Dospelé deti alkoholikov Nemohli vzdorovať opitému rodičovi, malo to zásadný vplyv na ich život

Janini rodičia boli alkoholikmi celý svoj život, mama tvrdila, že pije len spoločensky, ale psychiater jej diagnostikoval štvrté štádium alkoholizmu, otec svoj alkoholizmus nikdy neriešil a do konca života si nepriznal, čo svojím konaním rodine spôsobil. 

Jana bola opakovane svedkom násilia medzi rodičmi, otec nie raz fyzicky napadol jej mamu. „Pre dieťa je to veľmi traumatické, že nemôže v tej chvíli pomôcť, zasiahnuť. Vytvorilo to vo mne strach z kriku, z krvi, strach z lekárov, nedôveru v štátne orgány, pretože nikdy nikto neprišiel, nezasiahol, nechránil nás.“

Jej otec bol v meste, kde žije, spoločensky uznávaný, takže sa mu roky darilo vytvárať dojem, že je bezúhonným človekom. Celý problém hádzal na svoju manželku a deti nemohli povedať, aká je u nich v skutočnosti situácia. Alkoholizmus v ich rodine sa tak stal súčasťou ich rodinného tajomstva.

Päťdesiatnička Jana začínala s programom pre rodinných príslušníkov alkoholikov AlAnon, keď mala 33 rokov. V tom čase špecializované skupiny pre deti alkoholikov na Slovensku ešte neexistovali. 

Keď sa cestou dvanástich krokov naučila svoju rodinu prestať riadiť a kontrolovať, riešiť za jej členov každý problém, ponechať ich ich slobodnej vôli, zrazu zistila, že nepatrí do skupiny manželiek alkoholikov, ktoré sa pravidelne stretávali.

Bojím sa autorít, snažím sa zavďačiť a urobiť čokoľvek, aby ma ľudia neopúšťali.Zdieľať

„Pochopila som, že táto skupina nepomenúva to, aké dôsledky si nesiem do života ako dieťa alkoholikov a aké mám v dospelom živote problémy,“ hovorí pre Postoj Jana. 

Keď sa v roku 2013 zúčastnila na prvom mítingu dospelých detí alkoholikov, okamžite sa identifikovala s tým, akými problémami títo ľudia trpia. „Vedela som hneď, že toto je celé o mne, toto som ja.“

Jana nielenže mala oboch rodičov alkoholikov, ale závislými sa stali aj jej dvaja súrodenci. Zachraňovala tak v podstate celú svoju rodinu a netušila, že sama má veľké problémy zvládať svoj život.

Ilustračné foto: Pixabay

Skupiny dospelých detí alkoholikov (DDA) fungujú na princípe programu Anonymní alkoholici, prvé skupiny vznikli v 80. rokoch v USA. Ide o svojpomocný bezplatný anonymný program, ktorý funguje bez odborníkov, ale podľa odporúčaných a overených pravidiel.

„Keď v skupine čítali charakteristiky dospelých detí alkoholikov, takmer všetko sedelo aj na mňa. Bojím sa autorít, snažím sa zavďačiť a urobiť čokoľvek, aby ma ľudia neopúšťali, aby ma nikto nekritizoval, aby som nevyvolala žiaden nesúhlas voči svojej osobe. Keď sa v práci objavil nadriadený a bol to muž v akejkoľvek uniforme a zdvihol hlas, tak som najprv urobila čokoľvek, čo povedal, a až doma som zistila, že som chcela urobiť niečo úplne iné. Reagovala som zo strachu z naučených vzorcov. V detstve som nemala možnosť vzdorovať alkoholikovi, autorite, ako dieťa som len dostávala povely, čo mám a nemám robiť.“

V skupine dospelých detí alkoholikov (DDA) skončilo po liečení aj mnoho abstinujúcich alkoholikov, lebo pochopili, že zapíjali práve to, čo v detstve zažili s rodičmi alkoholikmi, nemali to spracované a neskôr sa im samým preto rozvinula závislosť.

Dnes na Slovensku funguje šesť skupín dospelých detí alkoholikov v rôznych mestách, v ktorých sa ľudia stretávajú osobne, a ďalšie skupiny sa stretávajú online.

„Ja som sa v rodine identifikovala ako hrdina, záchranca. Žili sme v bytovke a ja som sa za každú cenu snažila vytvoriť dojem, že naša rodina je úplne v poriadku, uhládzať problémy za rodičov aj súrodencov. To sa tiahlo až do dospelosti, musela som vybavovať a platiť za nich. Moji rodičia prišli dvakrát o bývanie…“ hovorí pre Postoj Jana. 

