Ad Anton Zajac Úvahy o globálnej vláde

Anton Zajac je jedným z najvýznamnejších a najbohatších žijúcich Slovákov. Keďže ho poznám osobne a sledujem aj jeho verejnú angažovanosť, treba jasne povedať, že je to skutočný slovenský vlastenec. 

Ako spolumajiteľ firmy ESET a dušou fyzik pomáha už päť rokov uskutočňovať udeľovanie ocenení ESET Science Award pre slovenských pedagógov a vedcov. 

Tento rok sa mu podaril husársky kúsok, keď v obrovskej konkurencii svetových metropol dotiahol do Bratislavy festival STARMUS, ktorý v sebe spája svetovú vedu s umením, špeciálne hudbou.

Od tejto nedele do budúceho piatka bude na Slovensku najväčší počet laureátov Nobelovej ceny v prepočte na hlavu obyvateľa. 

V jeho podaní jedným z kľúčových cieľov je celosvetové zviditeľnenie Bratislavy a Slovenska ako takého, pretože otvárací koncert pri Dunaji by vďaka živému vysielaniu do celého sveta malo sledovať zhruba sto miliónov ľudí. 

Je celkom možné, že táto unikátna udalosť bude mať väčší ekonomický efekt na slovenský turizmus ako celá existencia ministerstva pre cestovný ruch s ročným rozpočtom zhruba 200 miliónov eur. (Aby som bol spravodlivý, veľká časť z toho ide na fungovanie športu.) 

Anton Zajac je rukolapným dôkazom, že etické a spoločensky zodpovedné poňatie kapitalizmu môže generovať pre spoločnosť a štát ako taký dnes ešte netušené multiplikačné efekty, kde niet porazených, ale iba víťazov.

Na strane druhej, ak tu máme takého významného človeka, ktorý z úprimného presvedčenia „dáva (nemalé) peniaze tam, kde sú jeho ústa“, je životne dôležité poznať jeho myšlienkový svet, jeho svetonázor. A potom by malo byť cťou a zároveň povinnosťou novinárov, mysliteľov a akademikov sporiť sa s ním, pretože to sú spory s vysokou pridanou hodnotou pre celú našu spoločnosť. 

Štefan Hríb nám v rozhovore umožnil vzácnym spôsobom detailnejšie nazrieť do svetonázorového uvažovania Antona Zajaca. 

V pasáži, kde sa zhovárajú o širších súvislostiach festivalu, Anton Zajac opätovne spomenul Alberta Einsteina, ktorý po ukončení prvej svetovej vojny volal po vytvorení „Spojených štátov európskych“. A pokračoval: „On tvrdil (Einstein), že mier môže byť, pokiaľ bude existovať vláda, ktorá sa bude globálne pozerať na situáciu na zemi. Ja osobne som tiež toho názoru. Ako každá vláda pri súčasnom politickom rozdelení sveta sa pozerá na malé územie, relatívne malé územia a veľmi krátke časové horizonty, pretože chce byť znovuzvolená alebo ten šéf chce mať niekde nejakú sochu alebo... a tak ďalej...“

Následne na Hríbovu logickú otázku, že toto by mohlo viacerých ľudí vyrušiť ako obchádzanie ich demokratických práv v prospech „svetovlády vyvolených“, Anton Zajac odpovedal, že to je nezmysel, pretože „my máme krajinu, kde sú voľby a volíme si svojich predstaviteľov“. 

Potom prešiel k problému úrovne vzdelania, ktorý je podľa neho tiež globálnym problémom a ktorého riešenie by malo spočívať vo vytvorení globálnych štandardov vzdelávania v zmysle toho, čo by mali školy urobiť – „v prvom rade naučiť kriticky myslieť a riešiť problémy, ktoré ich čakajú“. Toto by podľa neho mali krajiny implementovať v globálnom meradle.

Anton, dovoľ mi s tebou nesúhlasiť. Veľmi rád by som to vnímal inak, ale nedá sa. Určite by to stálo za doplňujúce otázky zo strany moderátora, ale ťažko sa to chápe inak ako obhajoba globálnej vlády akejsi expertokracie, ktorá vie, čo je dobré pre ľudstvo ako také, a preto je v záujme celého ľudstva, aby sa im podvolilo. 

Nepodobá sa to na ruský alebo čínsky model, kde v prvom prípade cár, ktorý vie, čo je najlepšie pre najväčší štát na svete, pokračuje vo svojom piatom mandáte s predpokladanou nepretržitou tridsaťročnou vládou, pričom voľby sú iba divadelným predstavením, a v druhom prípade vie útle politbyro už 75 rokov, čo je v najlepšom záujme viac ako miliardy ľudí? 

