O filme Kavej Akože veľká sranda, ale zaznie aj relevantná otázka

Tak v kinách je už komédia, na ktorú sa čakalo. Lebo internetový seriál Kavej o východniarkach v Bratislave sa stal fenoménom. Preto vznikla už aj kniha, aj film.

Letná bláznivá komédia k letu patrí, a ešte keď sú v hlavných rolách  „šalene vychodňare“, tak by to mohlo fungovať.

Ale jedna z dvoch hlavných hrdiniek herečka Jana Kovalčíková dopredu ľudí varovala, aby neočakávali, že pôjdu na „slovenské Babovřesky“.

Ambícia tvorcov určite nebola len pobaviť. Dokonca si myslím, že je tam ukrytá veľmi vysoká ambícia. Srandičky, srandičky, ale inak dosť vážne veci sa tam dejú.

Človek sa zasmeje nad primitívnosťou, hlúposťou, krutosťou, závisťou, manipuláciami, poverami, nevkusom, ale ani „vychodňare“ sa neurazia, lebo veď tam hrajú a scenár vytvorila talentovaná scenáristka Michaela Zakuťanská, ktorá je neodmysliteľne spätá s Prešovom.

Je to teda iné, ako keď Trebišovčania pozerali seriál Iveta a videli tam karikatúru seba samých alebo najmä to, ako vidí východniarov umelec z Prahy. Niežeby to nebolo smiešne, ale veď my sa vieme zabaviť aj sami na sebe, akoby nám východniari odkazovali Kavejou.

Prešovčania či Kysačania aj iní východniari vedia, že film vytvorili ich ľudia, a tak to berú inak. Veď oni vedia, že na východe je všeličo inak, ale nielen preto, že nie sú „peňeži“. No veď „dajako bulo, dajako budze“.

A keď umretá babka nemôže byť v dome smútku, lebo mrazák je pokazený, tak sa z toho nikto nezrúti. Mŕtvola musí aj v letnej horúčave byť až do pohrebu doma v posteli. Zakryjú sa zrkadlá a dobre sa vetrá, prežijeme to.

Často má divák pocit, že filmári ten film točili najmä pre ľudí z východu. Teda niekde v Bratislave a na zvyšku Slovenska nech sa ľudia zasmejú a nech tam film dobre zarobí, ale na východe by to mohlo fungovať aj inak. On aj trochu pokritizuje, vysmeje, ale aj trošku toho sebavedomia dodá.

Naozaj to nie sú „babovřesky“, lebo veď je tam aj kúsok sociálnej drámy, aj ťažké rodinné témy a dokonca sa tam kladú otázky o tom, ako žiť, čo je v živote dôležité a podobne.

A kľúčová otázka je, aký je život v Bratislave, kde sú pamiatky, divadlá, kaviarne, koncerty, veľké firmy s možnosťami dobrej roboty, ale aj drahé byty a osamelosť žien s deťmi, ktoré majú širšiu rodinu ďaleko.

Dej je jednoduchý. Dve východniarky sa vracajú na pár dní domov, jedna na svadby kamarátok, druhá na babkin pohreb. Jedna ešte nenašla toho pravého, hoci urputne hľadá. Aj tu na východe. Ale naráža na samých nesprávnych mužov, katastrofa za katastrofou, ale nevzdáva to ani v poslednej minúte filmu...

Tá druhá prichádza z Bratislavy na pohreb s mužom a jedným dieťaťom v kočíku, druhým v bruchu. Mladá rodina je už trochu uťahaná životom. 

Žena narieka za svojím životom pred deťmi, chcela by opäť žiť, užívať si život. To teraz má len čakať, kým deti odrastú a kým bude doma konečne viac peňazí? 

Črtá sa nám tu čosi ako existenciálna kríza. Jej muž, nevýchodniar, najprv nerozumie jej bedákaniu, užíva si exotickosť východu, vďaka alkoholu sa rýchlo zbližuje s rodinou aj susedmi, ale napokon sa niečo láme aj v ňom. 

Každý z tohto manželského páru najprv vidí východisko v niečom inom – utiecť čo najskôr alebo zostať a skúsiť tu žiť. Napokon sa zladia, prekvapivo rýchlo.

Ján Pisančin známy ako Ander z Košíc v úlohe kňaza.

To je vlastne akoby hlavný odkaz filmu. Asi sa to dá, len treba zmeniť uhol pohľadu. 

Iste, na východe sa nežije ľahko, je to tu neraz hrozné, ťažké, kruté, ale sú aj benefity. Fungujú susedské vzťahy, pretrvávajú kamarátstva, rodiny držia spolu a je tu aj akási autenticita životov. Tu sa nedá dlho niečo predstierať ani sa na čosi hrať. Teda dá sa to, ale iba ak je tu človek dva-tri dni na návšteve.

Paradoxne si tie benefity veľmi rýchlo uvedomí práve Bratislavčan, manžel jednej z našich hrdiniek. On jemne otvára aj sociálnu tému, traumu muža, ktorý musí uživiť rodinu vo veľkom meste a nevychádza mu to.

