A Tolkien stvoril mýtus

„… aj vtedy panoval smútok a valila sa tma, ale našla sa i veľká nebojácnosť a veľké činy, ktoré neboli celkom márne.“
J.R.R. Tolkien: Pán prsteňov I.
/podľa slovenského vydania Bratislava : SLOVART 2001/

Najväčším Tolkienovým dielom – ak vôbec možno komplex príbehov počínajúcich stvorením sveta a „končiaci“ koncom tretieho veku a Frodovým odchodom zo šedých prístavov nejako rozdeliť – je Silmarillion. Ide o rozsiahlu a detailne prepracovanú mytológiu, ktorá predchádza udalosti spomínané v Pánovi Prsteňov.

Je to tiež Tolkienovo najstaršie dielo. Sám autor o ňom napísal: „... začalo sa to mojím vlastným počiatkom… Tým mám na mysli, že sa nepamätám, kedy som ho nevytváral“. Tolkien tu odhaľuje určitú predestináciu pre svoju životnú úlohu, ktorá k nemu vždy patrila počas celého jeho života. Aj keď svoju túžbu darovať Anglicku chýbajúci mýtus presne sformoval až v roku 1912 pri čítaní fínskej Kalevaly.

Prečo si Tolkien tak zamiloval práve mýtus? Ako sám povedal: „A rovnako ako je reč vynálezom o predmetoch a myšlienkach, tak je mýtus vynálezom o pravde“ . A na inom mieste hovorí: „Mýtus a rozprávka musia v rozpustenej podobe odrážať a obsahovať prvky morálnych a náboženských právd – či neprávd – no tie nesmú byť rukolapné…“.
Doplniť ho môžeme slovami Erica Voegelina analyzujúceho iný, Platónov mýtus: „Slovo pravdy nie je prístupné každému… príbeh musí nájsť človeka, ktorý trpí smrťou skutočnosti a v jaskyni smrti je privedený k obratu k božskému svetlu“ . Keďže však „...zakúšaná pravda (vyjadrená v mýte) …je stále obklopená silami smrti“ , prichádza „...k neustálemu sporu medzi spásonosným Slovom zachráneným pred smrťou a jeho neprijímaním“ , význam mýtu odrážajúceho pravdu a vedúceho k prijatiu pravdy sa nestráca.

Tolkien sa tak podujal na úlohu, ktorá sa javila byť nesplniteľnou. Mýtus, aký chcel Tolkien Anglicku dať, sa zvyčajne tvoril skrze množstvo generácií prijímajúcich starodávnu tradíciu. Vychádzal tiež z pevne zakorenenej archetypálnej symboliky, ktorú zrodila symbióza profánneho so sakrálnym. Pretože sakrálne bolo žité, Tolkien musel všetko tvoriť sám, ako „pritvoriteľ“, ako svoje Imitatio Dei.

Práve to robí Tolkienovo dielo takým veľkolepým. Pretože kým napríklad Snorri Sturluson pretavoval do svojho diela ešte aktuálne vnímanie sveta, Tolkien si svoj svet musel vybudovať. Hoci so základným kameňom katolíckej tradície vyjadrujúcej pravdu, ktorú mýtus sprostredkovával. Tolkien tak absorboval vnútorné vnímanie dejín, ktoré sám vytvoril.

A Silmarillion si toto udržiava svojou štruktúrou, charakterom i štýlom, ako aj nejednotnosťou diela. Christopher Tolkien to popísal v predslove: „…otec vnímal dielo ako kompilát – zhrňujúce rozprávanie, ktoré vzniklo oveľa neskôr z veľkého množstva zdrojových materiálov: básní, análov a ústnych podaní, zachovaných dávnou tradíciou. …V rámci diela sa mení rýchlosť narácie, ako aj množstvo podrobností. V texte možno nájsť aj rôznosť v tóne rozprávania a opisoch i ďalšie nejasnosti a nejednotnosti“. Teda všetko, čo k mýtu, o ktorý sa Tolkien snažil, patrí. Génius tak dokázal nemožné.

Tieto príbehy sú povzbudením do všedných dní, dávajú silu vykročiť v ústrety nádhernému svetlu a dobru, ktorých pôvodcom je Boh. Tuhne pri nich krv, človeka mrazí. No práve vtedy cíti, že i uprostred najtemnejších dní má život zmysel a že uprostred všetkej tmy musí vykročiť v ústrety nebezpečenstvám, aby chránil to, čo je skutočne hodnotné. Príbeh je oporou, keď sa podlamujú nohy; požehnaním, ktoré prostredníctvom symbolov vraví, že môžeme byť porazení, ba dokonca i zomrieť. Ale predovšetkým je tu niečo, čo nás neskonale presahuje a premení porážku na konečné víťazstvo a radosť v harmonickom objatí nekončiacej lásky.