Ty sa síce odvolávaš na faktickú bezmocnosť OSN predchádzať vojenským konfliktom po celom svete a riešiť ich, ale tá existuje preto, lebo DNA OSN spočíva v západnom liberálnodemokratickom chápaní fungovania štátov dovnútra aj navonok, čo je bohužiaľ DNA menšej časti všetkých štátov sveta. 

Dá sa povedať, že toto DNA majú štáty, ktoré vychádzajú z judeo-kresťanského civilizačného základu. 

Liberálny svetový poriadok pod vedením USA vznikol po druhej svetovej vojne ako idealistický univerzalisticky chápaný projekt, kde základným predpokladom bolo a je, že „čo je dobré pre USA, je dobré pre celý svet“, pretože USA samy seba vnímajú ako benevolentnú superveľmoc, ktorá systémom liberálnej demokracie a kapitalistického ekonomického systému jediná na svete (spolu so svojimi spojencami) dokáže najlepšie ochrániť slobodu a dôstojnosť jednotlivca a zároveň zabezpečiť ekonomický rast. 

V tomto kontexte ti ponúkam dve antitézy k tvojej základnej téze: 

1. V skutočnosti je asi dobré, že Fukuyamova téza o konci histórie v zmysle konečného víťazstva demokracie zlyhala a „demokracia nie je jediná hra v meste“, respektíve v globálnom meradle. Existencia rôznych druhov autoritárskych modelov drží demokraciu v strehu a to napätie medzi týmito dvomi základnými modelmi vlád má za následok pozitívnu externalitu vo forme vzájomnej súťaže nielen v ekonomickej oblasti, ale predovšetkým v oblasti celkovej kvality života.

Dnes sa pred zrakom sveta neukryje ani najuzavretejšie totalitné politické zriadenie v Severnej Kórei, ktoré ľuďom v priamom prenose pripomína, že totalitná dystópia reálne existuje. Taktiež je dobré, že ľudia v demokratických zriadeniach vidia, že v Rusku je bežnou praxou vraždenie skutočných vyzývateľov Vladimira Putina a v Číne sa buduje systém kontroly obyvateľstva cez umelú inteligenciu, ktorého obrysy George Orwell nemohol tušiť ani v tých najgeniálnejších zábleskoch svojej predstavivosti. 

Môj argument je, že existencia plurality politických zriadení na globálnej scéne je vlastne pozitívnym fenoménom, pretože demokracie to drží v strehu a núti neustále zlepšovať tento najmenej dokonalý politický systém okrem všetkých ostatných, ktoré existujú. Preto USA môžu paradoxne získať viacej spojencov a stratiť viac nepriateľov, ak prestanú poučovať o tom, čo je pre koho najlepšie, ale budú viesť iba svojím príkladom.

2. Pri všetkej úcte k Einsteinovi, „Spojené štáty európske“ môžu vzniknúť iba za cenu konca demokracie v krajinách EÚ. Zase znie to možno paradoxne, ale liberálny svetový poriadok sa udržuje existenciou národných demokratických štátov. Od Vestfálskeho mieru v roku 1648 sa nevymyslelo nič lepšie, čo by prepojilo liberálne ústavné zriadenie s vyjadrením vôle ľudu. Určitý národ v presne určených hraniciach vyjadruje svoju zvrchovanú vôľu v pravidelných intervaloch – voľbách. 

Revolta takzvaného „pravicového populizmu“ naprieč štátmi EÚ je do veľkej miery spôsobená práve tým, že ľudia si „chcú zobrať kontrolu nad krajinou späť“, čo bolo jedno z hlavných hesiel probrexitovej časti britskej spoločnosti. Ľudia asi právom cítia, že ich osud im riadia viacej nevolení úradníci a experti, ktorých mená a tváre sú im úplne neznáme. 

Nadôvažok sú to ľudia, s ktorými sa nijak nestotožňujú ani vo svojom národnom cítení, pretože ono je tým mazivom pre demokratický stroj. Ak dôjde mazivo, teda vytratí sa národné cítenie, z demokracie sa stáva prázdny volebný akt. 

A zároveň sa treba opäť vrátiť k onej pluralite. S odstupom času, bolo to na úžitok alebo na škodu, že v otázke migrácie v roku 2015 na seba narazili dva suverénne postoje – Merkelovej a Orbánov? Ak by boli „Spojené štáty európske“, kde by existoval iba postoj Merkelovej, neurobilo by sa ešte viacej chýb v tejto veľmi vážnej veci? 

Podobne je to aj pri vzdelávaní. Osobne si myslím, že je dobré, ak existuje pluralita európskych vzdelávacích modelov. Zabezpečuje to zdravú súťaživosť a hlavne je to nesmierna studnica inšpirácie naprieč jednotlivými krajinami.