Historický podcast Ako vyzerala kultúra a vzdelanosť na stredovekom Slovensku

V dnešnom diele podcastu sa pozrieme na to, ako sa šírili písomná kultúra a vzdelanosť laických vrstiev spoločnosti od 9. po začiatok 16. storočia.

Písomná kultúra má na Slovensku tradíciu od Keltov (nápisy na minciach) a neskôr v časoch kontaktu s Rímskou ríšou, keď malé územia Slovenska boli priamo obývané Rimanmi a vzniklo tu väčšie množstvo nápisov, najmä na náhrobných kameňoch. Viackrát v dejinách sa však písomná kultúra začínala od nuly alebo z hodnoty blízko nuly. Ako to vyzeralo v našom stredoveku, nám porozpráva profesor Juraj Šedivý.

V časoch pred vynálezom kníhtlače existovali tri druhy písomných prameňov. Prvým boli rukopisy (inak nazývané aj manuskripty), druhým druhom úradná písomná agenda (najprv vo forme jednotlivých listín a od 13. storočia vo forme úradných kníh), ktorú odborníci volajú diplomatické písomnosti, a treťou skupinou sú nápisy na rôznych médiách (napr. vytesané do kameňa, namaľované ako súčasť nástennej maľby, na skle, odliate do zvona, umeleckého predmetu, vyryté do kovu a iného materiálu, atď.).

To, v akej forme sa šírila písomná kultúra, nám napovie veľa o literalite, čiže znalosti čítania a písania v spoločnosti, a v dnešnom podcaste sa dozvieme aj to, kedy všeobecná vzdelanosť prenikla medzi laikov a najmä medzi jej lepšie situované vrstvy mešťanov a remeselníkov.

Po páde Rímskej ríše sa písmo dostávalo na Slovensko spolu s kristianizáciou. Tá sa rozbehla niekedy na prelome 8. a 9. storočia po zničení Avarského kaganátu vojskami Karola Veľkého. Vzniklo mocenské vákuum, do ktorého jednoduchšie prichádzali misionári a nové myšlienky. S kristianizáciou sa objavili aj prvé knihy vo forme rukopisov (liturgické knihy, penitenciáre, čo sú spovedné príručky, nejaké modlitby, mohli byť aj zbierky kázní a legendy, právne texty) a okrem rukopisov sa kedy-tedy objavili aj listiny právneho charakteru a listy.

Ako to vyzeralo so vzdelanosťou na Slovensku v ranom stredoveku?

Zo školy poznáme rôzne diela, ktoré vznikli v hlaholike vďaka cyrilo-metodskej misii. Dodnes sa zachovali v neskorších odpisoch, ale drvivá väčšina z oblastí mimo nášho územia. Čo sa však reálne zachovalo na Slovensku takpovediac in situ? Dlho sa myslelo, že z 9. storočia tu nezostalo nič. S pokračujúcim výskumom sa našťastie kde-tu objavia zlomky, ktoré spadajú do tretej kategórie písomných prameňov, medzi nápisy.

Na relatívne nedávno objavených plaketách z Bojnej, ktoré zobrazujú anjelov a možno svätca, sa nachádzajú aj dva nápisy vo forme skratiek, kde každé písmeno predstavuje nejaké slovo, ale zatiaľ nie sú spoľahlivo rozlúštené. Pri revíznom výskume nálezov z hradu Devín sa zas našiel fragment nápisu na skle z okna veľkomoravského kostola. Potom sú zachované krátke nápisy na krížikoch (IHS, INRI, XPC, IS XC), ktoré nosili prví kresťania na Slovensku.

V dekádach po páde Veľkej Moravy sa písomná kultúra pravdepodobne opäť priblížila k bodu nula a koncom 10. storočia prichádza k novým importom kníh a listín, ktoré opäť súviseli s kristianizáciou a neskôr so vznikajúcim Uhorskom.