Silmarillion, ako vyšiel v úpravách Christophera Tolkiena, štyri roky po autorovej smrti, sa skladá z niekoľkých častí: Ainulindale, Valaquenta, Quenta Silmarillion, čiže samotný Silmarillion, Akklabeth a O prsteňoch moci a Treťom veku. Tým sa kompletizuje celý mýtus, vrátane záverečnej porážky Saurona opísanej v Pánovi Prsteňov.
Cyklus začína kozmogonickým mýtom Hudba Ainur, ktorý je v mnohých detailoch kresťanský. Najkrajší z pomedzi príbehov, jagavý a krásny, až v žilách tuhne krv a po chrbte behajú zimomriavky; posledná spomienka na život v čistote, ktorý stratil hriechom... Najprv bol Eru, Jeden, v Arde nazývaný Ilúvatar, ktorý stvoril Ainur, Svätých, Valarov. Ainur spievali s Ilúvatarom. Vytvorili nádherný súzvuk, ktorý pokazil Melkor. Ten vplietol do nádhernej piesne svoju pýchu, čím jej ale neubral na kráse.

Nie je totiž možné hrať nijakú myšlienku, čo nie je v najhlbšej podstate z Ilúvatara. Táto hudba stvorila svet a jeho tvory. Ilúvatarove deti: elfov – prvorodených a ľudí. Melkor však bol pyšný, bojoval s Valarmi a ušiel do vyhnanstva na severe. Dal prednosť zlu, nedostatku dobra, sám nebol schopný tvoriť nič, len parazitovať na dobrom stvorenstve a ničiť ho. Tak vznikli aj jeho temní pomocníci ohyzdi a balrogovia. Keď Valari dali poriadok moriam, pevninám a horám, krásna Yavanna zasiala semená, ktoré boli dávno v jej mysli. Vysoké lampy vytvorené Manwem – najvyšším z Valarov – Yavanna naplnila a tie osvetľovali Zem. Keď Melkor zničil príbytok Valarov na ostrove Almaren, postavili si Valinor. Yavanna spievala a Nienna kropila pahorok Ezellohar svojimi slzami. Na pahorku sa rozvinuli dva výhonky a dva krásne stromy z Yavanninej piesne rozkvitli: Teleperion a Laurelin.

V siedmich hodinách sa krása každého z nich naplno rozvinula a znovu zhasla a vždy sa jeden prebudil k životu hodinu predtým ako ten druhý zoslabol. A preto vo Valinore dva razy do dňa nastávala hodina mäkkého svetla, keď boli oba stromy slabé a ich žiara splývala. A prišli prvorodení – krásni a nesmrteľní elfovia. Tí sa neskôr rozdelili. Eldari poslúchli príkaz a vrátili sa k Valarom. Avariovia sa s nimi však na cestu nevydali. I Eldari sa však delili, prví a najvznešenejší boli Ingweho elfi, Vanyar, ktorí ihneď a navždy odišli do Valinoru. Ďalší boli Noldori. Ich prvým vládcom bol veľký Finwe. Na čele poslednej a trošku nerozhodnej skupiny nazývanej Teleriovia bol Elwe, Thingol, ktorého manželkou sa stala mocná Maia Meliana zo záhrad Lórienu. Veľmi dôležití však boli Noldori.

Finwe mal troch významných synov: Feänora, syna Míriel a Fingolfina s Finarfinom, synov Indis. Feänor bol z nich najučenejší a najzručnejší. Fingolfin najudatnejší. Finarfin najkrajší. Feänor mal sedem synov. Feänor však započal veľké dielo, akému nebolo obdoby. Feänor z preľnutia svetla Valinorských stromov vytvoril plameň, ktorý vložil do troch nádherných drahokamov, nazývaných silmarily. Boli nádherné a žiarili svetlom oných krásnych stromov. I radovali sa všetci.

I zatúžil po nich Melkor. Napadol a zničil valinorské stromy a tma čo nastala, bola horšia ako púha neprítomnosť svetla, lebo bolo stvorené temno. Melkor napadol a zabil Finweho, Feänorovho otca a zobral si silmarily. Feänor ho preklial a dal mu meno Morgoth, čierny nepriateľ sveta. Feänor zvolal Noldorov a predniesol im veľkú reč i proti Valarom, ktorá nemala viac byť zabudnutá. Feänor a jeho sedem synov prisahalo strašnú prísahu a krvavú pomstu sľúbili každému, kto by siahol na silmarily.

