Historický podcast Alkohol náš každodenný. O pití v minulosti

V prvej časti podcastu nám Tünde Lengyelová porozpráva všeobecné informácie o alkoholoch dostupných našim predkom. K objavu alkoholu došlo asi náhodou a prvým mokom sa stala medovina. Vznikla asi tak, že do bútľavého stromu napršala voda a skvasil med. Zvedavý „včelár“, alebo lepšie povedané brtník, sa napil a asi sa poriadne opil, lebo bol priekopníkom a jeho telo nebolo pripravené na trávenie alkoholu. Medovina bola považovaná aj za tradičný nápoj raných Slovanov.

S územím Slovenska sa však po väčšinu stredoveku úzko viaže víno. Jeho história siahala až do praveku a na hranici Európy na Kaukaze sa objavilo pred 8000 rokmi, odkiaľ sa rozšírilo do značnej časti starého kontinentu. Gréci požívali víno na uhasenie smädu, ale Rimania ho povýšili na honosné spoločenské pitie a neskôr aj na vedomé opíjanie sa. 

Vínnu révu potom šírili na obsadené územia, lebo rímsky občan mal mať všade, kde žil, tie isté vymoženosti ako Riman v Ríme. Vďaka nim Slovania po príchode na Slovensko mohli pokračovať v pestovaní vínnej révy.

Vinohradníctvu na Slovensku paradoxne pomohla turecká expanzia, keď populárne vínne oblasti na juhu Uhorska obsadili Turci a vinohradníkom zo Slovenska sa otvorili nové možnosti na export a zvýšenie produkcie. Do začiatku 17. storočia na Slovensku dominovali biele odrody a až v dôsledku tureckej expanzie sa začali pestovať červené odrody, lebo chýbali na trhu a mali svojich klientov.

Tretím alkoholom sa stalo pivo. Pivo z obilnín varili ešte Germáni v staroveku, ale chmeľ sa začal pridávať až koncom stredoveku. Kláštorné pivovary a o niečo neskôr banské mestá boli pioniermi v produkcii piva, ktoré slúžilo aj na výživu, aby ľudia dočerpali kalórie a tekutiny v pôste, respektíve pri ťažkej práci v baniach.

Koncom stredoveku vznikli aj cechy pivovarníkov a viaceré pivovary boli mestské, lebo mestá vytušili ich ekonomický potenciál a plynuli im značné príjmy do pokladnice. Zároveň každý slobodný mešťan mal právo produkovať a predávať alkohol, takže koncom stredoveku vo veľkých mestách sa dalo nájsť množstvo putík, kde sa dalo vypiť víno a pivo. Stredoveká forma „predaja z dvora“. Šľachta tiež využívala túto možnosť a sama bola producentom vína, piva a rozbehla aj výrobu pálenky.

Historický podcastAko vyzerala kultúra a vzdelanosť na stredovekom Slovensku

Juraj Poláček

Tvrdý alkohol sa objavil aj v kláštoroch, kde sa využíval na výrobu liečiv pre kláštorné lekárne a hospice, ale jeho pôvod bol paradoxne v moslimskom svete. Alkohol poslúžil ako nosič pre bylinky, tinktúry, ale aj iné veci, ktoré si bohatší ľudia mohli dovoliť kúpiť. Využíval sa aj na dezinfekciu rán, lebo stredoveká medicína poznala len čistenie rán a práve alkohol prišiel veľmi vhod ako silná dezinfekcia.

Až v 17. storočí sa rozšíril tvrdý alkohol medzi ľuďmi, lebo vtedy došlo k zefektívneniu a zlacneniu procesu pálenia. Prvé pálenky boli z obilia a aj ovocia. Vedľajším dôsledkom bol zrazu nedostatok obilnín, lebo predávať obilie na výrobu alkoholu bolo ekonomicky výnosnejšie ako na prípravu múky. V 17., ale oveľa viac v 18. storočí sa objavil masový alkoholizmus v dôsledku konzumácie pálenky. Kým predtým boli ľudia skôr pripití, tak od vstupu pálenky na trh už boli spití.

V druhej časti podcastu sa pozrieme na dennú spotrebu alkoholu a na dôvody, prečo pili alkohol, respektíve víno zriedené s vodou. Ľudia buď využívali svoju vlastnú produkciu, alebo ako „zamestnanci“ dostávali svoju dennú dávku. Za každodenným pitím bola obava z vody.