Jane veľmi pomohlo uvedomiť si, že jej detstvo na ňu malo veľký vplyv, a pripustiť, že ešte aj ako dospelá reaguje na základe toho, čo zažila ako dieťa.

„Až po rokoch som si bola ochotná pripustiť, že sa ma to týka, a bola som ochotná vyhľadať odbornú pomoc. Cieľom toho programu je dovoliť si odsmútiť, čo zraňujúce sme v detstve zažili a ako boli či neboli napĺňané naše potreby. Priznať si, že naša rodina má problém a že aj ja osobne mám problém, hoci nie som závislá od alkoholu. Až po pätnástich rokoch v programe som vyhľadala aj odbornú pomoc terapeutky, lebo moja trauma bola skutočne hlboká.“

Detstvo malo veľký vplyv aj na Janiných súrodencov, jej starší brat trikrát podstúpil protialkoholické liečenie a v súčasnosti tiež abstinuje, jej mladšia sestra bola raz na liečení, keď mala len 27 rokov. „Obviňovala som sa, že som ju nezachránila, že som si nevšimla včas, že má problém s alkoholom. Ona totiž pila úplne odlišným spôsobom ako naši rodičia.“ 

Samotná Jana nezačala nikdy piť, lebo aj z malého množstva alkoholu jej bolo tak zle, že vracala. Možno aj to ju zachránilo pred závislosťou. „Okrem toho ako jediná zo súrodencov som do pätnástich rokov takmer každý víkend trávila u starých rodičov. Tento jeden bezpečný vzťah so starými rodičmi zrejme tiež zmenil moju budúcnosť. Moji súrodenci, žiaľ, takúto možnosť nemali.“

Stala sa však spoluzávislou s pocitom, že všetkých musí zachrániť. „Aj spoluzávislosť je nebezpečný spôsob prežívania, poznám ľudí, ktorí na spoluzávislosť dokonca aj zomreli, lebo stále dávali potreby druhých pred tie svoje a doslova sa obetovali a zanedbali svoje zdravie.“

Potreby dieťaťa alkoholika sú dlhodobo utláčané a nikto ho neučí, ako ich poznať, pomenovať a zdravo napĺňať.

„Obviňovala som sa, že som ju nezachránila, že som si to nevšimla včas.“Zdieľať

Dieťa ich tak musí roky skrývať a seba neustále umenšovať, dôležitý je vždy alkoholik a jeho potreby. Nálady v rodine predurčujú alkoholické fázy či abstinenčné príznaky alkoholika. Celá rodina sa často prispôsobuje atmosfére, ktorú určuje alkoholik v zmysle „len aby bol kľud“.

Program detí dospelých alkoholikov pracuje polovicu stretnutia skupiny s pomenovaním problému a v druhej polovici s riešením. Jana dnes tvrdí, že všetkých 14 charakteristík dospelých detí alkoholikov sa dá v určitej miere preučiť a zmeniť. „Len je potrebné neustále na sebe pracovať a neuspokojiť sa, že už je problém pomenovaný.“

Jana radí byť v kontakte s inými dospelými deťmi alkoholikov a venovať sa aj novým ľuďom, ktorí prídu s podobnými problémami, vďaka čomu sa človek otvára, ale aj ostáva bdelý, či sa mu niektoré nezdravé vzorce pomaly opäť nevracajú do života. 

Ilustračné foto: Pixabay

Jana si prešla okrem stretnutí DDA aj trojročnou terapiou EMDR (desenzitizácia a spracovanie pomocou očných pohybov), čo je psychoterapeutická metóda a prístup zacielený na liečbu nespracovaných traumatických zážitkov. „Veľmi mi pomohla, dnes už neplačem, keď hovorím o svojom príbehu. Ani už silne nereagujem na spúšťače, ako sú napríklad nadávky či vôňa alkoholu. Na pozadí u mňa fungovali veci, ktoré som vďaka terapii nielen spoznala, ale ich aj dostala pod kontrolu.“ 

Alkoholizmom v rodine trpia všetci jej členovia, preto je ideálne, keď si terapiou prejde celá rodina. V systéme Anonymní alkoholici má dnes možnosť pracovať na sebe celá rodina v oddelených skupinách. „Ja som, žiaľ, takúto možnosť nemala a moje cesty s rodičmi aj so súrodencami sa preto rozišli, musela som sa chrániť. Už som nemohla preberať zodpovednosť za rozhodnutia druhých ľudí,“ hovorí dnes Jana.