I postavil sa Feänor proti Valarom i so svojimi synmi a spupne ich obvinňval a tupil. Keď však odchádzali, vypočuli si ešte Mandosovu (Valar) sudbu: „Mnohé slzy prelejete, ale Valari opevnia Valinor proti vám... Na Feänorov dom padne ich hnev a bude ho ťažiť od západu až po najvýchodnejší východ a bude ležať aj na všetkých, čo ho budú nasledovať. ...“ Prísaha ich bude poháňať vpred, ale ich zradí... Naveky Vydedení. Čo Valar Mandos predpovedal, tak sa aj stalo. Dlhú a bolestivú vojnu viedli elfskí princovia proti Temnému pánovi Melkorovi a Sauronovi, jeho pravej ruke.
Bohužiaľ, nemôžeme sa venovať v tomto krátkom článku všetkým krásnym príbehom o boji dobra so zlom, a tak si vyberieme ešte jeden ústredný príbeh.

Silmarilov sa zmocnil Melkor a vložil si ich do koruny, hoc svetlo valinorských stromov ho neuveriteľne ťažilo. Veľký príbeh mal však ešte len vyvstať. Tristo rokov po príchode Noldorov do Beleriandu prišli na svet iné Ilúvatarove deti – boli to ľudia. Tu pod vedením Beora Starého stretli sa s elfským kráľom Finrodom Felagundom, synom krásneho Finarfina. Darom pre ľudí bolo, že na rozdiel od elfov boli smrteľní, kým elf mohol byť zabitý iba v boji. A ľudia pomáhali elfom v boji proti Melkorovi.

Zradou ľudí bola prehratá i piata bitka: Nirnaeth Arnoediad s Melkorom, pri ktorej Maedhros, syn Feänorov zjednotil takmer všetkých elfov. Do tejto bitky sa zapojil i Turgon, mocný kráľ dovtedy ukrytého slávneho mesta Gondolin. Vtedy sa k elfským šíkom nepridali iba kráľ Orodreth, syn Finarfinov a Thingol-Elwe. Ale to sa stalo až po nádhernom príbehu, ktorý sa chystám opísať a ktorý je predmetom veľpiesne Leithan.
Beorov potomok Barahir bol preslávený bojovník a Melkor ho nenávidel rovnako ako udatného elfského kráľa Fingolfina, s ktorým sa stretol v boji. Hoci ho vtedy porazil, utŕžil ťažké zranenia. Barahir so svojou maželkou Emeldir z Dorhonionu konali veľa dobra a škodili Melkorovi. Ten však zradou Dorthonion rozvrátil a zabil veľkého Barahira. Jediný, kto unikol, bol Barahirov syn Beren, ktorý bol práve na výzvedách.
A Beren sa preslávil ešte viac ako jeho otec v boji s Morgothom. Prežil množstvo najstrašnejších dobrodružstiev a ako jediný zo smrteľných ľudí prenikol do Doriathu, panstva kniežaťa Teleriov, Thingola-Elweho a jeho manželky Maia-i Melian. A tu stretol prekrásnu Lúthien, ich dcéru, najkrajšiu na svete. V lesoch Neldorethu práve tancovala pri tečúcom Esgalduine. Mala na sebe modré rúcho a jej oči boli ako postriebrený večer. Plášť mala vyšívaný zlatými kvetmi a jej vlasy boli tmavé ako tiene súmraku. No náhle sa stratila a Beren ostal očarený. A v srdci ju nazval Tinúviel, Slávičia deva, dcéra večera.

A Lúthien spievala nádherne – až zamrznuté potoky prehovorili a všade, kam stúpila, objavili sa kvety. I zamilovala sa Lúthien do Berena. A elf Thingol sa dozvedel o ich láske a žiadal od Berena silmaril. Tak sa Beren vypravil do Morgothovej ríše, Angbandu, spolu s kráľom Felagundom. Sauron ich však zajal a prežil len Beren, ktorého zachránila Lúthien s vlkolakom Huanom. A Beren s Lúthien sa dostali až k Morgothovmu trónu. No Lúthien spievala tak nádherne, že angbandský dvor upadol do snenia a Beren vylúpol jeden silmaril z Morgothovej koruny a doniesol ho Thingolovi. Vlkolak Carcharoth zabil Berena i Huana. Lúthien však odišla za Mandosom, vládcom siení mŕtvych, a spievala mu najčarovnejšiu a najsmutnejšiu pieseň, akú kedy počul. I predstúpili spolu s Berenom pred Manwheho, nasilnejšieho z Valarov a ten ponúkol možnosť ísť do Valinoru, alebo sa vrátiť do Stredozeme spolu s Berenom, ktorý by dostal druhý život. Lúthien by však sama prišla o nesmrteľnosť. I vybrala si krásna elfská princezná radšej lásku k Berenovi. A toto bol nádherný príbeh ich lásky.

