. 27-29; Mat. 5. 44]. Vy však nie tak, ale opačné zbrane ostríte na činiacich vám také [veci].“

Filozof proti tomu odpovedal: „Keď dve prikázania sú v zákone, kto sa zdá, že zákon plní, ten, ktorý jedno zachováva, či ten, kto obe?“

Odpovedali oni: „Ktorý [zachováva] obe.“

Filozof riekol: „Boh povedal: Modlite sa za tých, ktorí vám ubližujú [Luk. 6.28]. A zas riekol: Väčšej lásky nad túto nemôže nikto ukázať v živote tomto, ako aby dušu svoju položil za priateľov [Ján 15. 13]. Pre priateľov my toto robíme, aby so zajatím tela i duša ich zajatá nebola.“

Vo Východorímskej ríši mali už bohaté skúsenosti s bojom. Od 6. storočia viac-menej neustále viedli obranné vojny na všetkých frontoch, mier bol luxusom, ktorý netrval dlho, a tak si jej vojaci vybudovali až hraničiarsku mentalitu bojovníkov za kríž, ríšu nového vyvoleného ľudu Božieho a pravú vieru.

Z ich étosu čerpal aj Konštantín, ktorého otec bol vojenským veliteľom v hodnosti drungária (dnes plukovník). Podľa Konštantína a istotne aj väčšiny jeho krajanov kresťania bojovali preto, aby zabránili dosahom vojnového zla na svojich drahých. Vojna prinášala a prináša množstvo životných katastrof, ktoré môžu rozomlieť človeka svojou ťaživosťou a navyše môžu ohroziť vieru a večný život.

Svätec z 9. storočia veľmi dobre rozumel, že ten, kto sa bráni, bojuje a neprestáva, lebo inak by jeho drahých čakalo len ničenie, otroctvo, násilie na ženách, mučenie a iné. Dobre vedeli, proti komu a prečo sa postavili na odpor.

Druhé stretnutie – pozoruhodný politik

V roku 867 cestou do Benátok sa Konštantín, Metod a ich žiaci zastavili v Blatnohrade u Koceľa. Nezdržali sa dlho, možno len pár týždňov, ale ich krátka návšteva u Koceľa priniesla nečakané ovocie.

Štyridsať mesiacov pobudnuvší na Morave, šiel svätiť učeníkov svojich. Prijal ho, idúceho, Koceľ, knieža panonské, a obľúbiac si veľmi slovienske knihy, aby naučil sa im, dal [mu] do päťdesiat učeníkov učiť sa im. A veľkú úctu mu preukážuc, vyprevadil ho.

Nevzal však ani od Rastislava, ani od Koceľa ani zlata, ani striebra [Mat. 10. 9], ani iné veci, podajúc slovo evanjelia i bez pláce [Mat. 10.10], ale vyprosiac len od oboch deväťsto zajatcov, prepustil ich.

Ranostredovekí vladári boli bojovníci. Vedeli narábať s kopijou, mečom a ovládať koňa. Určite vedeli organizovať, intrigovať a mali veľkú charizmu, lebo ich nasledovali iní muži do každoročných ruvačiek o korisť, otrokov a nové územia.

Išlo o bojovnícke klany späté rôznymi rituálnymi a pokrvnými väzbami. Ak im chýbalo niečo z vyššie spomenutého, dosť rýchlo skončili v hrobe a ich miesto zaujal iný borec. Výnimočne sa objavil niekto s intelektuálnymi záujmami. Medzi tých pár výnimiek patril Pribinov syn a knieža Panónie Koceľ, ktorého otec vybudoval sídlo v Blatnohrade.

Autor Života použil spojenie „obľúbiac si veľmi slovienske knihy“. Znie to, akoby sa bol Koceľ našiel v hlaholskom písomníctve. Pár týždňov v prítomnosti Konštantína a jeho život východofranského správcu bývalej rímskej provincie Pannonia nabral nový smer.

Koceľ našiel svoju misiu. Jeho neskoršie kroky svedčia, že autor Života nerozprával len do vetra. Bol to Koceľ, ktorý politicky a diplomaticky vybudoval cyrilo-metodskú tradíciu. To, o čom Rastislav sníval a o čo žiadal, dosiahol práve Koceľ a bol hlavným hýbateľom. Mal dobré kontakty v Ríme a poriadne prekročil hranice svojho kniežatstva.

Najviac môžeme byť vďačný práve jemu za pomyselné cyrilo-metodské dedičstvo. Ale to už je materiál na stretnutia s Metodom.

Tretie stretnutie – slobodný muž v spore s trojjazyčníkmi

Konštantín sa vyznačoval kreatívnym a netradičným myslením spojeným s veľkou osobnou charizmou. Pozrime sa na to, ako vykľučkoval z jednej polemiky s tzv. trojjazyčníkmi a tento typ argumentu mu otvoril dvere aj v Ríme.

Odpovedal im Filozof: „Či neprichádza dážď od Boha na všetkých rovnako? Alebo či slnce tak isto nesvieti na všetkých? [Mat. 5. 45.] Či nedýchame na vzduchu rovnako všetci? A tak vy nehanbíte sa, tri jazyky len uznávajúc a prikazujúc, aby všetky ostatné národy a plemená boli slepé a hluché? Povedzte mi, Boha robíte bezmocným, že nemôže toto dať, alebo závistlivým, že nechce? My však národov mnoho poznáme, knihy majúcich a Bohu slávu vzdávajúcich každý svojím jazykom. Ako známo, sú to tieto: Arméni, Peržania, Abazgovia, Iberi. Sugdi, Góti, Avari, Tyrsi, Kozári, Arabi, Egypťania, Sýri a iné mnohé.“

Od základnej školy sme počúvali túto pasáž. Je až notoricky známa. V čom je však jedinečná? Odhaľuje veľkú mieru slobody a aj odvahy Konštantína. Prvá časť argumentácie v sebe nesie echo starej mníšskej rady jednému sedliakovi, aby nerozlišoval medzi ľuďmi, lebo Boh zosiela dážď na všetkých rovnako, a preto môže pokojne spolupracovať so svojím susedom Židom. Ale tá druhá časť by za normálnych okolností vyniesla nálepku heretika a v neskorom stredoveku upálenie na hranici.