Program DDA v jednom zo svojich princípov počíta aj s pomocou vyššej sily, za ktorú si môže ktokoľvek dosadiť to, čomu verí. „Pre deti alkoholikov je dôležité počuť, že rodičia nie sú bohovia, ktorí predurčia celý náš život, sú cestou nášho zrodenia, ale je niečo nad nami, čo dáva nášmu životu vyšší zmysel.“

Všetko sa mi vrátilo, keď sa mi narodili deti

„Intenzívne som to riešila na vysokej škole, keď som odišla mimo svojej pôvodnej rodiny a stretávala sa s úplne inými ľuďmi z úplne iných rodín, ako bola tá moja. A zrazu som videla, že ostatní ľudia, ktorí nemali alkoholizmus v rodine, sú prosto iní, vyzretejší.“

Marianna pre Postoj hovorí, že postupne začala dostávať spätnú väzbu na svoje správanie od kamarátov. „Pýtali sa, prečo sa stále staviam do pozície obete, prečo som tak veľmi úzkostlivá a neviem sa uvoľniť. Dovtedy som vôbec nevnímala, že mám nejaký problém a už vôbec nie, že to mám riešiť.“

Časom si uvedomila, že jej rodinný príbeh má zrejme dosah aj na jej dospelosť. Jej otec bol hladinkový alkoholik, ktorý každý deň popíjal, a občas mal aj fázy, keď sa spil do nemoty.

V rámci Univerzitného pastoračného centra v Bratislave začala Marianna chodiť na stretnutia dospelých detí alkoholikov. „Myslím si, že to bolo veľmi uzdravujúce, lebo som zrazu dostala zrkadlo a mala som pocit, že sa mi otvorili nové možnosti, pretože som sa oslobodila od svojej pôvodnej rodiny. Nielen tým, že som odišla na internát, ale tým, že som si svoj problém pomenovala.“

Program navštevovala vyše roka a mala pocit, že problém spracovala. Všetko sa jej však vrátilo, keď sa jej narodili deti. 

„Zrazu sme začali navštevovať mojich rodičov z bežnej úcty k nim a párkrát sa stalo, že môj otec nebol triezvy, hoci som tam prišla s deťmi. Vtedy sa mi to opäť otvorilo a povedala som si, že nechcem, aby to zažívali aj moje deti so svojím dedkom. Môjho muža deti nikdy nevideli opitého, nechcela som si to opäť pustiť do rodiny.“

Riešila to tak, že dopredu volala domov a žiadala otca, aby zostal triezvy. „On sa však o tom odmietol rozprávať, nechcel si pomenovať, že má problém. Počas Vianoc sme tam išli a otec mal veľkú podliatinu na hlave. Mne povedal, že sa udrel na stavbe, ale mama mi neskôr prezradila, že suseda ho našla opitého na zemi, s rozrazenou hlavou a v kaluži krvi a v podstate mu zachránila život, lebo vonku mrzlo. Zostala som v šoku. Tak som mu oznámila, že ak sa bude toto diať, tak k nim prestanem chodiť. Na to mi odpovedal, že potom nemám chodiť.“

Marianna si musela už otvorene pomenovať, že jej otec je alkoholik, ktorý pod vplyvom alkoholu strácal úctu k ostatným členom rodiny a stával sa nezodpovedným. „Nevedela som sa na neho ako dcéra spoľahnúť, nedodržiaval termíny, porušoval dohody. Aj mi sľúbil, že niečo urobí, ale neurobil to.“

Už v puberte spolu s mamou otca prosili, aby to riešil, ale nikdy to nebral vážne. Buď sa bránil, alebo len zvesil plecia a tvrdil, že s tým nič nevie urobiť. 

Hoci dnes Marianna hovorí, že si svoje detstvo spracovala, pripúšťa, že to malo ničivý dosah na jej pôvodnú rodinu.

Povedala som si, že nechcem, aby to zažívali aj moje deti so svojím dedkom.Zdieľať

„Dnes sa možno ešte viac pýtam, čo mala moja mama urobiť inak. Rodičia síce zostali spolu, ale ich manželstvo je v podstate nefunkčné. Mama zostáva cez týždeň v meste a počas víkendov chodí otca skontrolovať. Poupratuje mu, navarí a potom zase odchádza. V detstve bola mama často na otca nahnevaná, čo dnes úplne chápem, lebo jej nikdy s ničím nepomáhal a rovno z práce chodil do krčmy. Preto si z detstva pamätám časté hádky. Nás deti otec ignoroval. Každý deň som však mala strach, či príde zase opitý, lebo potom bola mama z toho nervózna.“