V 11. storočí na území medzi Šoproňou, Budínom, Ostrihomom a Nitrou a možno aj Bratislavou pôsobili nejakí notári literáti. Zopár ich bolo pri kráľovskom dvore na spracovanie administratívy a v najvýznamnejších cirkevných inštitúciách (biskupstvá a kapituly) a kláštoroch (napr. Pannonhalma, Hronský Beňadik, Zobor). Títo ľudia občas vytvárali knižné rukopisy (spojené s cirkevným prostredím) a úradné dokumenty (listiny spojené s mocenskými centrami).

V tomto období však bola veľmi nízka frekvencia spísomňovania právnych úkonov a napríklad z celého Uhorska z prvých 130 rokov existencie je zachovaných okolo 150 listín. Vtedy sa väčšina právnych úkonov uzatvárala ústne za prítomnosti svedkov. Až vplyvom kánonického práva šíriaceho sa v 12. storočí a od konca 12. storočia po vzniku kráľovskej kancelárie došlo k nárastu spísomňovania.

Do kráľovskej kancelárie chodili ľudia z významných cirkevných centier a niektorí šľachtici, ktorí si chceli dať potvrdiť svoje majetky. Pretože podľa zásad kánonického práva písomné svedectvo malo vyššiu váhu ako ústna tradícia a svedkovia, tak sa na prelome 12. a 13. storočia začalo veľké spísomňovanie. K zmene prispelo aj to, že od 13. storočia kráľ začal dávať majetky do dedičnej držby, a preto on sám dával dokumenty a aj šľachta a duchovenstvo si to dávali potvrdzovať

Písomná kultúra veľmi pomaly prenikala aj medzi klerikov a neplatilo, že každý klerik medzi 11. a 13. storočím bol gramotný. Z 13. storočia sú ešte doklady o kanonikoch Spišskej kapituly, ktorí sa vedeli len podpísať, a zachytené výzvy, aby sa kňazi doučili čítanie a písanie, ak chceli ďalej zastávať úrad.

V 14. storočí už pôsobil nový typ literátov a boli nimi verejní notári, ktorí pracovali v rozvíjajúcich sa mestách. Nová mestská spoločnosť potrebovala ich služby, a tak popri kráľovskom dvore, cirkevných centrách a dvoroch významných šľachtických rodov, ktoré manažovali veľké majetky, vznikajú aj nové centrá, kde sa rozvíjala písomná kultúra.

Tento proces sa vo veľkom začal v Itálii, kde mestá a komúny v 11. storočí spísomňovali svoju agendu. V 12. storočí sa rozšíril cez Alpy do nemeckého prostredia a dole po Dunaji prišiel do Rakúska a Českého kráľovstva v prvej tretine 13. storočia. U nás mestá a spoločenstvá mešťanov vznikali najmä od prvej tretiny až do druhej tretiny 13. storočia, a preto aj notári prišli na scénu trochu neskôr. Tento vzorec postupného šírenia kultúrnych trendov z Itálie cez južné Nemecko, Rakúsko a České kráľovstvo vidíme aj neskôr.

V 13. a 14. storočí sa knižné rukopisy koncentrovali v cirkevných knižniciach (biskupské, kláštorné, kapitulské). Mestá uchovávali úradné dokumenty v archívoch – najprv v kostoloch, neskôr na radnici. Najmä od 14. storočia mestá vydávali dokumenty, v druhej polovici 14. storočia sa objavili úradné knihy, čo bolo niekoľko stoviek listín v jednej knihe, a v prvej polovici 15. storočia už vznikali špecializované úradné knihy na separátne agendy, čím sa objavuje množstvo informácií o bežnom živote. V 15. storočí sa spísomňovanie stalo výrazne laickou doménou.

