Žijeme v emokracii Keď k účasti na voľbách mobilizuje to, že chceme protivníka dohnať k slzám

Keď kolegovia Martin Hanus a Michal Magušin v nedeľu nadránom hodnotili vo videu výsledky druhého kola prezidentských volieb, niektorí diváci a čitatelia sa pozastavovali nad formuláciou: „Korčokovi uškodil aj triumfalizmus liberálnej Bratislavy.“

Bola za tým myšlienka, že víťazstvo Ivana Korčoka nad Petrom Pellegrinim v prvom kole vyvolalo neskrývané nadšenie v tábore predovšetkým jeho liberálnejších podporovateľov. Išlo o nadšenie, o ktoré sa hneď podelili so svetom na sociálnych sieťach. A tento triumfalizmus prispel k mobilizácii voličov pre Petra Pellegriniho pred druhým kolom.

Mnohé povolebné analýzy rozoberali faktory ako postoje oboch kandidátov k rôznym témam či percentuálne výsledky v jednotlivých regiónoch Slovenska. No my ľudia sme možno viac emocionálne ako racionálne bytosti. A pod nánosom racionálnych argumentov oboch strán rozhodovali aj rôzne podvedomé spodné citové prúdy, ktoré sa oveľa ťažšie artikulujú, no v politike tiež zohrávajú dôležitú rolu.

Predčasné víťazoslávne vyhlásenia ľudí, ktorých nemám rád, ma môžu motivovať, aby som sa im pokúsil v záverečnom účtovaní urobiť škrt cez rozpočet. Zvlášť ak protistranu vnímam ako pyšnú, arogantnú, respektíve vyvyšujúcu sa nado mňa, respektíve nad ľudí, ako som ja.

A hľa, podarilo sa! Víťazstvom Petra Pellegriniho v rozhodujúcom druhom kole sa jeho voličom podarilo nielen zaraziť radosť a nádeje priaznivcov Ivana Korčoka. Následné emocionálne reakcie z tábora porazených, keď časť voličov začala hovoriť o emigrácii a niektoré médiá priniesli rady psychiatrov, ako zvládnuť hnev, frustráciu a úzkosť (!) po prehratých demokratických voľbách, nepochybne pobavili a rozosmiali nielen voličov koaličného kandidáta.

Na tomto mieste by sme mohli pokarhať Pellegriniho voličov, že sa nechávajú ovplyvňovať takými nízkymi pohnútkami ako zlovôľa a škodoradosť voči svojim politickým protivníkom. Oni by však namietli, že protistrana sa zase správa arogantne, domýšľavo a každého, kto nevolí, ako chce ona, označuje ako „zadubencov“ či „dezolátov“. Nezainteresovaný pozorovateľ by mohol skonštatovať, že citovo nezrelé sú prístupy oboch strán k politike.

Politika, samozrejme, nikde nie je len debatou racionálnych argumentov. A nikdy ňou ani nebola. Vždy mala aj silnú emocionálnu zložku. Za prvej ČSR nezriedka počas volieb dochádzalo k bitkám a násilným potýčkam priaznivcov rôznych strán, ktoré sa mohli skončiť aj fatálne. O škandalóznom priebehu volieb za Uhorska, ktoré tak farbisto vykreslili naši literárni klasici, ani nehovoriac.

No diskusie v internetových médiách a možnosť okamžite sa deliť so svetom s vlastnými pocitmi radosti a smútku bezprostredne po zlomových politických udalostiach, akými sú voľby, azda tento emocionálny faktor vracajú do hry ešte na novej úrovni. A netýka sa to len Slovenska.

Owning the libs

V Spojených štátoch sa v konzervatívnych kruhoch už pár rokov používa výraz „owning the libs“ (pokoriť liberálov). Niekedy sa používa slovné spojenie „make liberals cry again“ (priviesť liberálov opäť k plaču).

Ide o schopnosť roztrpčiť protistranu ako na povel nejakým pre ňu citlivým výrokom alebo symbolickým gestom. Asi netreba zdôrazňovať, že v tomto umení vynikal najmä Donald Trump. Jeho posolstvá na Twitteri pravidelne spúšťali hysterické reakcie medzi demokratickými politikmi, voličmi či medzi im naklonenými komentátormi v médiách.

Jednoducho, pokoríte protistranu tým, že vy si udržíte nadhľad a ona sa citovo zrúti kvôli niečomu, čo je v skutočnosti banálne. Je to len ďalší príklad toho, že naša demokracia sa nebadane pretransformovala na „zábavokraciu“ (vládu zábavy), respektíve „emokraciu“ (vládu emócií).

Na jednej strane by sa dalo republikánom vyčítať, že takéto emocionálne pokorovanie politických protivníkov vôbec nie je pekné.

Aj niektorí konzervatívni komentátori kritizujú, že metóda „owning the libs“ síce prináša krátkodobé citové uspokojenie, no často tiež slúži ako náhrada za skutočné plnenie sľubov a riešenie problémov, pre ktoré ľudia politikov zvolili. Inak povedané, politika potom vyzerá ako zábavný program, ktorý síce pobaví, ale otáznejšie je to už so skutočnou správou vecí verejných, čo je každodenná náročná drina.

Na druhej strane, demokrati si za podpichovanie od republikánov môžu aj sami. A to tým, že ako prví urobili z hystérie politiku. Keď nejaká konzervatívna alebo trebárs len stredová osobnosť v minulosti použila náhodou nejaké nepatričné slovo, progresívna ľavica išla do vývrtky a využívala to, aby spúšťala vlny morálneho rozhorčovania na sociálnych sieťach, ktoré danú osobnosť často stáli funkciu, prácu či živobytie.

Demokrati sa radi vyvyšujú nad voličov republikánov (a najmä priaznivcov Donalda Trumpa) tým, že ich označujú za „deplorables“ (úbožiakov), s čím v roku 2016 prišla Hillary Clintonová. Republikáni to demokratom vracajú trollovaním v štýle „owning the libs“.

Dajú sa z toho vziať nejaké všeobecné ponaučenia? Politika bude asi vždy aj o citoch a pocitoch. Bude o schopnosti s pohotovosťou a nadhľadom získať prevahu nad protistranou.

No v politike žiadny zápas nie je s konečnou platnosťou vyhratý ani s konečnou platnosťou prehratý. Dnešní voliči môjho protivníka môžu byť zajtra mojimi voličmi, preto sa k nim netreba správať povýšenecky.

Dočasné výhry (napríklad v podobe volebných výsledkov) treba prijímať s maximálnou pokorou. A dočasné prehry niesť so zenovým pokojom.