Tým, že Mariannina mama nemala partnera schopného riešiť každodenné problémy, svoju pozornosť obrátila na deti. „Tým partnerom som sa jej stala akoby ja, so mnou zrazu riešila praktické problémy, ktoré bolo treba rozhodnúť. Riešila som mnou napríklad pôžičku alebo kúpu nového auta, skrátka veci, ktoré neboli primerané môjmu veku.“

Dôsledkom bolo, že Marianna sa nevedela v dospievaní uvoľniť a užiť si výlety s kamarátmi alebo bežné chvíle života. „Nevedela som si dopriať, trvalo mi, kým som sa uvoľnila v slobodnom používaní peňazí alebo v užívaní si života. Až pri svojom mužovi som sa učila, že nemusím stále niečo robiť, ale že môžem len tak byť a mať radosť zo života.“

Zobrala si muža, ktorý pochádzal z rodiny, kde rodičia mali láskyplný vzťah, a začala si klásť otázky, prečo nemohla mať ona bezpečné detstvo, kde nie je strach z toho, či niekto príde domov opitý. Na druhej strane dnes hovorí, že ju to možno paradoxne doviedlo k väčšej zodpovednosti za vzťahy vo svojej rodine. „Jedným z mojich nárokov na budúceho partnera bolo, aby nemal problém s alkoholom a či je mužsky zrelý, zodpovedný. Na toto som si dávala veľký pozor.“

Ako dôsledok svojho detstva vníma Marianna aj svoju vysokú sebadisciplínu. „Sama som nikdy nebola opitá, pijem len veľmi málo a občas. Plus mám vysokú mieru sebakontroly a zodpovednosti. Niekedy sa až kŕčovito snažím urobiť všetko, čo som si predsavzala.“

Ilustračné foto: Pixabay

V skupine dospelých detí alkoholikov si Marianna všimla, že všetci majú podobné črty. „Zdalo sa mi, že všetci boli podobne nešťastní a zakríknutí, všetci mali dojem, že sú akoby v pozícii obete a neustále hľadajú svoje miesto v živote, pýtali sa: Kto som ja, čo je moja identita? Stále ako keby boli pred niečím unikali.“

Až neskôr sa dozvedela, že mama o otcovom alkoholizme vedela už pred svadbou a že dokonca v deň svadby nebol triezvy. „Dnes je pre mňa veľmi citlivé uvažovať nad tým, že keby sa vtedy bola správne rozhodla a keby si nebola zobrala alkoholika, ja na svete predsa nie som. Pravdepodobne bola veľmi zaľúbená, tak nechcela vidieť pravdu. Často som sa pýtala, čo by bolo, keby bola nabrala počas manželstva odvahu a povedala mu nie. Tieto úvahy však už nemajú zmysel.“

Učím sa neospravedlňovať konanie svojich rodičov

Andrein otec bol tiež alkoholik. Nepamätá si, kedy si to začala uvedomovať naplno, no od prvého stupňa základnej školy si spomína na hádky rodičov i na strach, ktorý prežívala.

„Pamätám si dennodenný strach z toho, že som čakala a nevedela, v akom stave príde otec domov. Pamätám si, že som stále len čakala, kedy už zaspí. Pamätám si strach o mamu, neskôr o súrodencov. Otca alkoholika spoznáte už len po tom, ako vsúva kľúče do dverí. Otec nás nebil. No pamätám si napríklad situácie, keď poškodil náš dom alebo zaspal s horiacou cigaretou.“

Andrea opisuje, že jej otec chodil ustavične nervózny po dome, „v jeho krokoch bola agresivita, neustále niečo hovoril“. Jej mama neskôr pochopila, že reagovať na neho je ešte horšie ako byť ticho, a preto aj svoju dcéru učila nereagovať, lebo ju tým chcela ochrániť. „Vyvrcholilo to vyhrážkami sa, že nás zabije. Vtedy sme od neho odišli a zavolali sme aj políciu. Som vďačná mame, že to spravila,“ hovorí dnes pre Postoj Andrea. 

Už v detstve a mladosti vnímala, že to, čo prežila doma, má vplyv na jej život. „Keď som bola zaľúbená do chlapca z ,dobrej‘ rodiny, bála som sa, že ma nebudú veľmi akceptovať, keďže vedeli, že manželstvo mojich rodičov poznačené alkoholom a neskôr aj rozvodom by nemusela byť dobrá voľba. Nikdy mi to nepovedali, no vnímala som to tak.“

Veľký vplyv však na Andreu mali priatelia s jasne nastavenými hodnotami, ktorí ju prijali. „Úžasné a zachraňujúce je dobré kresťanské spoločenstvo, kde sa tieto témy rozoberajú. Myslím, že na základe vzťahu pozemský otec a nebeský Otec som aj touto témou bola dobre vedená a ukazovala mi aj smer.“

Keď Andrea začala chodiť so svojím manželom, vo vzťahu bola opatrná a uvedomovala si červené kontrolky, ktoré môže mať jej minulosť na manželstvo.