Ľahko by to mohlo skĺznuť k idealizácii východu alebo k neznesiteľne mravoučnému príbehu. Občas sa to tam aj blíži, nie sú to žiadne hlboké drámy, dôležité je nenudiť, nepoučovať, nefilozofovať zbytočne. Veď ľudia od tohto fenoménu čakajú najmä humor, no dajú sa popritom trošku ukázať aj iné témy, napríklad manželský vzťah, v ktorom žena ovláda muža ako nesvojprávnu bábku a potom je z neho sklamaná. Ale stačí jedna silná motorka a všetci si vydýchneme.

Vidíme aj odpudzujúcu matku, ktorá síce žení syna, ale stále ho ovláda, ponižuje nevestu, zvádza družbu. Svadba je reprezentatívna, mladí sú v krojoch, lebo tradície musia byť, ale tušíme, vlastne už aj vidíme, že to nebude žiadna selanka. Aj nás to zabolí.

Občas chce byť ten film taká crazy komédia, napríklad je tu aj útek spred oltára, ale toto nie je až také silné. Zbláznená nevesta je trošku nasilu, oveľa vtipnejšie je to v takých jednoduchších momentoch, napríklad keď vidíme obecného supermana Metoda, trénera, dídžeja (presvedčivé podanie Petra Nádasdiho z divadla Thália), ani nič bláznivé sa nedeje, ale jeho konfrontácia s Bratislavčanom je do popuku. Lebo niekedy je fakt lepšie byť prvý v Kysaku ako x-tý v Bratislave.

Vidíme aj taký netradičný Prešov, ezoterickú svadbu s akousi východnou mytológiou, bosonohé dvojice stoja v kruhu v parku, bozkávajú sa, lebo voľná láska, a nápadník z alternatívneho sveta jednu z našich hrdiniek najprv očarí, kým nezistí, že zase až taká alternatívna nie je... 

Vidíme aj typickú nevestu zlatokopku a jej ženícha zbohatlíka, ktorý sprivatizoval a zruinoval miestny hydinársky podnik. Východniari vedia, o čom je reč – no a filmári sa tu takto pomstia za všetkých miestnych, lebo vo filme je majiteľ hydinárne za najväčšieho paka a lúzra.

Zničenie fungujúcej firmy sa neodpúšťa, lebo ľuďom chýba robota, aj práca na železnici je tu dream job, podobne ako flek tajomníčky obecného úradu. 

Viera je tu niekedy zvyková, niekedy previazaná s poverami či tradíciami, ktoré vidno najmä po úmrtí babky. Ale mŕtvola tu nie je nič hrôzostrašné. A spevy plačiek okolo truhly sú aj smiešne, aj dojímavé.

Veľmi zaujímavá je postava kňaza. Hrá ju Ján Pisančin, známejší ako Ander z Košíc, teda ľudový rozprávač.

Obsadiť ho do roly kňaza bol isto risk, ale toto vyšlo. Kňaz v jeho podaní je múdry starý muž, ktorému nechýba charizma, humor a láskavosť. Je to postava, ktorá je aj prirodzenou autoritou a práve ona tomu všetkému dáva hĺbku.

Vo filme sa objaví aj ďalšia kultová postava východu – spevák Peter Stašák, ktorý hrá úlohu seladóna, zvodcu a najatého speváka pre ženy vo vírivke. Toto má grády a vidno, ako veľmi vie byť východ nad vecou.

Filmu pomáha aj to, že v ňom hrajú najmä herci z východu. Až človek žasne, aké talenty tam sú. Je to presvedčivé, a nie také, ako keď hlavnú východniarku v jojkárskom seriáli Iveta hrala Zuzana Mauréry. Vytrápila sa pritom veľmi a ani tak jej to nefungovalo.

Toto sa nedá celkom naučiť, trošku predsa len treba mať ten východ pod kožou. 

No naše dve hlavné hrdinky, teda Jana Kovalčíková aj Anna Jakab Rakovská sú Prešovčanky, nemusia sa na ne hrať. 

Aj preto Kavej východ vďačne prijal, premiéry v Prešove či Košiciach vraj boli veľmi úspešné.

Ten film je fajn, je to úprimné, vtipné a pre východniarov určite v niečom katarzné: smejeme sa s nimi, keď nám ukazujú: sme takíto, určite nie dokonalí, zaslúžime si aj trošku výsmechu, ale trápi nás všeličo a vážne riešime aj to, či žiť v cudzom svete alebo sa z neho vrátiť domov.

Odhadujem, že ambíciou tvorcov teraz nie je zlákať davy východniarov späť na východ, ale možno budú radi, keď niektorí tú otázku o návrate budú aj vďaka filmu považovať nie za absurdnú, ale za relevantnú.

Akoby si ten film nakrútili najmä východniari sami pre seba. Občas sa človek v kine, ktorý nie je z východu, cíti až nepatrične, akoby sme nazerali do cudzieho bytu a počúvali rozhovory, ktoré sa nás netýkajú.

Ale zase! Koho sa netýka otázka, aký život je naozaj dobrý?