Čo môže pomôcť neviditeľnej Kamale Rozhodnú nerozhodnutí, ale skutočným tretím koňom amerických volieb je Robert Kennedy junior

Tak to máme oficiálne. Joe Biden v nedeľu 21. 7. 2024 odstúpil z volieb a odporučil, aby ho nahradila Kamala Harrisová. Toto je bezprecedentná situácia. 

V USA k takejto neskorej výmene kandidáta nedošlo nikdy, preto je mimoriadne ťažké prorokovať, čo sa stane. Ale ono by to bolo ťažké aj tak. Publiku treba pripomenúť, že tie voľby budú o 105 dní a to je dlhý čas, za ktorý sa môže stať mnohé…

Môžeme však aspoň uvažovať o tom, aké faktory sa na tom konečnom výsledku budú podieľať.

Faktor prvý: osoba kandidáta

Bidenovo odporúčanie bude mať na voliteľov, ktorí sa predtým zaviazali podporovať jeho samotného, ​​veľký efekt – a tých Bidenových voliteľov je krásnych 99 percent. 

V podstate sa dá povedať, že Biden Harrisovú tej svojej strane „na rozlúčku“ vnútil. Ak ju teraz niekto bude chcieť vyšupnúť zo sedla, bude musieť zimprovizovať palácový prevrat v strane s niekoľkými miliónmi registrovaných členov počas týždňa a niečo, čo by bola ťažká úloha aj pre kardinála Richelieua s pomocou Machiavelliho. 

That said, treba povedať aj to, že alternatíva v podobe voľnej súťaže niekoľkých kandidátov by bola pre demokratov značne riskantná, zvlášť takto na poslednú chvíľu. 

Strana má dosť rôznych frakcií na to, aby sa ich predstavitelia na kongrese spektakulárne pohádali, a v prípade jednej tej frakcie – propalestínskych študentov – by sa dala očakávať pravá blízkovýchodná hystéria. Propalestínska ľavica nesie extrémne ťažko to, že sa Bidenova administratíva postavila na stranu Izraela, a to tým skôr, že z vysokoškolských kampusov je zvyknutá na to, že pred jej krikom rýchlo kapitulujú profesori aj úradníci, kým tu nie. 

Ak by títo aktivisti dostali príležitosť prehovoriť do výberu nového kandidáta, zrejme by po tých nežiaducich kandidátoch (najmä Židoch) smutne a vyčítavo hádzali Molotovove koktaily a podobne, na čom by si pravicové médiá zgustli.

USA po BidenoviAž s Kamalou Harrisovou v Bielom dome spoznajú Spojené štáty socializmus

Lukáš Kovanda

Takto je vybrané, ale to so sebou, samozrejme, nesie ďalšie problémy. Harrisová bola „neviditeľnou viceprezidentkou“. Za uplynulé štyri roky si ju nikto veľmi nevšímal a ani ona sama veľmi pred kamery nechodila. Dostala na starosť krízovú situáciu na mexickej hranici, viditeľné výsledky nemala; migrácia, ktorá zasiahla USA, nadobudla rekordné rozmery.

Do značnej miery je to spôsobené postupným ekonomickým rúcaním latinskoamerických socialistických rajov menom Kuba, Nikaragua a Venezuela (kubánska vláda prednedávnom priznala, že počas posledných dvoch rokov utiekla z Kuby celá desatina všetkých obyvateľov), s čím vo Washingtone zas tak veľa neurobia. 

Pre demokratov je to nepríjemné hneď z dvoch dôvodov – jednak ten pretlak v uliciach amerických miest je priam hmatateľný a jednak tí novo prichádzajúci, často vyhnaní zo svojich domovov nejakou revolučnou politikou, môžu byť budúcimi voličmi pravice a prevážiť politické vážky medzi americkými Hispáncami smerom k republikánom, čo je proces, ktorý sa začal už niekedy pred desiatimi rokmi.

Avšak nedá sa vylúčiť, že pod tlakom okolností v sebe Harrisová objaví vodcovské schopnosti a začne s Trumpom bojovať naplno.

Faktor druhý: nerozhodnutí

Hoci väčšinu hlasného kvákania na sociálnych sieťach obstarajú skalní priaznivci tej či onej strany, na nich paradoxne veľmi nezáleží. Tí pôjdu hlasovať aj za šimpanza, ak bude mať to správne tričko. 

Veľmi podobným spôsobom veľmi nezáleží ani na štátoch, v ktorých je jedna strana oveľa silnejšia ako druhá – stratégovia oboch tímov s nimi môžu počítať vopred. Trump rozhodne nezíska Kaliforniu a Harrisová nezíska Severnú Dakotu. Pokiaľ chcete vedieť, prečo na jednofarebných štátoch veľmi nezáleží (resp. prečo je ich rola predvídateľná), o detailoch volebného systému som písal pred ôsmimi rokmi tu.