Pamätám si, že som stále len čakala, kedy už zaspí.Zdieľať

„Vedela som, že som zranená a že potrebujem, aby som si mužom nehojila svoje zranenia alebo potrebu dobrého otca. Detto, že ak sa tejto téme venujete a priznáte si, že ste dieťa alkoholika, viete, v akých veciach môžete byť zraniteľný. Napríklad aj v tom, že hľadáme partnerov podobných našim závislým rodičom.“

Vďaka spoločenstvu kresťanov a priateľom, ktorí ju sprevádzali, si bola vedomá rizík, hoci pripúšťa, že človek sa v dospelosti stále mení a objavuje nové veci, ktoré môžu súvisieť s detstvom. Dnes sa snaží dosiahnuť múdrosť, aby vedela rozlíšiť, čo v jej živote súvisí s alkoholizmom jej otca a čo nie.

Dnes už vie v pravde povedať, v čom jej otec zlyhal, verí, že pomenovaním pravdy sa sama lieči a oslobodzuje. Mnohé veci z detstva má už v procese uzdravenia, preto si myslí, že je ťažké urobiť presnú čiaru. No jednoznačne tvrdí, že to má veľký vplyv na jej dospelý život.

Andrea mala napríklad problém s niektorými deťmi a nechápala prečo. „Hlavne takými, čo mali milujúcich rodičov alebo bez problémov vyjadrovali svoje emócie v autobuse. Bála som sa, prečo to tak mám, keďže som chcela byť mamou a chcela som to mať ošetrené. Nemyslela som si, že je to spojené s mojím otcom, no na terapii sa ukázalo, že áno. Lebo ja som chcela byť také dieťa.“

Alebo až teraz sa učí dovoliť si prejavovať emócie. „Tie sú často až prehnané – myslím si, že práve preto, že som ich v detstve potláčala a nedovolila som si robiť ďalšie problémy svojej mame tým, že by som ešte vyvádzala hádzaním sa o zem, či pubertálnymi výčinmi.“

Andrea chodí na pravidelné terapie, hoci primárny dôvod, prečo ich vyhľadala, nebolo to, že má otca alkoholika.

„Skôr som prišla s množstvom problémov a dokonca s chorobou. Pri niektorých veciach sme sa dopátrali ku koreňu toho, že ich zdrojom je práve moje detstvo s alkoholikom. No uznávam, že ako máte oslabenú telesnú imunitu, tak vám detstvo s alkoholikom oslabí imunitu duševnú a psychickú. Určite všetkým, ktorí si niečím podobným prešli, odporúčam terapiu. Hlavne pred tým, ako vstúpia do manželstva. Riešte to ešte pred manželstvom, aj keď žiadne symptómy nevidíte, neukazujú sa. A potom si to poriadne zvážte.“

Vníma ako výhodu, že jej manžel je z rodiny, kde bol takisto prítomný alkoholizmus, v dôsledku čoho sa dnes vedia viac chápať a mať porozumenie pre svoje reakcie. „No nie vždy nám je to nápomocné a nie vždy to zafunguje, v emóciách si neviete hneď zracionalizovať, že to predsa nie je on, ale jeho zranenie. Žiaľ, aj my sa vieme zraniť, aj keď si rozumovo uvedomujeme, prečo sme asi konali tak, ako sme konali. My dvaja sme nevideli správne vzorce, ale učíme sa ich spolu.“ 

Andrea si myslela, že otcovi už odpustila, no postupne vychádzali na povrch skutočnosti, ktoré hovorili o opaku. Dnes hovorí, že je stále v procese. „Zisťujem, že sa hnevám aj na iných ľudí, ktorí podporili alebo nezastavili a nezasiahli. Hoci viem, že môj otec bol dospelý človek, ktorý nesie svoju zodpovednosť, sú veci a situácie, ktoré spravia aj ľudia okolo alkoholika tým, že jeho pitie pomáhajú živiť alebo svojím správaním nepodporia proces jeho nápravy. Viem, že to nebolo vedome, no učím sa zároveň aj neospravedlňovať svojich rodičov, čo je dôležité pre proces uzdravovania. Stále v tom hľadám mieru.“