Príkladom cirkevnej knižnice zo Slovenska je knižnica Bratislavskej kapituly, ktorá mala okolo 80 rukopisov. Jej jadro tvorili liturgické knihy, potom rukopisy cirkevného a svetského práva, vedecké texty z medicíny, veterinárstva, rukopisy kázní, slovníky, právnická a historická literatúra, napr. Bratislavské anály, Prayov kódex. Väčšina literatúry bola latinská.

Ako už bolo spomenuté vyššie, z Itálie sa šírili nové kultúrne trendy a jedným z nich bolo aj používanie ľudových jazykov. V knižnici Bratislavskej kapituly sa v druhej polovici 14. storočia objavujú prvé nemecké knihy a od 15. storočia české, prípadne slovakizovanou češtinou písané knihy. Aj to je dokladom rastúcej kultúrnej úrovne spoločnosti, na ktorú reagovala aj Bratislavská kapitula.

Ktoré boli hlavné kultúrne centrá na Slovensku?

Skriptórium je naisto doložené v Bratislave pri kapitule. Vo väčšine významných kláštorov bol nejaký skriptor od 13. storočia, niekde ich bolo aj viac a od 13. storočia predpokladáme, že v kláštore mnísi a kňazi už vedeli čítať a písať, lebo kláštorné komunity sa vyznačovali vyššou úrovňou vzdelania ako diecézni klerici. Skriptóriá pri kláštoroch môžeme predpokladať od 13. storočia, ale úplne jednoznačné dôkazy o existencii väčšieho množstva skriptórií na Slovensku nemáme. Vieme len, že občas v niektorom z významnejších kláštorov vytvorili rukopis.

V 15. storočí sa tvorcami rukopisov stali aj laici a napríklad mestskí notári sú známi prepisovaním a písaním rukopisov. Objednávky na rukopisy sa zadávali do Rakúska a rukopisy sa k nám dovážali napríklad zo Salzburgu. Tie najdôležitejšie kultúrne centrá boli Bratislava, Trnava, Levoča, ale aj Bardejov, Banská Štiavnica a, samozrejme, cirkevné kapituly a najmä kartuziánske a cistercitské kláštory.

Z obdobia stredoveku sa zachovalo len 200 rukopisov zo Slovenska, čo je nižšie číslo ako v susedných Čechách a Rakúsku, ktoré zas majú nižšie čísla ako v Bavorsku a tam nižšie oproti Francúzsku a Itálii. Kultúrny trend latinskej Európy sa názorne ukázal aj v tomto.

Približne 10 – 15 % rukopisov sú iné ako liturgické rukopisy. Cirkevné knižnice vznikali primárne pre potreby liturgie, preto je aj menšie zastúpenie iných „žánrov“. K tým 10 – 15 % patria teológia, cirkevné právo a len asi 5 % z celkového počtu sú vedecké texty, slovníky, krásna literatúra. V tomto ohľade Slovensko nevyzerá až tak dobre. Napríklad knižnica v Záhrebe (sídlo biskupa, kapitula a kláštory) mala 10 – 15 % vedeckej literatúry a v rakúskom prostredí vo významných kláštoroch 30 % zbierky tvorili vedecké texty.

V 15. storočí však knihy našli svoje miesto aj v bohatších meštianskych domácnostiach. Popri náboženskej literatúre existovali aj iné žánre a napríklad z Bratislavy máme doklad o Alexandreide, čo je dobrodružný román o Alexandrovi Veľkom a jeho výpravách.

Toľko k rukopisom. Druhá kategória, ktorou sú úradné listiny, zažila v tomto období nebývalý rozkvet. Ako už bolo spomenuté vyššie, vplyvom kánonického práva sa spísomňovalo oveľa viac a listín z celého Uhorska je asi 250 000 a zo Slovenska pochádza asi 35 000 listín. Ekonomický život, majetky a mestská organizácia sa podpísali pod týmito počtami.

