Prezidentské voľby Frustrácia a rezignácia sú palivom pre zradikalizovaného Fica

Výsledok prezidentských volieb bol nepochybne – vzhľadom na prieskumy, ktoré signalizovali tesný výsledok – prekvapením. A nielen v tíme Ivana Korčoka, ale aj jeho protikandidáta Petra Pellegriniho.

V druhom kole totiž „nabral“ ďalších pol milióna hlasov, čo nečakali ani najväčší optimisti z jeho štábu. A to aj napriek tomu, že prekročil všetky červené, hlavne komunikačné čiary. Pellegrini podriadil víťazstvu všetko.

Klamal, manipuloval a zavádzal, pričom sa neštítil nadbiehať ani najspodnejším prúdom v spoločnosti. Nakoniec nielenže zmazal šesťciferné manko, ale získal šesť percentuálnych bodov navyše.

Vďačí za to, samozrejme, aj nevídanej mobilizácii zo strany svojich politických súkmeňovcov a spriaznencov vo finále kampane. A to nielen Smeru a SNS, ale aj extrémistov z Republiky či hnutia Borisa Kollára.  

Strategická chyba

Na rozdiel od Pellegriniho nepodriadil Korčok víťazstvu všetko. Nešiel na hranu či dokonca za ňu, väčšinu predvolebného súboja bol až príliš diplomatický. Byť v politike rytierom je však vopred prehratý boj.

Nikto netvrdí, že sa mal podlizovať Harabinovmu táboru. Prinajmenšom vo vzťahu k slovenským Maďarom však mohol urobiť viac. Odmietať rozhovory v budapeštianskych médiách bola vážna strategická chyba.

Vzhľadom na to, ako valcuje koalícia Smeru, Hlasu a SNS právny štát, málo pracoval aj s témami korupcie a generálnej amnestie pre všetky typy zločincov. O podozreniach vo vzťahu k Pellegrinimu sa nezmienil vôbec.

Jeho volebný štáb ho až príliš tlačil do stredovej polohy, z čoho však nič nevyťažil. Prepracovanejšou komunikáciou o zvýšení bežnej kriminality, ktorá vystrašila aj vládnych voličov, mal šancu osloviť aspoň časť z nich.

Štipka populizmu

Napriek tomu je možné, že vo výsledku by to nemuselo stačiť. Víťazstvo Pellegriniho je totiž potvrdením dlhodobého trendu, že opačný breh vyhráva voľby alebo zostavuje vládu len pri zhode šťastných okolností.

To znamená, ak stranám typu SNS prepadnú hlasy (2002) alebo ich voliči zostanú doma, čo sa teraz nestalo. Prípadne dôjde – za dramatických okolností – k veľkému vzopätiu spoločnosti (mečiarizmus, Kuciak).

V opačnom prípade zodpovedá volebné skóre rozdeleniu krajiny medzi nacionalisticko-ľavicovopopulistickým a tzv. demokratickým táborom v pomere 55 ku 45, čo s malou odchýlkou potvrdili aj voľby hlavy štátu.

Ak sa však Korčok chystá pokračovať v najvyššej politike – či dokonca byť zjednotiteľom súčasnej opozície –, musí niečo zmeniť. Byť viac homo politicus ako akademik a primiešať do prejavu aspoň štipku populizmu.

Brusel na muške

Jeho priaznivci mu to určite odpustia, ak odhadne mieru. Inak budú ďalšie roky a voľby podobne frustrovaní, ako je to dnes. Utápať sa v beznádeji, lámať nad Slovenskom palicu a odchádzať preč.

Nič lepšie ako rezignáciu si pritom vládna koalícia nemôže priať. V otupenej spoločnosti, kde sa ľudia uzatvárajú do svojich bublín, sa najľahšie presadzujú tie najradikálnejšie kroky a riešenia.

Vidno to aj po triumfe Pellegriniho, keď sa skutočný víťaz volieb – Robert Fico – celkom utrhol z reťaze. Nielen verbálne, keď pritvrdzuje slovník a agresívne osočuje každého, kto je kritický k jeho vláde.

Najnovšie vyzval na súboj aj Brusel, ktorý hrozí priškrtením eurofondov. Ak to početne menšia, ale dôležitá časť spoločnosti vzdá, Fico pokojne obetuje aj štedré dotácie – za vlastnú beztrestnosť a neobmedzenú moc.