Víno a pivo boli nápojmi, ktoré mali ľudí udržať pri práci a zabezpečiť správnu hydratáciu organizmu. Takže denná spotreba alkoholu mohla byť na úrovni troch litrov. Sú však aj záznamy o šľachticoch, ktorí počas osláv dokázali vypiť 12 litrov vína za večer. Asi aby upútali pozornosť alebo ich hostia „hecovali“. 

Väčšina ľudí však zostala pri bežnej potrebe tekutín pre pracujúceho človeka. V rôznom pomere si víno riedili vodou podľa toho, kto bol konzumentom. Riedené víno pili aj malé deti a ženy. Niektorí šľachtici už ako šesťroční boli odborníkmi na víno a skúsenými someliérmi. Empiricky mali odpozorované, aký pomer vína a vody mali zvoliť, k omylu však mohlo prísť a píše sa o tom v ženskej korešpondencii aj v medicínskych traktátoch, kde ustarostené matky a lekári spomínajú detskú nevoľnosť a choroby z nadmernej spotreby alkoholu.

Okrem dennej spotreby sa alkohol pil aj počas osláv a ľudia v minulosti si dôvody na oslavy našli často. Či už išlo o náboženské sviatky, oslavy menín, alebo dôležité životné udalosti ako svadba, narodenie detí, alkohol bol povinnou súčasťou. Inými oslavami napríklad bolo zapíjanie univerzitných skúšok, ukončenie štúdia alebo prijatie za člena cechu.

Historický podcastAko vyzerala stredoveká Bratislava

Juraj Poláček

Treťou časťou podcastu sú negatívne vplyvy na spoločnosť. Temnou stránkou pitia bol aj v minulosti alkoholizmus, ktorý bol príťažou pre rodinu, lebo musela živiť inak zdravého človeka, ale aj príťažou pre zemepána, ktorému vypadol pracovník. Už v stredoveku vznikali regulácie na množstvo alkoholu, ktoré sa mohlo vyčapovať, obmedzovali sa počty ľudí na oslavách a vydávali sa rôzne nariadenia, kde sa smel a nesmel konzumovať alkohol. K obmedzeniam patrili aj otváracie hodiny pre lokály.

Liečenie alkoholizmu skôr bolo drastické v podobe zatvorenia do cely a ponechania „na sucho“ alebo naivné v podobe receptov z podivných ingrediencií, ktoré mali znechutiť alkohol. Ľuďom sa predpisovali aj pôsty od alkoholu. Všeobecný prístup bol, že víno áno, ale s mierou. Tak hovorili kňazi, moralisti aj lekári. Existovali aj „abstinenti“ z presvedčenia, ktorí pili alkohol len v minimálnej miere, napríklad s obedom.

Pod vplyvom alkoholu dochádzalo aj k zločinom a prístup k trestaniu bol veľmi flexibilný. Niekedy opitosť bola poľahčujúcou okolnosťou, inokedy zas ako priťažujúca okolnosť. Problémom bolo flexibilné uhorské právo a súdnictvo, ktoré zhovievavo vnímalo istých, nazvime to „našich ľudí“, ktorí sa mohli ľahko vyhnúť trestu alebo odišli len so symbolickým trestom.

PhDr. Tünde Lengyelová, CSc., pôsobí na Historickom ústave SAV a venuje sa dejinám raného novoveku, konkrétnejšie dejinám každodennosti, ženám, zemepanským mestám a šľachte. Absolvovala viacero študijných pobytov v Nemecku, Rakúsku a Maďarsku. Za svoje publikácie získala niekoľko ocenení a je aktívna vo viacerých slovenských a maďarských historických komisiách. Doteraz napísala takmer 200 publikačných jednotiek a jej najnovšími monografiami sú Život na šľachtickom dvore: odev, strava, domácnosť, hygiena, voľný čas (2016) a v spoluautorstve s Dianou Duchoňovou v tom istom roku vydali Hradné kuchyne a šľachtické stravovanie v ranom novoveku: radosti slávností, strasti každodennosti, ktorej nemecké vydanie vyšlo v roku 2019.