Potom v spomínanej piatej bitke pri Nirnaeth Arnoediad Maedhros, syn Feänorov s Turgonom, synom Fingolfinovým, ktorý otvoril brány dovtedy skrytého Gondolinu, takmer porazili Morgotha. Nebyť ľudskej zrady. Pre elfov, hlavne pre Noldorov, potomkov Finweho – otca Feänora, Fingolfina a Feänora – to bola obrovská porážka. Ten z nich, ktorého sa Morgoth najviac obával, kráľ Turgon, mu však unikol a vrátil sa do svojho mesta Gondolinu. Zatiaľ prišlo k boju medzi elfmi, keď zloba zasiahla niektorých Feänorových synov a tí rozvrátili Thingolov Doriath. Neskôr sa v Gondoline narodil Eärendil, syn veľkého bojovníka z ľudského rodu Tuora a Idril Celebrindal, dcéry kráľa Turgona. Keď Morgoth konečne dobyl aj Gondolin, skryté mesto, Tuorovi sa podaril s Idril i Eärendilom ujsť. Keď Eärendil dospel, vládol všetkým okolo Sirionu. Vzal si Elwingu, vnučku Lúthien a Berena za ženu a mal dvoch synov: Elrosa a Elronda.
Keď bol Eärendil na mori, zatiaľ Feänorovi synovia zradne napadli sirionských a zlikvidovali ich, Elronda a Elrosa zajali. Tak sa Eärendil vydal do Valinoru. A pre jeho udatnosť vyhotovili sa Valari na príkaz Manweho na poslednú bitku proti Morgothovi, ktorý to nečakal.

V tejto vojne, do ktorej sa zapojili elfovia i ľudia – bohužiaľ na oboch stranách nazývanej vojna hnevu – bol Morgoth porazený a jeho ríša Angband zničená. Mnoho elfov potom opustilo Stredozem, ostal tu len Gil-Galad, Elrond, ktorý sa stal Eldarom (kým Elros priradil sa k ľuďom), ďalej Círdan, staviteľ lodí, a Celeborn z Doriathu s manželkou Galadriel. Tak sa skončil samotný Silmarillion, dejiny Prvého veku.

No pokračoval Akallabeth, dejiny druhého veku, dejiny Númenoru, dejiny Dúnadančanov, kráľov medzi ľuďmi, ktorí žili na svojom ostrove. Ich prvým kráľom bol Elros. Númenor vtedy prekvital a nič z bohatstva mu nechýbalo. No na západ do Valinoru mali zákaz sa plaviť. A pretože boli dlhovekí, ale stále smrteľní, reptali na Valarov. Za Tar-Atanamira, trinásteho kráľa Númenoru dosiahli vrchol blaha a ich odpor voči Valarom veľmi zvrástol, rovnako ako ich spupnosť. Vyberali navyše tribút zo Stredozeme, kde sa medzitým dostal Sauron, bývalý služobník Morgotha, a ovládol Mordor. Posledným schopným kráľom Númenoru bol Tar-Palantir, no jeho dcéru Míriel dostal do rúk zlý Pharazon, ktorý sa stal novým kráľom. Zajal Saurona a priviedol ho do Númenoru. Ten sa mu však čoskoro stal radcom a poštval ho definitívne proti Valarom. Dostal sa do ohrozenia i strom Nimloth, spomienka na veľké časy minulosti. Ale plod z neho zachránil kráľovský potomok Isildur, syn Elendila. Ten bol zas synom Amandila, kráľovho radcu, ktorý bol na strane Valarov. A tak zasadili nový strom. Sauron už ovládal Númenor a tak Amandil šiel informovať Valarov. Ar-Pharazon však nastúpil na loď Alcarondas do boja proti Valarom. No sám Ilúvatar ich loďstvo potopil. A neskôr potopil sa i celý pyšný Númenor.

Elendil so synmi však unikol a založili v Stredozemi kráľovstvo. No vyviazol i Sauron a vrátil sa do Mordoru, kde si vzal svoj veľký prsteň. Tak sa končí Akallabeth. A zvyšok je známy z Pána Prsteňov, ale o tom hádam inokedy.

Peter Frišo
Prvá polovica článku bola uverejnená v časopise Don Quichotte.