Podobná tendencia ako pri rukopisoch je aj pri dokumentoch, kde takisto postupne prenikali ľudové jazyky. Prvá nemecká listina pochádza z roku 1319, od rokov 1340 až 1350 významné mestá začali úradovať v nemčine. Od roku 1420 vznikajú slovensky, slovakizovanou češtinou alebo česky písané listiny, a to najmä na Záhorí, strednom a hornom Považí a na Šariši (napr. Bardejov).

Ľudové jazyky prenikali aj medzi nápisy, ktoré spolu s mestskými knihami odhaľujú najviac úroveň vzdelanosti bežných ľudí. Na Slovensku je známych možno 1500 nápisov. Väčšina sú latinské, okolo 200 nemeckých a zatiaľ najstarší latinsko-nemecký nápis je zo začiatku 15. storočia. Najstarší nemecký nápis v Uhorsku pochádza z územia blízko Slovenska z 80. rokov 14. storočia.

Slovenských nápisov je doteraz nájdených len pár. Najstarší niekoľkojazyčný nápis z Ratnoviec, v ktorom je aj slovenčina, je napísaný písmom, ktoré sa používalo do konca 14. storočia. V tomto prípade je používanie slovenčiny doložené súbežne s nemčinou. Aj tento nápis a ďalšie dokladajú prienik literality medzi bežných ľudí.

Ako prebiehal prechod od literality cez semiliteralitu k plnej literalite?

Dá sa to ilustrovať na pár príkladoch. Prvé obdobie iliterality má pekný doklad vo Veľkom Šariši. Na náhrobnom kameni opáta sú vyryté piktogramy, lebo bežní ľudia nevedeli čítať, ale ani členovia kláštorných komunít neboli všetci gramotní. Toto je obdobie do konca 13. storočia.

Druhé obdobie v prvej polovici 14. storočia je už semiliteralita, keď text je pomôckou na odovzdanie základnej informácie väčšiemu počtu ľudí ako v prípade náhrobku v kláštore bratislavských františkánov – Hic iacet lector Abraam (Tu leží lektor Abrahám), lenže chýbajú dátumy narodenia, smrti a iné informácie. Tie mal asi kňaz zapísané v knihe pre seba a ľuďom stačila bežne známa fráza, zamestnanie a meno.

Od 15. storočia sa nápisy stali bežnou súčasťou života a boli aj na predmetoch každodennej potreby, napríklad na hrebeňoch. Prienik plnej literality medzi bežnú populáciu je pekne doložený z archeologického nálezu v Košiciach, kde poškodený pohár hrnčiar použil ako písací blok na zaznamenanie svojich objednávok.

V takýchto útržkoch vidíme pomalú cestu vzdelanosti naprieč spoločnosťou, a aj keď podcast môže vyznieť pesimisticky, nebolo to u nás až také zlé. Práve naopak. Z bodu nula sme sa za pár storočí prepracovali dosť ďaleko.

Kým kultúrny trend prešiel z Itálie do Bavorska, tak to trvalo aj viac ako sto rokov. Z Bavorska do dolnorakúskeho prostredia to trvalo ešte päťdesiat rokov a na Slovensku sme to mali o dvadsať-tridsať rokov neskôr. Či už išlo o mestskú písomnú kultúru, nápisy v latinčine, alebo nápisy v ľudových jazykoch a vedomosti čítania a písania medzi ľuďmi, ktorých by sme mohli označiť za strednú vrstvu, všetko sledovalo približne takýto časový vzorec. V 15. storočí už vidíme kvalitný rozvoj vzdelanosti v cirkevnom, a čo je nóvum, najmä v mestskom prostredí.

Prof. PhDr. Juraj Šedivý, MAS, PhD., pôsobí na Katedre archívnictva a muzeológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Špecializuje sa na latinskú stredovekú paleografiu, kodikológiu, epigrafiu a stredoveké dejiny písomnej kultúry a miest stredného Podunajska. Okrem Bratislavy prednáša a prednášal vo Viedni, v Paderborne, Brne a Budapešti.