V Konštantínových časoch len vyhnanstvo kdesi na Kryme alebo Kaukaze s tými, ktorých spomenul. To, čím Konštantín obhájil sloviensku liturgiu, bolo poukázanie na preklady Biblie a liturgiu ariánov, nestoriánov, monofyzitov a iných, ktorých v Ríme a v Konštantínopole považovali v lepšom prípade za schizmatikov a v horšom za heretikov. Jeho oponenti sa nezmohli na protiargument a takto za vlasy pritiahnutú argumentáciu v prospech „národnej“ liturgie uznal aj pápež.

Aby muž vyrastajúci v kresťansky najrigoróznejšej spoločnosti Európy siahol po takomto argumente, to si vyžadovalo obrovskú vnútornú slobodu podporenú asi častým cestovaním a znalosťou jazykov. A veľkou láskou, ktorá aj v tých druhých videla ľudí z mäsa a kostí s tými istými snami a túžbami.

Štvrté stretnutie – muž, ktorý sa zriekol všetkého

V katolíckej a pravoslávnej cirkvi nie je veľa svätých súrodencov. Konštantín a Metod však vytvorili dvojicu so špecifickou dynamikou. Najmladšie dieťa z veľkej rodiny bolo „lúmenom“, mužom s charizmou a v popredí, ktorému sa dostávalo uznania od väčšiny ľudí, s ktorými sa stretol. Naopak, ten najstarší bol v úzadí, ale asi o to tvrdšie pracujúci a s veľkými nárokmi na seba. Nebol to však svetobežník ako jeho brat, skôr typický východný mních. V Živote Metoda je zachytený jeden z posledných rozhovorov medzi bratmi, keď Konštantín zomieral, a vyznačuje sa úprimnosťou človeka na odchode.

Po dňoch však mnohých Filozof, na [posledný] súd idúc, riekol k Metodovi, bratovi svojmu: „Hľa, brat, dvoma spoločníkmi sme boli, jedinú brázdu ťahajúcimi, a ja na hrude padám, svoj deň skončivší, ale ty Horu ľúbiš veľmi; neopúšťaj pre Horu učenia svojho, lebo čím môžeš skorej spasený byť?“

Títo muži sa narodili v Solúne, žili v Konštantínopole alebo v kláštoroch v blízkosti. V 9. storočí boli v Európe len dve mestá. Vyššie spomenuté. To ostatné boli postgermánske rumoviská s nejakými domami a kostolmi a množstvom blata medzi nimi.

Konštantín a Metod vedeli, čo to je ulica, domy, záhrady, námestia, vodovod, hipodróm, mestský život a kultúra. Jedli dobre, kvalitne sa obliekali, okúpali sa, dostalo sa im vzdelania a v Konštantínovom prípade špičkového vzdelania.

Mali nábeh na kariéru z ríše snov. Z Konštantína mohol byť Henry Kissinger a pán profesor Brown v jednej osobe. Metoda to viac tiahlo do kláštora a k meditácii. Ale stále do kláštora s knihami, kde by ako opát bol mal vplyv na život ríše a cirkvi.

No a potom sa ocitli medzi Slovienmi v zemľankách, bez normálnej cesty a len kde-tu stáli prvé kamenné stavby – kostoly a niekoľko palácov. Aj mnohí veľmoži žili v zruboch. O kúpeľoch ani nechyrovali. Vzdelanie sa obmedzovalo na pár misionárov. Ľudia boli hrubí.

Sem prišli dvaja muži, ktorí vedeli používať vidličku. Akoby z dnešnej Gregoriánskej a Lateránskej univerzity pápež posielal profesorov do Amazónie. No a profesor si našich pradedov obľúbil natoľko, že prosil svojho brata, aby sa vrátil do týchto končín. Nič dobré ho nečakalo. Len problémy, ale jeho brat ho prosil, aby neopustil Slovienov bez reči. Keby bol mohol, bol by sa sám vrátil na Moravu, lebo pre ňu a jej obyvateľov opustil pohodlný život.

Cyrilo-metodské dedičstvo sme cez Svätopluka odvrhli. Ich žiaci (asi nie všetci, ale mnohí) skončili na trhu s otrokmi. Našťastie časť z nich zachránil východorímsky ambasádor a našli novú misiu medzi južnými Slovanmi a aj vďaka tomu zostala literatúra o tomto období našich dejín.

Keď sa však pozrieme na Konštantínov život, je to dobrý plán na úspech pre malý národ.

Bol sebavedomý, ako len Grék môže byť. Okrem toho študoval, poznal svet, ľudí a jazyky. Dal do štúdia veľa úsilia a potom to prinieslo ovocie, ktorým zveľaďoval svoj kus zeme.

Vďaka tomu všetkému sa mohol pustiť do misie, ktorá presahovala jeho život a dodnes na nej pracujú iní.

Jeho život, a nie Svätoplukov by mohol byť inšpiráciou pre Slovákov. Takýmto oblúkom by sa to pomyselné a deklarované cyrilo-metodské dedičstvo inšpirované Konštantínom mohlo konečne vrátiť do svojej kolísky.