Skutočne zaujímavé sú takzvané nerozhodnuté štáty (swing states) a nerozhodnutí voliči v nich (swing voters). To sú štáty, kde jednoznačne nedominuje ani jedna strana, a práve v nich a nikde inde sa obvykle „otočí kormidlo“ prezidentských volieb tým či oným smerom.

Vo volebnej sezóne roku 2024 sa za nerozhodnuté štáty považujú tieto: Arizona, Florida, Georgia, Michigan, Nevada, Severná Karolína, Pensylvánia a Wisconsin. Kým bol v hre Biden, viedol v nich všetkých Trump o niekoľko percent, ale tieto prieskumy treba zahodiť a začať pekne odznova. 

Existujú síce aj prieskumy „hypotetické“, v ktorých sa voličov pýtajú, ako by situácia vyzerala, keby namiesto Bidena kandidovala Harrisová, ale medzi „keby“ a „naozaj“ býva citeľný rozdiel.

Kamala Harrisová má už podporu demokratovKampaň chce postaviť na práve na potrat, Trumpa označila za predátora, ktorý zneužíva ženy

TASRPostoj

Typickou stratégiou, ako si poistiť nejaký vplyv vo swing states, je vybrať si kandidáta na viceprezidenta z daného regiónu. Trumpov spolukandidát Vance je z Ohia, čo tradične býval nerozhodnutý štát, ale v posledných rokoch sa prikláňa k republikánom natoľko, že tento rok sa oň ktovieako silne nehrá. Avšak jeho susedia Michigan a Pensylvánia sú nerozhodnuté štáty a Vanceova voľba by ich mohla málinko posunúť k republikánom.

Logické by teda bolo, aby si Harrisová k sebe vybrala niekoho, kto jej zaistí povedzme Wisconsin. Ona sama je z Kalifornie, tú má dnes každý demokrat istú, ale zároveň kalifornský vplyv veľmi nesiaha do nerozhodnutých štátov, možno s výnimkou Nevady.

Jej voľbu viceprezidenta však ešte nepoznáme a nejaký čas poznať nebudeme.

Faktor tretí: niekto vzadu?

Áno, kandidáti tretích strán. Vždy nejakí sú. Na víťazstvo si nemôžu robiť nádeje, ale rozhodiť situáciu môžu, a to poriadne. Prevažná väčšina štátov totiž prideľuje svoje voliteľské hlasy podľa princípu „víťaz berie všetko“, a pokiaľ vám nejaký takýto aktivista odčerpá 10-tisíc hlasov, môžete krásne prehrať, aj keby ste inak vyhrali.

Najúspešnejším nezávislým kandidátom posledných desaťročí bol obchodník Ross Perot roku 1992, ktorý pobral tých hlasov nie tisíce, ale milióny: konkrétne skoro 20 miliónov. Keďže skôr bodoval medzi pravicovými voličmi, odstrelil tým republikánskeho kandidáta Georgea H. W. Busha a priviedol k moci Billa Clintona. Je nutné povedať, že si za to George H. W. Bush mohol do značnej miery sám – nedodržal sľuby dané svojim voličom a tí sa od neho odvrátili.

Vo voľbách roku 2016 potom Clintonovej trochu namazala schody zelená kandidátka Jill Steinová, ktorá zobrala demokratom v Pensylvánii, vo Wisconsine a v Michigane dosť hlasov na to, aby tieto štáty nakoniec vyhral Trump.

Steinová bude kandidovať aj tento rok (niektorí ľudia sú nezmari), ale skutočným tretím koňom volieb je Robert Kennedy junior, ktorý má podľa prieskumov šancu pozbierať zhruba 8 percent hlasov, čo by bol najlepší výkon tretieho kandidáta za veľmi dlho – ak by účasť bola podobná ako pred štyrmi rokmi, bolo by to určite cez 10 miliónov hlasov. 

Kennedy zbiera hlasy v značne rozsiahlom, aj keď plytkom rybníčku, ktorý by som provizórne nazval „alternatívci“. Mohol by sa stať preferovaným kandidátom frakcie Palestínčanov (resp. ich amerických priateľov, pretože skutočných moslimov v Amerike zas tak veľa nie je a na rozdiel od Británie alebo Francúzska nemajú v celoštátnej politike žiadny vplyv).

Pôvodný text: Co všechno čeká neviditelnou viceprezidentku? Uverejnené v spolupráci s Konzervatívnymi novinami.